Psychický vývin v prvých piatich rokoch života je komplexným procesom, do ktorého vstupuje veľa rozličných faktorov. My sa sústredíme na citový vývin, počas ktorého sa v každom z nás utvára náš „citový poklad“, ktorý nazývame aj podvedomím či nevedomím a ktorý ovplyvňuje celý zvyšok nášho života v každom jeho okamihu. Čo možno vo všeobecnosti povedať o tom, čo tvorí našu citovosť?
O svete emócií v ľudskom živote sa možno dočítať viac v mojej prvej knihe s názvom Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života. Keďže však hlavnou témou tejto knihy je citový vývin, vráťme sa v túto chvíľu aspoň v krátkosti k najdôležitejším štrukturálnym aspektom nášho citového vnímania. Skutočnosť, že citový svet sa v nás formuje predovšetkým počas prvých piatich rokov života, znamená, že citový svet v nás je aj v dospelom veku úzko spojený s naším fyziologickým, teda živočíšnym a nevedomým svetom, čím sa vymyká spod kontroly našej vedomej, vôľovej a intelektuálnej schopnosti.
Vzhľadom na základnú štruktúru procesu citového vnímania americká psychologička Magda Arnoldová[1] tvrdí, že citové vnímanie je na svojom počiatku priame, bezprostredné a intuitívne. Na základe tohto vnímania sa v nás uskutoční tzv. prvotné hodnotenie, ktoré osoba automaticky pre seba zhodnotí ako dobré alebo zlé v danú chvíľu. Človek takto pociťuje príťažlivosť alebo odpudivosť v podobe emócie. Až potom prichádza v nás k tzv. druhotnému hodnoteniu, ktoré je vedomé a racionálne a ktoré nás vedie k voľbe prostriedkov na vyhnutie sa alebo dosiahnutie cieľa. Ako príklad môžeme uviesť celkom jednoduchú situáciu v preplnenom autobuse. V okamihu, keď nám niekto stúpi na nohu, naše prvotné, priame a bezprostredné hodnotenie sa prejaví negatívnym pocitom, možno sprevádzaným aj fyziologickým prejavom zmrštenej tváre, či výkriku. Nato, až po druhotnom, racionálnom hodnotení, sa rozhodneme, či na toho človeka nakričíme, alebo udržíme negatívny pocit pod kontrolou.
Celý emotívny proces sa však nekončí len tu, respektíve sa tu nezačína. Naše pocity vo fáze prvotného hodnotenia totiž nie sú v stave tabula rasa, ale nadväzujú na skôr prežité, zabudnuté a neuvedomené pocity. Deje sa tak prostredníctvom emočnej pamäti,[2] ktorá v nás uskladňuje od prvých okamihov nášho života všetky pocitové vnemy. Ak sa v tejto emotívnej pamäti počas detstva nahromadili isté emotívne skúsenosti, opakovane mnohokrát prežité, potom sa v našom podvedomí vytvoril istý emočný postoj,[3] ktorý nás predisponuje k určitým reakciám na rozličné okolnosti prežívané v prítomnosti.
Emočný postoj je teda pevne zakotvený v emočnej pamäti ako vnútorná predispozícia – nadobudnutá, „naučená“ v minulosti, ktorá automaticky a podvedome ovplyvňuje náš postoj k určitým situáciám prežívaným v súčasnosti. Deje sa tak vtedy, keď istá súčasná situácia nám niečím – na podvedomej rovine, symbolickým spôsobom – pripomenie už prežitú skúsenosť v minulosti. Emócia, ktorá bola základom negatívneho, azda traumatického pocitu, hoci už potlačená a zabudnutá, neprestáva mať svoj vplyv a prejavuje sa aj naďalej ako emočný postoj v nás, a to niekedy dokonca aj so svojimi fyziologickými príznakmi, ako sú napr. zvýšené potenie, začervenanie sa, búšenie srdca a pod. Konkrétne sa to v našom živote prejavuje vtedy, keď tomu, čo cítime, často ani nerozumieme, nevieme, prečo je to tak, no napriek tomu pocítime v sebe pocity úzkosti, podráždenosti, zlosti či pocity hanby a viny. Takáto vnútorná, emočná, podvedomá predispozícia žiaľ často negatívne ovplyvňuje vlastné sebavedomie, vytvára ťažkosti v medziľudských vzťahoch a umenšuje schopnosť učiť sa na základe novej prežitej skúsenosti.
Inými slovami, ak dieťa vo svojich prvých rokoch života prežije citové stavy, ktoré sa veľakrát opakujú a sú traumatického charakteru, príčinu takéhoto stavu automaticky v sebe potlačí, avšak práve ona sa v ňom stane jadrom konfliktu, ktorý potom v dospelom veku bude znovu a znovu opakovane prežívať citovým, podvedomým spôsobom.
Citovému konfliktu ako takému sa v detstve nemožno vyhnúť, ba naopak, ako hovorí Breger, „konflikt je zdrojom samotného procesu vývinu“[4]. Ak je však tento konflikt veľmi silný a stáva sa tak zdrojom príliš veľkej úzkosti, potom pre človeka predstavuje „hrozbu a nebezpečenstvo. Respektíve citovú reakciu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo z hľadiska integrity osobnosti. Ak sa človek nevie voči tejto hrozbe brániť vhodným spôsobom, podvedome sa uchyľuje k riešeniu prostredníctvom jednoduchšieho procesu, viac primitívneho, aj keď menej reálneho, a teda aj menej efektívneho“[5].
Ak teda človek prežíva v dospelom veku stav úzkosti, ktorého pôvod nepozná, pretože jeho skutočným dôvodom je nejaká traumatická udalosť z útleho detstva, ktorú v sebe v tom čase potlačil, tak aj v dospelom veku je možné, že sa bude voči tejto emočnej hrozbe brániť takpovediac „detským spôsobom“, ktorý sa naučil v tom čase, a to prostredníctvom nevedomých obranných mechanizmov, ako sú vytesnenie, popretie, presunutie, disociácia a pod. Negatívnym následkom takého prístupu bude však reinterpretácia a skreslenie reality a zároveň mrhanie psychickou energiou na bránenie sa proti niečomu, čo v skutočnosti už nie je reálnou hrozbou.
Úlohou psychodynamického terapeutického procesu bude preto znovuprežitie pocitových stavov z detstva, rozpoznanie hrozby, ktorú v nich človek ako dieťa prežil, ktorá však už v dospelom veku reálne neexistuje, hoci osoba ju stále neuvedomene prežíva a zápasí s niečím, s čím by už zápasiť nemusela. (Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] Porov. Arnold M. B.: Human Emotion and Action (Ľudská emócia a čin), s. 183 – 185.
[2] Porov. Arnold M. B.: Feelings and Emotions (Pocity a emócie), s. 176 – 177.
[3] Porov. Arnold M. B.: Human Emotion and Action (Ľudské emócie a čin), s. 173 – 174.
[4] BREGER, L.: Anxiety, Dissociation, and the Growth of Self : From Instinct to Identity (Úzkosť, disociácia a vývoj osobnosti : Od inštinktu po identitu), s. 193.
[5] IMODA, F.: Sviluppo umano, psicologia e mistero (Ľudský vývin, psychológia a tajomstvo), s.169.
Pridaj komentár