(Ignaciánske líderstvo – Pokora – Sloboda – Útecha). – Definovať vlastnosti ignaciánskeho lídra je takmer nemožná úloha, hovorí Sarah Broscombe a mala by takou byť, lebo ignaciánske líderstvo sa nedá zredukovať na „uhladenú teóriu s príslušnými nástrojmi a praktikami. „Je to pripravenosť mysle, srdca a vôle.“ Existujú však určité črty, ktoré môžu pôsobiť ako „ukazovatele kompasu“ pre tých, čo chcú pochopiť, čo v ignaciánskej tradícii znamená líderstvo.

Ako zareagujete, keď počujete slovo líderstvo? Pre niektorých to evokuje bremeno zodpovednosti. Iní okamžite vypnú – „Nie som líder ničoho“ alebo si cynicky myslia: „A máme to tu opäť, firemné reči!“ Ale niektorí tu vidia osobné súvislosti: „Ó áno, pamätám si na toho inšpiratívneho človeka, ktorého by som nasledoval aj do horiacej budovy.“

To, čo robí ignaciánske líderstvo zvláštnym, má niečo spoločné s reakciou na horiacu budovu. A malo by to tak byť. Ignác z Loyoly mal na sebe niečo z proti-intuitívnej Ježišovej príťažlivosti a niečo také by mali mať aj lídri v jeho sfére vplyvu. Ak rastie záujem o koncept líderstva vo všeobecnosti a zvlášť o ignaciánske líderstvo, je to preto, lebo náš súčasný svet (politický, environmentálny a sociálny) je v posledných desaťročiach bufetom dobrého, zlého a absentujúceho líderstva. Stojíme pred rôznorodými krízami a všetky si vyžadujú statočných, autentických lídrov. Je to naliehavé.

Líderstvo je oveľa viac než len byť šéfom. Osobitne to platí pre jeho ignaciánsku formu, kde je líderstvo nielen podmnožinou moci, ktorá vyplýva z postavenia a hierarchia je štruktúrovaná ako obojsmerná a nie jednosmerná ulica (každý provinciál po šiestich rokoch vo funkcii odstupuje). Čerpá priamo z povolania. Každý jezuita vedie dobre či zle. A oblasť ignaciánskeho líderstva nesiaha len tam, kde sú direktori jezuitských pracovísk. Ako to jezuiti v britskom „31 dní s Ignácom“ veľmi dobre ilustrovali, každý, koho formoval ignaciánsky vzdelávací systém, je povolaný viesť, či už je tým poverený alebo nie. Ak ste ignaciánski, ste povolaní dávať si pozor, ako vediete vo svojom živote a aký to má vplyv na druhých.

Často počujem, že ignaciánski lídri sú empatickí, otvorení pre zmenu, spolupracujúci a cieľavedomí. To platí aj pre najlepšie sekulárne vzory. Z osobného hľadiska všetci vynikajúci lídri potrebujú sebaporozumenie, integritu, opravdivosť a odvahu. V medziľudských vzťahoch musia používať dobrú komunikáciu, motiváciu, inšpiráciu a empatiu. Na organizačnej úrovni musia byť strategickí, vizionárski, cieľavedomí a musí ich motivovať poslanie. Ignaciánske líderstvo však nie je všeobecné dobré líderstvo okorenené jezuitským žargónom. Rozdiel je tu oveľa podstatnejší.

Čo teda odlišuje ignaciánskeho lídra? Nedá sa to vyjadriť jednoduchými formuláciami, lebo „ignaciánske líderstvo“ nie je súdržná teória alebo vedecký súbor. Je to prežívaná skúsenosť, ktorá sa ponára do sveta. Je to dispozícia, ktorá má hlboké korene v Duchovných cvičeniach a dejinách jezuitov. Počula som, ako jezuiti hovoria: „Získaš to osmózou“ alebo „Len to ži“. Súhlasím, že sa to nedá zredukovať na uhladenú formulku. Tí, čo sú v jezuitskom prostredí noví alebo ich priťahuje to, s čím sa stretli a chcú to lepšie pochopiť, potrebujú štartovaciu čiaru.

Ignaciánsky program líderstva, ktorý ponúkla Konferencia európskych provinciálov a trval 18 mesiacov, nedávno riešil tieto otázky. V našom školiacom tíme boli laici i jezuiti. Účastníci prišli z 22 štátov a priniesli široký koncept „Európy“ (od Moskvy po Libanon, od Portugalska po Kirgizstan). Tým vznikol bohatý taviaci hrniec očakávaní a skúseností. Mne to pomohlo kryštalizovať myšlienky, ktoré som postupne formovala ostatných desať rokov. V tejto etape chcem predstaviť päť vlastností, ktoré sú typické pre ignaciánskych lídrov. Sú typické buď preto, lebo sú spojené s charakteristickými črtami ignaciánskej spirituality alebo preto, lebo ignaciánske vyučovanie môže odtieňovať alebo obohatiť to, čo už vieme o líderstve z iných zdrojov alebo z prvej ruky. Týchto päť vlastností predkladám s cieľom zamyslieť sa, určite nie s cieľom všetko pochopiť. Bez nich by som mala problém považovať líderstvo za ignaciánske.

Pokora

Ignaciánska pokora nie je o tom, že úzkostlivo vyvažujete svoje nedostatky a silné stránky alebo sa porovnávate s druhými alebo sa sebazapierate (skloníte hlavu a mlčíte). Je to o tom, že vidíte svoje skutočné ja, naozaj a proporčne, vo svete, ktorý je iný vďaka Ježišovmu dielu. „Ak je evanjelium pravdivé, potom Kristus ukázal, že človek dokáže urobiť dobro zo zla… Len z tohto hriechu a poníženia sa môže ukázať celá veľkosť vykupiteľa.“ Pokora sa odváži pozrieť, lebo vie, že je milovaná. Odváži sa aj ponížiť bez toho, aby si myslela, že jadro nášho ja sa ponížením zmenšuje. Falošná pokora útočí na zmysel človeka pre vlastnú dôstojnosť a sebahodnotu. Pravá pokora nás oslobodzuje od tlaku zaslúžiť si vlastnú hodnotu. Keď Ignác v Duchovných cvičeniach opisuje tretí stupeň pokory, hovorí o tom, že si máme vybrať skôr chudobu s chudobným Kristom a radšej urážky než pocty. My si vyberáme inak nie preto, lebo sme závislí na sebaobetovaní alebo sebaponížení a ani nie preto, lebo sme alergickí na moc, ale pretože tak veľmi milujeme Ježiša a tak veľmi s ním chceme kráčať, že nedávame prednosť pohodliu, sile a úspechu.

Líder, ktorý pôsobí s touto pokorou, keď vníma seba samého ako úplne milovaného hriešnika, bude mať iné vzťahy. Bude sa vnímať vo vzťahu k svojmu tímu, svojej organizácii a účelu, ktorému slúži. Ignaciánski lídri sa na moc budú pozerať inak; budú k nej pristupovať opatrne, ale nebudú sa jej vyhýbať (pápež František to krásne vysvetľuje).

Pokora podporuje autenticitu, lebo odstraňuje tlak, aby sme boli dôležitejší než život. Môže nám pomôcť niesť zodpovednosť líderstva ľahšie než lídri hrdinského, charizmatického a individualistického razenia. Ignaciánskych lídrov nebude ohrozovať brilantnosť druhých ľudí, lebo svoju legitimitu nečerpajú z toho, že sú vo všetkom najlepší. Môžu sa obklopiť tímami ľudí, ktorí majú oveľa väčšie zručnosti než oni sami. Keď sa tak stane, tí, čo vedú, budú ešte pokornejší.

Sloboda

Druhá charakteristická črta vychádza z Ignácovho vznešeného učenia o slobode od nezriadených náklonností. Je to učenie, ktoré sa týka toho, že niečoho sa musíme vzdať a niečo prijať. Je tu „indiferentnosť“ (to, čo Joe Munitiz SJ opisuje ako „byť pripravený chcieť sa vzdať niečoho z lásky k Bohu“ – „pripravený chcieť sa vzdať“ sa mi zdá ako veľmi užitočná formulácia). A táto indiferentnosť je vyvážená „vnútornou slobodou“ – pripravenosťou, ktorá je otvorená, nezaťažená, a preto dokáže prijať čokoľvek, čo príde. To znie príťažlivo, ale nie je to ľahké. Mnohí lídri majú nezriadenú náklonnosť k aspektom svojej práce alebo poslania, ktoré nie sú sami osebe dobré. Napríklad, stretli ste sa niekedy s lídrami, ktorí to myslia dobre, ale ich túžba po naplnení úžasnej a vznešenej vízie šliape po varovaniach alebo privedie ich tím k vyčerpaniu? Ignaciánski lídri musia rozlišovať svoje náklonnosti, svoje vlastné „neslobody“ a pôsobiť s dynamikou, ktorá sa podobá menej vlaku, ale skôr lietaniu. Ich úlohou nie je hnať svoju organizáciu po vopred určenej trati do jasného cieľa, ale skôr sledovať letovú dráhu, neustále byť naladený na radar, urobiť menšie úpravy, byť pripravený na zmenu a nebáť sa jej.

Zvedavosť prvých jezuitov by som vnímala ako ovocie tejto slobody. „Žiť s jednou nohou zdvihnutou“ neznamená len byť pripravený na misie – znamená to mať slobodnú myseľ. Ignác a prví jezuiti boli majstrami v prispôsobovaní sa (čiastočne možno aj preto, aby naplnili naše potreby vzorov v manažmente zmeny). Niekedy sa prispôsobovali jednoducho preto, lebo na prvýkrát sa im vôbec nedarilo. Prístup a postoj svätého Františka Xaverského v Indii sa však v Japonsku určite zmenil. Charakteristický prístup Mattea Ricci k inkulturácii v Číne sa počas jeho pobytu vyvíjal.

Útecha

Tretia charakteristicky ignaciánska vlastnosť, ktorú chcem zdôrazniť, je útecha. Sekulárne modely líderstva žiadajú lídrov, aby svoje tímy inšpirovali a motivovali. Bolo by neprimerané, aby od nich žiadali radosť. Hovorí sa, že žijeme vo svete VUCA – nestály, neistý, zložitý a nejednoznačný. Líder potrebuje autenticitu, agilnosť a vytrvalosť. To všetko je pravda. Kresťanský príbeh je však príbeh o vzkriesení. V Duchovných cvičeniach nám Ignác dáva spôsoby, ako máme spoznať milosť útechy. V našom živote s Bohom, v radosti Štvrtého týždňa Duchovných cvičení, usilovne hľadáme tento dar a modlíme sa oň. Ignaciánski lídri si predstavujú, ba očakávajú, že tu bude prítomná radosť až do takej miery, že sa stane rozhodujúcim faktorom. Hľadajú v tomto VUCA-svete nebeské kráľovstvo, lebo vzkriesenie znamená, že hriech nezvíťazí. Pápež František vo svojom príhovore na 36. generálnej kongregácii Spoločnosti Ježišovej (GC36) minulý rok zdôraznil toto:

„Ignác v Duchovných cvičeniach svojich spoločníkov žiada, aby kontemplovali o „úlohe útechy“ ako o niečom, čo je špecifické pre vzkrieseného Krista… Nikdy sa nedajme okradnúť o túto radosť či už znechutením, keď vidíme veľkú mieru zla vo svete a nedorozumenia medzi tými, ktorí chcú robiť dobre, ani tým, že radosť nahradíme márnivými radosťami… Radosť nie je ozdobný „prídavok“, ale jasný indikátor milosti: naznačuje, že láska je činná, operatívna, prítomná.“

Ignaciánski lídri sa musia držať nádeje, robiť stratégie s nádejou a venovať pozornosť „úlohe útechy.“

Sarah Broscombe

Preložil Pavol Petrík, lektorsky pripravil Bernard Mišovič SJ.

…pokračovanie vo štvrtok…