Bežné španielske slovo „conversar“ sa pre Ignáca stáva kľúčovým na opísanie vzťahu s Bohom a našej služby druhým. „Conversar“ znamená „poradiť si s niečím“, „vchádzať do interakcie“, ako aj „rozprávať“. „Conversar“ jednoducho obsahuje ignaciánsky prístup k modlitbe i k službe.
Od samého počiatku duchovného putovania Ignác dobre vedel, čo chce robiť v živote. Horel túžbou evanjelizovať, všetkým ohlasovať dobrú zvesť o vtelení. Chcel privádzať druhých k čoraz hlbšiemu vzťahu k Ježišovi Kristovi. Menej jasný mu však bol spôsob, akým to má dosiahnuť. Uplynulo veľa rokov, kým sa u Ignáca sformoval určitý prístup a chápanie, kým našiel postupy, techniky, o ktorých sme už hovorili. Na ceste sa dopustil aj mnohých omylov a dostal sa do nejednej slepej uličky. Dobre poznal prácu dominikánov z rehole vzdelaných kňazov, ktorí sa špecializovali v kazateľskej službe. Ignác veľmi obdivoval dobré kazateľstvo, ale nebol to evanjelizačný nástroj, ktorý osobitne hľadal. Priťahoval ho aj príklad františkánov, ktorí dávali silné svedectvo o evanjeliu svojou chudobou. Zistil však, že pokorné putovné žobranie nie je to, čo chce od neho Boh. Niektoré duchovné cesty sa mu zdali príliš pasívne. Zakladali sa na čítaní knižiek, počúvaní kázní a prednášok. Svojím spôsobom vyjadrovali, že Boha možno nájsť cez určitý druh pasívneho osvojenia si dobrej vôle a dobrého správania. Ignác praktizoval aktívnu spiritualitu. Pochopil, že ľudia sú aktívne zaangažovaní do vecí tohto sveta. Vnímajú ich aj riešia, pričom spoločne zdieľajú život. V tomto aktívnom delení sa o milosti, dary a talenty napokon Ignác našiel „ako“ pre vlastnú evanjelizačnú službu. Ignác teda opisuje svoju službu španielskym slovom „conversar“ – „rozprávať“. Pod týmto slovom bežne rozumieme úprimný rozhovor s druhým človekom, druh príjemnej a užitočnej komunikácie, vďaka ktorej niekoho skutočne poznávame. Ignác musel byť majstrom v rozhovoroch tohto typu. Mal akýsi nezvyčajný dar nadväzovať priateľstvá. Prví jezuiti predstavovali skupinu mužov, ktorí boli spojení osobitným citom a láskou s Ignácom. Popri význame „byť zoznámený s niekým alebo s niečím “, a tak niekoho alebo niečo poznať do hĺbky, má slovo „conversar“ aj význam „mať s niekým spoločné záujmy“. Je to teda viac ako porozprávanie sa. Ide o poznanie a zapojenie sa do záležitosti druhého.
V ignaciánskom modeli spirituality je takto chápaný rozhovor jedna z foriem lásky. Ignácov duchovný život sa rozvíjal okolo idey rozhovoru. Zakladal sa na rozhovore s Bohom v modlitbe, a tiež na rozhovore s druhými ľuďmi – duchovnými vodcami, spovedníkmi a priateľmi, ktorí zmýšľali podobne a zdieľali vznešené ideály. Tento rozhovor bol službou – delením sa o evanjelium s druhými. V Duchovných cvičeniach sa nachádzajú všetky tri druhy rozhovoru. Exercitant je počas Exercícií sprevádzaný vďaka rozhovoru s duchovným vodcom, ktorý má na starosti aj rozhovor s Bohom. Cvičenia tento rozhovor s Bohom obohacujú. Cieľom Exercícií je tiež zapojenie exercitanta do plodnejších rozhovorov s inými v rámci jeho evanjelizačného poslania. Samotné Exercície sú napokon ovocím dlhých rokov rozhovoru. Ignác ich zostavil na základe skúsenosti, ktorú získal ako duchovný vodca mužov a žien túžiacich po hlbšom vzťahu s Bohom. Uvádzal rozličné metódy modlitby, predkladal úryvky Písma svätého na meditáciu, evanjeliové scény na zaangažovanie predstavivosti, myšlienky na rozjímanie. Následne sa on sám a jeho priatelia rozprávali o tom, čo prežili počas modlitby. Spoločne rozlišovali, ako ich Boh viedol. Ignácova kniha, pravdepodobne najvýznamnejšia zo všetkých kníh na tému rozvíjanie vzťahu s Bohom, je v podstate zbierkou tých cvičení, ktoré nadobudli definitívnu podobu počas rozhovorov. Duchovné cvičenia sú zostavené tak, aby umožnili rozvoj vzťahu medzi exercitantom a Ježišom Kristom. Vyzývajú nás, aby sme hľadeli na seba, ako Boh hľadí na nás. Boh v nás vidí svoje deti, členov svojej rodiny. Ježiš používa nezvyčajne láskavé slovo „Abba“, keď sa modlí k svojmu Otcovi. Najbližším anglickým ekvivalentom tohto slova je „Papa“ – „Otecko“. Môžeme sa obracať k Bohu tým istým dôverným a synovským spôsobom, pretože sme jeho deťmi. Modlitba je prirodzeným dôsledkom tohto blízkeho vzťahu. Nie je to niečo tajomné alebo ezoterické. Učiť sa modliť neznamená učiť sa ako v škole. Modlitba je rozhovor. Ak dokážeme viesť rozhovor, budeme schopní sa aj modliť. Zaiste, stále sa môžeme učiť lepšie sa modliť, ako sa učíme byť schopnejšími partnermi v rozhovore. Napokon, to bol tiež Ignácov úmysel, keď utváral Duchovné cvičenia. Avšak schopnosť modliť sa vo svojej podstate vyplýva z našej prirodzenosti. Súvisí totiž so schopnosťou zhovárať sa s veľmi dobrým priateľom. Všimnime si, čo urobil Ježiš, keď ho učeníci prosili, aby ich naučil modliť sa. Azda tí dobrí Židia, ktorí sa modlili prinajmenšom päťkrát denne, si naozaj mysleli, že nevedia, ako sa modliť? Pochybujem. Oni chceli poznať spôsob, ako sa Ježiš modlí. Pán ich teda naučil modlitbu Otče náš, ktorá je vzorom každej kresťanskej modlitby. Spôsob Ježišovej modlitby je oveľa dôležitejší než slová, ktoré nám adresoval. Sme v osobnom vzťahu s Bohom (“Otče náš“). Vzdávame mu česť („ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje“). Delíme sa s Bohom o tie isté túžby („príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“). Prosíme o to, čo potrebujeme („chlieb náš každodenný daj nám dnes“). Úpenlivo prosíme nášho Otca, aby nás chránil („zbav nás Zlého“). Tieto prvky modlitby zahŕňajú širokú oblasť ľudských rozhovorov: deliť sa o skúsenosť, prejaviť niekomu vďačnosť, prosiť o pomoc alebo odpustenie, preukázať lásku alebo jednoducho s niekým stráviť čas. Tak robíme, keď sa stretávame s priateľmi. Rovnako konáme, keď sa stretávame s Bohom. Modlitba nadobúda rozličné formy: mystická modlitba, liturgická modlitba, lectio divina, chvíle osobitného osvietenia počas každodenného života. To všetko zahŕňa Ignácovo „conversar“. Práve o to ide v známom ignaciánskom výroku: „Nachádzať Boha vo všetkých veciach“. „Všetky veci“ v Ignácových očiach predstavujú celú plnosť ľudskej drámy – naše vzťahy, prácu, túžby a neúspechy, nádeje a sny. V tom všetkom možno nájsť Boha, čo vôbec neznamená intelektuálne cvičenie na vnímanie Božej prítomnosti. Ide o stretanie Boha v týchto skúsenostiach, o interakciu. Na tom spočíva „conversar“ – dôverný rozhovor medzi členmi rodiny, ktorí sa majú radi, a z neho vyplývajúce vzájomné pôsobenie, ovplyvňovanie.
(Z knihy: David L. Fleming SJ: ČO JE IGNACIÁNSKA SPIRITUALITA?)
31. mája 2018 at 8:05
Pekné prirovnanie – rozhovor s Bohom je ako rozhovor s dôverným priateľom.
Áno, rozhovor s Bohom je veľmi podobný rozhovoru so vzácnym človekom, s najlepším priateľom, akého len máme. Keď naňho myslíme, keď sa tešíme na stretnutie s ním, keď cena času v jeho prítomnosti sa nedá ničím vyvážiť… Radosť z očakávania blízkosti priateľa je jeden z najkrajších pocitov. Možno ani nevieme, ale toto milé stretnutie začína tichom. Akosi prirodzene v nás zavládne mocné vnútorné ticho a celá naša bytosť počúva, počúva drahého priateľa. Počúvame, čo nám povie, s čím sa zverí, so šťastím alebo starosťami. Sme upriamení na neho, jeho subjektívne prežívanie je v tej chvíli pre nás mimoriadne dôležité. A to isté prebieha aj v našom priateľovi – je plný počúvania, ktoré je nasmerované na nás. A keby sme obaja aj nič nehovorili, aj tak počúvame jeden druhého, načúvame obojstrannému potešeniu zo vzájomného stretnutia…
Rozhovor s Bohom je tomu veľmi podobný. Boha síce nikto nikdy nevidel a priateľstvo s Ním je teda inej kvality ako čisto ľudskej. Ale vieme, že Boh je všadeprítomný, a ako učil aj sv.Ignác, máme ho hľadať vo všetkých veciach. Ten priestor, kde ho môžeme najskôr začať hľadať; priestor , ktorý je nám najbližšie, ba máme ho stále so sebou; ten priestor sme my sami. A v tom najcennejšom mieste v nás je neporušený obraz boží – kúsok Boha a zároveň aj Jeho celok. A keď to miesto nájdeme, sme pozvaní k dôvernému rozhovoru s niekým, kto nie je cudzí, ale je veľmi blízkym spôsobom „náš“. Aj tu ticho a počúvanie sú prvé nitky stretnutia. Zostávame ticho, aby sme mohli počuť.. A vzácna chvíľa príde, keď Boh prehovorí. A potrebujeme aj zažiť, že aj Boh počúva. Niekedy máme u najlepšieho priateľa skúsenosť, že počuje aj čo nevyslovíme. Empaticky sa priblíži k nášmu vnútornému, hoc aj neodhalenému prežívaniu, a dá najavo plné porozumenie. A u Boha je táto schopnosť ešte znásobená, je mu priamo vlastná. Rozumie nám, aj keď nevyslovíme nič. A predsa nás chce počúvať znova a znova, a znova a znova sa túži s nami stretnúť.
Ako vnímame -je to rozhovor vždy dvoch skutočných bytostí, dvoch vzácnych blízkych priateľov. Odohráva sa v reálnom čase a môže byť hlboko uspokojujúci pre obe strany. Jeho ovocie sa prejavuje v ďalšom živote a v túžbe stretnúť sa znovu.
Je zaujímavé aj vyváženie,ktoré je medzi priateľmi dôležité, a v tomto vzťahu k Bohu je veľmi špecifické. Boh je ukrytý v nás a dá sa povedať, že od nás závisí čas nájdený na vzájomné stretnutie v každodenných chvíľach. A my sme zase ukrytí v láskavej moci Boha a v Jeho ochrane.
Ale toto všetko sa dá spoznávať medzi priateľmi len vzájomnými osobnými stretnutiami…