citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Poruchy vo vývine počas prvého štádia citového vývinu, teda počas prvého roku života dieťaťa sú dôvodom najvážnejších psychických porúch v dospelom veku. Môžu sa prejaviť v poruche psychotického charakteru, ako je napr. schizofrénia, ale najmä v poruchách osobnosti, a z nich sú najzávažnejšie predovšetkým antisociálna, narcistická a paranoidná porucha osobnosti.

Dôsledky porúch vo vývine vo všeobecnosti, okrem porúch psychotického charakteru, sa môžu prejaviť vo dvoch rozličných rovinách. Jednak ako poruchy osobnosti, ktorých výskyt v celkovej populácii dosahuje 6 – 9 percent, a potom ako štruktúra osobnosti, čo sa vzťahuje na každého človeka. V tomto druhom prípade ide o psychologicky zdravé normálne osobnosti. Ide o ľudí so špecifickým charakterom, ktorí z rôznych (už spomínaných) príčin nezvládli vývinové úlohy jednotlivých štádií a aj v dospelosti si ponechávajú určité problematické a neadaptívne spôsoby prežívania a správania, z ktorých možno rozpoznať štruktúru ich osobnosti.

Na tomto mieste sa zastavíme najskôr pri dvoch poruchách osobnosti, ktoré sa vzťahujú predovšetkým na poruchy vo vývine počas prvého roku života. Budeme hovoriť o narcistickej a paranoidnej poruche osobnosti, ale ešte viac o narcistickej a paranoidnej štruktúre osobnosti.

Narcistická štruktúra osobnosti

Dôvodom, prečo budeme na tomto mieste hovoriť práve o narcistickej poruche a štruktúre osobnosti, je jednak to, že okrem základnej poruchy či fixácie v ranom detstve ju veľmi intenzívne podporuje aj dnešná postmoderná, konzumná a hedonistická kultúra.

Druhým dôvodom je samotný cieľ tejto knihy, ktorý sleduje citový vývin v jeho spojitosti s náboženským. V tomto zmysle, ako hovorí taliansky jezuita, psychológ a psychoterapeut Giovanni Cucci vo svojej knihe Fascinujúce zlo. Sedem hlavných hriechov, psychologická dimenzia prvého zo siedmich hlavných hriechov, „pýchy“, býva označovaná práve ako narcistická porucha osobnosti.[1]

Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM IV) definuje narcistickú poruchu osobnosti týmto spôsobom:

„Obraz človeka je charakteristický výraznou grandióznosťou (vo fantázii alebo v správaní), nevyhnutnou potrebou obdivu a neschopnosťou empatie, čo sa začína prejavovať počas prvých rokov dospelosti v rozličných aspektoch, pričom musí byť prítomných aspoň päť nasledujúcich príznakov:

  1. má vedomie svojej grandióznej dôležitosti (napr. preháňa vzhľadom na vlastné výsledky a talenty, očakáva, že bude pokladaný za dôležitejšieho či nadradenejšieho bez primeraného dôvodu),
  2. je pohltený predstavami neohraničeného úspechu, moci, pôvabu, krásy či ideálnej lásky,
  3. je presvedčený, že je »špeciálny« a jedinečný, a že môže byť pochopený len špeciálnymi osobami (alebo inštitúciami), alebo vyššou vrstvou spoločnosti,
  4. požaduje extrémny obdiv,
  5. má pocit, že všetko mu patrí, ako napríklad nepochopiteľné očakávanie prejavov priazne alebo okamžité uspokojenie vlastných očakávaní,
  6. interpersonálne využívanie: využíva iných na dosiahnutie vlastných cieľov,
  7. chýbajúca empatia: je neschopný uvedomiť si pocity či potreby iných alebo vcítiť sa do nich,
  8. často závidí iným, pričom si myslí, že iní závidia jemu,
  9. prejavuje sa arogantným a domýšľavým správaním a postojmi.“[2]

Americký psychiater Len Sperry vo svojej knihe Psychológia, služba a komunita rozlišuje vzhľadom na narcistickú poruchu či štruktúru osobnosti narcizmus reaktívny, sebapodvádzajúci a konštruktívny.[3] (Pokračovanie zajtra….)

(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).

[1] Porov. CUCCI, G.: Il fascino del male: I vizi capitali (Fascinujúce zlo: Sedem hlavných hriechov), s. 51.

[2] DSM – IV – TR: Manuale diagnostico e statistico dei disturbi mentali (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch), s. 321 – 322.

[3] Porov. SPERRY, L.: Psicologia, ministero e comunità (Psychológia, pastoračná služba a komunita), s. 29 – 38.