(2. pôstna nedeľa, 12. marca 2017) – Keď sa opýtame dnešných mladých ľudí, čo študujú alebo čo by chceli študovať, zväčša spomenú školy, z ktorých sa budú môcť dobre zamestnať a zarobiť. V súčasnosti sa vraj najviac zarába v telekomunikáciách a bankovníctve; žiadaní sú aj počítačoví odborníci a rôzni manažéri. Všetko sú to pozície viac-menej pragmatické, technické a ekonomické. Toto však neznamená, že by dnes nejestvoval aj veľký dopyt po emóciách a vzrušeniach, po zvláštnych psychických a duchovných zážitkoch. Moderná psychopatológia dokonca hovorí o novej psychickej chorobe, Alexitimii, ktorou trpia hlavne špičkoví menežéri, ktorí potrebujú dokonale kontrolovať svoje správanie až po potlačenie všetkých emócií, čo potom spôsobuje neschopnosť citového prežívania, ktorú často títo ľudia kompenzujú alkoholom, patologickým hráčstvom alebo adrenalínovými športmi. Tiež je známe, že mnohí ľudia siahajú napr. po drogách, aby zabudli na jednotvárny život, alebo, naopak, aby sa nabudili k vyšším výkonom. Viacerí ľudia z tzv. zábavného priemyslu vraj berú drogy celkom bežne. Dá sa povedať, že túžia po akejsi premene, po posune niekam inam, po nakuknutí do inej komnaty ako je sivá skutočnosť. Darí sa im to, funguje tento rýchlovýťah do farebnej skutočnosti? Krátkodobo, na chvíľu. Zväčša s trvalými zničujúcimi následkami. Určite však stojí za pozornosť, ako na pozadí našej pragmatickej doby kvitne túžba po zážitkoch a premene, po akomsi výťahu do „siedmeho neba“…
Naplnenie túžby po nebi, po výstupe zo sivej reality odjakživa sľubovalo ľuďom náboženstvo. Akoby o naplnení takejto túžby je dnešný príbeh z evanjelia. Ježiš šiel s tromi učeníkmi na vysoký vrch. Tam mali títo učeníci zážitok: Videli chvíľu Ježiša celkom prežiareného svetlom. Videli aj postavy dvoch mužov, ktorí boli dávno mŕtvi, veľké duchovné osobnosti židovskej náboženskej tradície – Mojžiša a Eliáša. Z tohto videnia boli takí unesení, že Peter chcel tento zážitok zafixovať, chcel postaviť prístrešky pre hlavné postavy deja. Na jeho túžbu však odpovedal hlas z neba, ktorý mu neodporučil zachytenie zážitku, ale vzťah počúvania a nasledovania. Nebolo dôležité, čo vidí, ale čo počuje. V židovskej tradícii bol napokon sluch vždy ten dôležitejší. To, čo vidíme, býva klamlivé, to, čo počúvame, je spoľahlivejšie. Nikdy ani my kresťania nepovieme: videli sme Boha, ale skôr: – počuli sme Božie slovo. Samozrejme, nejde o sluch ako zmyslový orgán. Poeticky povieme, že dôležité je počúvať srdcom.
Čo je počúvanie srdcom? Srdce nie je v Biblii len označením citového zážitku. Srdce je pomenovaním stredobodu človeka, jeho duše, jeho svedomia, jeho vedomia o sebe, v ktorom sa cíti blízkym Bohu i ľuďom a súčasne zodpovedným. Maj predsa srdce, maj Boha pri sebe, maj svedomie! – tieto vyjadrenia, ktoré sú apelom na charakter a ľudskosť, sú o tom istom. Sú pomenovaním človeka, ktorý je vnímavý, ľudský, ktorý chce poznať pravdu a konať pravdu. Tajomný Boží hlas prikázal počúvať Ježiša – lebo je „môj milovaný“. Taký výrok z neba sme už počuli pri Ježišovom krste. (Mt 3, 17). Teraz sa opakuje. Od jednoduchého jednorazového zážitku odkazuje k dlhodobému nasledovaniu a učeniu sa. Učeniu čomu? Nasledovaniu či osvojeniu si toho, čo žil Ježiš. A čo žil Ježiš? Vari sa oddával duchovným vzrušeniam a únikom zo skutočnosti? Ježiš žil v milujúcom vzťahu k Bohu ako k Otcovi a súčasne k ľuďom ako k bratom a sestrám.
Ak hovoríme o premene, tak na rozdiel od tých, čo hľadajú nejaké vystúpenie zo sivej skutočnosti do sveta vzrušujúcich emócií a zážitkov, tak v Ježišovom prípade a v prípade jeho učeníkov ide vždy o vystúpenie zo sveta pragmatických postupov a pravidiel (aj tých morálnych) do sveta, kde ide o srdce, kde ide o lásku, o zodpovednosť za svet, za blížneho. Ježiš nezomrel, aby sa konečne vyslobodil z biedneho tela ako napr. Budha, ale preto, že mu záležalo na tele, teda na konkrétnom živote ľudí vo svete, ktorý chcel premeniť na Božie kráľovstvo.
Pred istým časom zomrel Mahariši Mahéš Jógi. Tohto Inda novinári nazvali „guru celebrít“. Vo svete sa stal známym, keď slávnych hudobníkov zo skupiny Beatles učil meditácii. Tí na vrchole svojej popularity hľadali ako relaxovať, ako fungovať v stave rozšíreného vedomia a ako intenzívnejšie tvoriť. Čoskoro však zistili, že Maharišimu ide najmä o biznis a odišli od neho. On sa však už viezol na vlne popularity indickej meditácie a dobre zarábal. Túžba relaxovať, rozšíriť pohľad na skutočnosť a lepšie tvoriť napr. pomocou meditácie, hoci aj indickej, sama o sebe nie je zlá. Ale funguje to za jednej podmienky – že nebudeme chcieť utiecť od reálneho života a že na svojom úniku nebudeme chcieť ešte aj zarobiť.
Pozitívnou protagonistkou o našom, kresťanskom postoji k zážitku, je dievča, Bernadette Subirusová z Lurdov. To dievča malo videnie, malo zážitok, ale nik z predstaviteľov cirkvi jej neveril. Pokusom o únik z reality totiž kresťania nedôverujú. Až keď sa potvrdilo, že jej zážitok pomáha prakticky, že pomáha k telesnému a duchovnému uzdraveniu mnohých ľudí, a že nejde o únik z reality, dovolilo sa toto zjavenie veriť a miesto zjavenia navštevovať. Podľa rozprávania farára z Lurdov, ktorý bol pri Bernadette vo chvíli jej smrti, zomrela so slovami „milujem“. Nezomrela so slovami „vidím“, ale „milujem“. Tými slovami presne pomenovala zážitok, o ktorý v kresťanstve ide, – nebo, ktoré je možné dosiahnuť, a skutočnosť, ktorá sa aj nám ponúka.
(Upravená homília vdp. Karola Moravčíka)
12. marca 2017 at 21:53
Pekná homília, niet čo dodať. Oceňujem Vašu tvorbu. Snáď je obohatením aj pre mnohých, ktorí ju čítajú.