25Už na prvej strane Ignácovej autobiografie sa objavuje slovo “cvičiť “. Hovorí o tom, že mal „záľubu, v cvičení sa so zbraňou“ (Autobiografia1). Zbrane sú istotne najnesympatickejší nástroj na cvičenie, lebo pripomínajú vojnu. Ale šport so zbraňou, ako každý šport nám ukazuje, že človek len vtedy niečo dosiahne, keď cvičí. „Cvik robí majstra.“ To platí pre šport, to platí pre hudbu, to platí pre učenie sa cudzieho jazyka, to platí o každom výchovnom postupe: naučiť sa jesť s nožom a vidličkou až po komunikáciu v partnerskom vzťahu. Cvičenie patrí k životu, aj keď je to namáhavé. Ignác vošiel do cirkevných dejín nie kvôli svojim cvičeniam so zbraňou, ale kvôli svojím „duchovným cvičeniam“ – exercíciám. Môžu nám priblížiť mnoho podstatného o zmysle a nezmysle cvičenia.

Po prvé je jasné, že cvičenie má funkciu slúžiť. Ignácovi nejde o cvičenie len kvôli nemu samotnému. Duchovné cvičenia majú pomáhať usporiadať si svoj život a stávať sa otvoreným pre účinnejšie pôsobenie Božej vôle vo vlastnom živote (por. DC 1). Takto dostáva cvičenie smer, bez čoho by bolo len nezmyselné opakovanie a chodenie v prázdnote.

Po druhé cvičením sa stáva jasným, že človek nie je hotový. Rastie, je na ceste, padá a musí znova vstávať, učí sa skrze „pokus a omyl“. V tom je niečo bolestné, ale aj oslobodzujúce. Nemusíme byť hneď na začiatku perfektní a súčasne na konci. Sme a ostávame celý život dospievajúcimi. Byť dospelým ešte neznamená konečný stav. „Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18, 3).“ Toto Ježišove slovo sa dá rozumieť aj ako byť ochotným vždy znova začínať, byť učňom, hravo si osvojiť vždy nové a nové životné postupy a možnosti. Pamätám sa na prechádzku so svojimi rodičmi. V istej vzdialenosti sme počuli hlasitý zvuk a pozreli sme sa tým smerom. Trojročný chlapček sa prevrhol so svojou trojkolkou a ležal na zemi. Ihneď sme sa tam poponáhľali, aby sme dobehli k prvým slzám. Nebolo to potrebné. Malý zodvihol svoju trojkolku, statne vyrazil a zavolal nám cez plece z 50 metrovej vzdialenosti: „Musím ešte veľa cvičiť!“ Imponujúce! Žiadne obviňovanie „hlúpej trojkolky“ alebo skaly na ceste, ale jednoduché uznanie: „Je to tak, to sa môže prihodiť a musím veľa cvičiť, ak sa chcem zdokonaliť.“

Čo sa tu vyjadruje detsky jednoducho, dá sa povedať filozofickejšie pomocou aforizmu: „Cvičenie je akt nádeje!“ Kto cvičí, dúfa. Kto cvičí vie, že človek je časová bytosť, má čas a smie čas potrebovať. V cvičení sa ukazujú hranice a možnosti človeka. Ako sa človek označuje ako homo viator, ako človek na ceste, tak sa môže charakterizovať aj ako homo exercens, cvičiaci človek. „Nedostatočná bytosť“ človek, je aj „cvičiaca bytosť“.

Cvičenie sa nevzťahuje len na technické a podradnejšie prípady, ale aj na podstatné – u Ignáca na zacvičenie sa do života, ktoré môže byť odpoveďou na Božie volanie. V knižke Ericha Fromma „Umenie milovať“ je zrejmé, že cvičenie sa môže a musí aj na podstatné dianie. Základná myšlienka tejto knihy je: manželstvá, partnerstvá preto tak často stroskotávajú, lebo sa zamieňa stav zamilovania s láskou. A ako prvé platí vyjasniť si, že milovať je umenie práve tak, ako je umenie žiť. Keď sa chceme naučiť milovať musíme postupovať tak isto, ako by sme to robili, keby sme sa chceli naučiť akékoľvek iné umenie napr. hudbu, maľovanie, stolárstvo, lekárske umenie, alebo techniku. Aby sa niečo stalo umením potrebuje stálu pozornosť, trpezlivosť, disciplínu a oslobodenie sa od vlastnej samoľúbosti – potrebuje cvičenie. Knihy o láske môžu dať inšpirácie, náhľady, poznatky, ale platí, že „od poznania k uskutočneniu vedie len jedno : cvičenie.“ ( O.F. Bollnow).

Avšak aby sa cvičenie nezvrhlo len na obyčajnú techniku na „techniku milovania“ a tým sa nestalo neľudským, musia ísť ruka v ruke umenie a „priazeň“ , „inšpirácia a transšpirácia“. Teologicky vyjadrené: Božia milosť a spolupráca človeka sa dejú v jednom jedinom ťahu.

Etymologicky nám slovo cvičenie ponúka zaujímavý uzáver: Kedysi úzko súviselo s „pestovaním“, obrábaním a zbieraním úrody. Naozaj v činnosti roľníka priamo vybadáme spojenie vlastnej práce s darom prírody. Roľník musí orať, siať a brániť. Ale potom mu už neostáva nič iné, ako veriť sile rastu semena a dôverovať vetru, slnku a dažďu. Aj Ježiš vždy v tomto zmysle hovorí o nebeskom kráľovstve. Človek zaseje, a potom siatba rastie, či už človek spí, alebo bdie ( Mk 4, 26 – 29 ). Tento pohľad možno nájsť aj v ignaciánskom hesle: „Musíme sa na Boha spoliehať v takej miere, ako by všetko záležalo na ňom a nie na nás. Avšak musíme svoje sily používať tak, akoby všetko záviselo od nás a nie od Boha.“ Cvičenie v ignaciánskom zmysle je tajuplné splynutie Božieho účinkovania a ľudskej spolupráce.

Ignác je hlboko presvedčený, že cvičenie sa odohráva cez všedný deň. Etymologicky sa toto stále cvičenie – „Všedný deň ako cvičenie“ ( Karlfried Graf, Dürkheim ) – objasňuje výrazom „vykonávať povolanie“. Pod cvičením sa nerozumie len jeden jediný proces opakovaný za účelom cvičenia, ale aj vôbec niečo vykonávať, robiť, uskutočňovať. Nielen ten cvičí, kto trénuje svoje svaly pri gymnastike, ale aj ten kto pracuje.

Počas spytovania svedomia, ktoré Ignác odporúča robiť si každý deň, sa toto cvičenie kontroluje. Tam sa necháva pýtať: Čo mi je dôležité? Čo by som si chcel osvojiť? V akom stave sa práve nachádzam? Tu Ignác preskúmava svoj spôsob počúvania, nové možnosti hovorenia a komunikácie a objektívne zhodnotí svoj citový svet, aby ho nechal usporiadať Božím Duchom.

Tu si uvedomí, že „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5, 5). Jeho potom môže nachádzať vo všetkých veciach, v každom konaní a cvičení.

(Spracoval Ján Benkovský SJ podľa Willi L a m b e r t  SJ – Z  l á s k y  ku  s k u t o č n o s t i. Základné heslá ignaciánskej spirituality)

(Obrázok: William McElcheran: sv. Ignác Putnik, Ontario)