Dostávame sa k poslednej časti úvah o emotívnom svete v nás, zasadených do kontextu psychológie a duchovného života. Pred nami stojí záverečná otázka: kam smerujeme tým, že venujeme pozornosť emotívnemu svetu v nás? Čím je a čím nie je citová, ľudská zrelosť? Aké sú jej základné charakteristiky? Prečo je potrebné usilovať o jej dosiahnutie?
Ak by sme chceli definovať citovú zrelosť, bude lepšie najskôr poukázať na tendencie, ktoré sú prejavom citovej nezrelosti. Z toho, čo už bolo povedané vyššie, je zrejmé, že nezrelý citový postoj sa v základe prejavuje v jednej z dvoch protichodných tendencií: buď reagovať priamo, rýchlo a bezprostredne na pocit, ktorý v sebe pocítime, alebo na druhej strane, tendencia potlačenia, popretia a prostredníctvom iných obranných mechanizmov, vylúčenia či obmedzenia emotívneho sveta v nás. Citová zrelosť, je naopak procesom,
v ktorom „sa učíme vyjadrovať pocity v takej forme, ktorá nám umožní jednať s nimi nielen tak, aby neboli ničivými pre nás alebo pre iných, ale aby sa stávali konkrétnymi prejavmi hlbších hodnôt ľudského života“.[1] Tento proces nie je ľahký a jednoduchý, nakoľko máme dočinenia s podvedomým svetom v nás, ktorého logika je často úplne iná, než na ktorú sme zvyknutí v našom racionálnom uvažovaní. Tento proces je však možný a ak hovoríme o plnosti, zrelosti ľudského života v jeho celistvosti, zaiste je aj veľmi dôležitým.
Aké sú kritéria? Podľa čoho môžeme rozlišovať, ako tento proces k zrelosti je alebo nie je reálne prítomný v nás a v našom živote? Jeden z prvých pozitívnych aspektov na ceste k citovej zrelosti, je cítiť sa byť „mladými duchom“. Byť schopnými nadšenia, žasnúť nad maličkosťami a krásou, vedieť sa zapáliť, mať ideály, túžby a nechať sa nimi viesť, nebrať seba príliš vážne. Inými slovami, nechať v sebe horieť plameň Ducha Svätého, ktorého ovocím je: radosť, ktorá je trvalá a nevyhasína ani v ťažkostiach (porov. Gal 5, 22). Na druhej strane, negatívnym prognostickým aspektom môže byť neschopnosť tešiť sa z ukrytého pokladu či zo vzácnej perly (porov. Mt 13, 44 – 46), ako o tom hovorí taliansky kňaz a psychológ venujúci sa formačnej starostlivosti, Amadeo Cencini:
„Je potrebné byť veľmi opatrnými na dvatsaťročných „starcov“, bez problémov, ale aj bez veľkých ideálov so srdcom už v dôchodku, alebo na isté dospelé povolania, čo už všetko vedia a myslia si, že nepotrebujú pomoc. Pozor na tých, ktorí sú príliš dokonalí a príliš vážni, pozor na toho, kto je rigidný a chladný, ale aj nato, kto už rozriešil všetky problémy a nerobí mu problém si myslieť, že už môže všetko čítať, všetko počúvať, všetko vidieť. (…) Niekedy sú práve títo najmenej dôveryhodnými! Namýšľavosť je najhorším prognostickým indikátorom“.[2]
Ďalším dôležitým charakteristickým aspektom citovej zrelosti je schopnosť „odloženia či zrieknutia sa uspokojenia“ a zároveň schopnosť zniesť napätie, ktoré takého zrieknutie so sebou prináša. Takáto schopnosť poukazuje na skutočnosť, že citová motivácia človeka nie je viazaná len na potešenie a okamžité uspokojenie, ale že je schopná vidieť ďalej, k dobru a vyšším hodnotám. Je potrebné si tiež uvedomiť rozdiel medzi napätím, ktoré vyvoláva takáto schopnosť zrieknutia sa, či odloženia uspokojenia a napätím, ktoré vyvoláva frustrácia. Cucci, o tomto rozdiele vzhľadom na Bohu zasvätený život píše:
„Zrieknutie sa nie je hodnotené ako ústredný aspekt motivácie, nevyrušuje človeka, neoberá ho o pokoj, pretože nie je vnímané ako niečo nevyhnutné pre život. Ak by to tak bolo, schopnosť zrieknutia by bola len frustráciou, ktorá by zasvätený život učinila neznesiteľným a prakticky nemožným, alebo by sa stalo zdrojom takých obscesií, že by nebolo možné stať sa spokojnými s vlastným povolaním.“[3]
Schopnosť zrieknutia sa, či odloženia vlastného uspokojenia a zniesť napätie, ktoré z toho vyplýva je skutočným znakom citovej zrelosti človeka. V tomto aspekte sa zrelý človek líši od malého dieťaťa, ktorého potreby musia byť uspokojené hneď a ktoré neznesie napätie. Tento aspekt je obzvlášť dôležitý dnes, v konzumnej kultúre a v spoločnosti, ktorá nás denno denne zahŕňa mediálnymi posolstvami o dôležitosti uspokojenia všetkých potrieb a dosiahnutia spokojnosti za každú cenu. Cieľ kresťanského života, ako nasledovanie Krista, však nespočíva v dosiahnutí šťastia, zdravia či spokojnosti za každú cenu. Kristus nás vedie k plnosti života a psychológia potvrdzuje, že kým človek hľadá len seba samého, paradoxne ho o to viac zachvacuje ustarostenosť o seba a strach, že to všetko môže stratiť a tým samým stráca radosť a opravdivú spokojnosť, lebo ako tvrdí Viktor Frankl, tá sa dosahuje práve vtedy, keď nie je primárnym cieľom nášho života.
Človek na ceste k citovej zrelosti preto nestráca pokoj, keď sa ocitá pred ťažkosťami a napätím, ale naopak dokáže zotrvať v takejto situácii a kráčať k dosiahnutiu cieľa, ktorý tvoria autentické hodnoty. Takýto postoj je zároveň aj svedectvom jeho vnútornej slobody, ktorá mu umožňuje čeliť rozličným ťažkostiam či konfliktom, neúspechom, nepochopeniu či neprijatiu zo strany iných. Takto sa putovanie k citovej zrelosti môže stať „tou slabosťou, ktorá je dôvodom našej sily, tou slobodou, ktorá nás uschopňuje stávať sa služobníkmi, tou dôverou, ktorá nás otvára ku vzťahu a ku skúsenosti lásky a privádza nás k darovaniu vlastného života“.[4] (Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života.)
[1] Imoda F., Sviluppo umano. Psicologia e mistero, (Ľudský rozvoj. Psychológia a tajomstvo), s. 167.
[2] Cencini A., Nell´amore. Libertá e maturitá affettiva nel celibato consacrato, (V láske. Sloboda a citová zrelosť v zasvätenom celibáte), s. 94.
[3] Cucci G., Forza della debolezza, (Sila slabosti), s. 102.
[4] Cencini A., I sentimenti del figlio. Il cammino formativo nella vita consacrata, (Pocity syna. Formačné putovanie v zasvätenom živote), s. 103.
Pridaj komentár