Poruchy vo vývine počas prvého štádia citového vývinu, teda počas prvého roku života dieťaťa sú dôvodom najvážnejších psychických porúch v dospelom veku. Môžu sa prejaviť v poruche psychotického charakteru, ako je napr. schizofrénia, ale najmä v poruchách osobnosti, a z nich sú najzávažnejšie predovšetkým antisociálna, narcistická a paranoidná porucha osobnosti.
Dôsledky porúch vo vývine vo všeobecnosti, okrem porúch psychotického charakteru, sa môžu prejaviť vo dvoch rozličných rovinách. Jednak ako poruchy osobnosti, ktorých výskyt v celkovej populácii dosahuje 6 – 9 percent, a potom ako štruktúra osobnosti, čo sa vzťahuje na každého človeka. V tomto druhom prípade ide o psychologicky zdravé normálne osobnosti. Ide o ľudí so špecifickým charakterom, ktorí z rôznych (už spomínaných) príčin nezvládli vývinové úlohy jednotlivých štádií a aj v dospelosti si ponechávajú určité problematické a neadaptívne spôsoby prežívania a správania, z ktorých možno rozpoznať štruktúru ich osobnosti.
Na tomto mieste sa zastavíme najskôr pri dvoch poruchách osobnosti, ktoré sa vzťahujú predovšetkým na poruchy vo vývine počas prvého roku života. Budeme hovoriť o narcistickej a paranoidnej poruche osobnosti, ale ešte viac o narcistickej a paranoidnej štruktúre osobnosti.
Narcistická štruktúra osobnosti
Dôvodom, prečo budeme na tomto mieste hovoriť práve o narcistickej poruche a štruktúre osobnosti, je jednak to, že okrem základnej poruchy či fixácie v ranom detstve ju veľmi intenzívne podporuje aj dnešná postmoderná, konzumná a hedonistická kultúra.
Druhým dôvodom je samotný cieľ tejto knihy, ktorý sleduje citový vývin v jeho spojitosti s náboženským. V tomto zmysle, ako hovorí taliansky jezuita, psychológ a psychoterapeut Giovanni Cucci vo svojej knihe Fascinujúce zlo. Sedem hlavných hriechov, psychologická dimenzia prvého zo siedmich hlavných hriechov, „pýchy“, býva označovaná práve ako narcistická porucha osobnosti.[1]
Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM IV) definuje narcistickú poruchu osobnosti týmto spôsobom:
„Obraz človeka je charakteristický výraznou grandióznosťou (vo fantázii alebo v správaní), nevyhnutnou potrebou obdivu a neschopnosťou empatie, čo sa začína prejavovať počas prvých rokov dospelosti v rozličných aspektoch, pričom musí byť prítomných aspoň päť nasledujúcich príznakov:
- má vedomie svojej grandióznej dôležitosti (napr. preháňa vzhľadom na vlastné výsledky a talenty, očakáva, že bude pokladaný za dôležitejšieho či nadradenejšieho bez primeraného dôvodu),
- je pohltený predstavami neohraničeného úspechu, moci, pôvabu, krásy či ideálnej lásky,
- je presvedčený, že je »špeciálny« a jedinečný, a že môže byť pochopený len špeciálnymi osobami (alebo inštitúciami), alebo vyššou vrstvou spoločnosti,
- požaduje extrémny obdiv,
- má pocit, že všetko mu patrí, ako napríklad nepochopiteľné očakávanie prejavov priazne alebo okamžité uspokojenie vlastných očakávaní,
- interpersonálne využívanie: využíva iných na dosiahnutie vlastných cieľov,
- chýbajúca empatia: je neschopný uvedomiť si pocity či potreby iných alebo vcítiť sa do nich,
- často závidí iným, pričom si myslí, že iní závidia jemu,
- prejavuje sa arogantným a domýšľavým správaním a postojmi.“[2]
Americký psychiater Len Sperry vo svojej knihe Psychológia, služba a komunita rozlišuje vzhľadom na narcistickú poruchu či štruktúru osobnosti narcizmus reaktívny, sebapodvádzajúci a konštruktívny.[3] (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] Porov. CUCCI, G.: Il fascino del male: I vizi capitali (Fascinujúce zlo: Sedem hlavných hriechov), s. 51.
[2] DSM – IV – TR: Manuale diagnostico e statistico dei disturbi mentali (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch), s. 321 – 322.
[3] Porov. SPERRY, L.: Psicologia, ministero e comunità (Psychológia, pastoračná služba a komunita), s. 29 – 38.
Pridaj komentár