Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Dlhodobá kríza kňazských povolaní – prečo?

(4. veľkonočná nedeľa, 7. máj 2017) – Dnes je nedeľa Dobrého Pastiera, ktorá sa nazýva aj nedeľou duchovných povolaní. Je to čas na zamyslenie nad duchovnými povolaniami, a myslím si, že prvý krok, ktorý je na mieste urobiť, bude hľadanie príčin krízy, ktorá zachvátila dnes celú západnú spoločnosť, a aj Slovensko. Kňazských a rehoľných povolaní stále ubúda, prakticky už asi 15 rokov. Táto otázka je nástojčivá aj v zmysle slov Sv. Jána Vianney, ktorý sa raz vyjadril: „Zoberte ľuďom kňaza a budú sa klaňať zvieratám.“

Kde sú príčiny?

1. Určite na prvom mieste, my kňazi si musíme spytovať svedomie, či naozaj autenticky prežívame povolanie, ku ktorému nás povolal Pán.
2. Otázka škandálov v posledných rokoch: Určite je úplne na mieste to, čo povedal pápež František, že musí byť „nulová tolerancia“ ohľadom takých veľkých prehreškov, a možno povedať, až zločinov proti životu, ako je pedofília.
3. Negatívnosť mediálneho pôsobenia: Zároveň však treba tiež vidieť, že všeobecne média zneužívajú tieto skutočnosti a často neprinášajú objektívne správy. Niekedy totiž vzniká dojem, akoby pedofília bola problémom len kňazov, hoci štatistiky jasne hovoria o tom, že pokiaľ ide o kňazov, tak to nie je ani jedno percento zo všetkých pedofílnych činov, o čom sa však už nehovorí. – Nuž a samozrejme, sú tu aj nepriatelia Cirkvi, ktorí sú vždy pripravení útočiť a očierňovať Cirkev, čo určite vytvára negatívne ovzdušie, v ktorom je asi ťažké sa niekomu rozhodnúť pre kňazské povolanie.
4. Ďalším dôvodom krízy je aj to, že v dnešných rodinách prakticky vymizla úcta ku kňazskému povolaniu, že sa už nevníma ako dar, ako požehnanie od Boha pre celú rodinu. – Poznám mnohé kresťanské rodiny, ale priznám sa, že nepoznám ani jednu, kde by sa úprimne modlili, aby sa niekto z ich synov stal kňazom, a žeby so svojimi synmi rodičia o tom rozprávali a povzbudzovali k uvažovaniu v tomto smere.
5. Nové vnímanie života mladých – hodnotové nasmerovanie, ktoré sa im dostáva prostredníctvom moderných sociálnych sietí. Napr. nejaký „yootuber“, ktorý si pred kamerou namaže chlieb s nutelou, sa stáva veľmi populárny a sledujú ho tisíce mladých ľudí , hoci hodnotovo je to prázdna bublina. Neponúka žiadny hodnotový ideál, nič pozitívne, no deti, či mladých takého správanie ohuruje a ovplyvňuje.
6. Kríza záväzku. Tá sa prejavuje vo všetkých formách života: nielen v rehoľnom, alebo kňazskom stave, ale napríklad aj v manželstve. Mladí ľudia majú dnes často strach zo záväzku. Americký psychiater Gerog Serban vysvetľuje pôvod tohto strachu tým, že za posledné roky sa veľmi zmenila urbanistika našich miest, na veľkých sídliskách zavládla anonymita a internetová komunikácia nemôže nahradiť istotu a vrúcnosť opravdivej ľudskej komunikácie. Tá sa stala povrchnou, ľudia sa odcudzili a stali sa psychicky slabšími, majú ťažkosti s psychickou záťažou vychádzajúcou z nároku hlbokého a trvalého vzťahu. Majú strach zo záväzku.

7. Materialisticko-hedonistická spoločnosť. Zdá sa, že celá západná spoločnosť sa stala veľmi materialistickou a konzumnou. Finančný zisk a profit sa stal akoby tou šelmou z apokalypsy, ktorej sa bude klaňať na konci čias celý svet. Ľudia na život často pozerajú len cez okuliare výhod, zárobku, profitu a finančného zisku. Dať zadarmo, a pritom veľkodušne, obetovať sa a obetovať život pre ideály večného života, dnes jednoducho neletí. – Okrem toho, možnosť zarobiť si, slobodne cestovať a užívať si, je pravdepodobne príliš veľkým lákadlom a pokušením, ktoré odvádza od ideálu zasvätenia sa Bohu a službe blížnym.
Toto sú všetko dôvody, ktoré ťažko môžeme zmeniť, lebo sú súčasťou spoločnosti v ktorej žijeme. To, čo však je v našich rukách, čo môžeme zmeniť, a čo je tiež dôležitým aspektom, je budovať pozitívny vzťah ku kňazstvu ako daru Božieho pre človeka a tým aj budovanie pozitívneho vzťahu ku kňazom, ktorý sa prejavuje úctou a rešpektom, lebo v tejto oblasti často mnohí zlyhávame.
Briege McKenna, Írka o tom píše vo svojej knihe: Zázraky sa dejú: „V posledných desaťročiach sme sa ku kňazom veľmi pri¬blížili, ale stratili sme k nim potrebnú úctu. Začali sme ich slobodne kritizovať, nastali zmätky a mnohí kňazi opustili svoju dráhu. Na počiatku mojej služby, začiatkom sedem¬desiatych rokov, aj ja som bola veľmi kritická a ostro som posudzovala isté postoje a názory duchovenstva. Raz, keď som v kaplnke rozmýšľala o týchto problémoch, spýtala som sa Pána: „Čo je vlastne zlé s kňazstvom?“
Okamžite mi prišla odpoveď: „Ako to – čo je zlé s kňazstvom? Dal som vám niekedy dar, ktorý by nebol dokonalý? A čo ste spravili vy, ako ste mi poďakovali za tento dar, ktorý sa dotýka vášho života a celého ľudstva?“
Pán mi dal najavo, že nemôžem jednoducho sedieť a kritizovať kňazov. Vo sviatosti kňazstva kňaz hovorí áno Bo¬hu, aby mohol byť kňazom pre mňa, pre teba, pre každého z nás. – Prichytila som sa, ako plačem, keď som pochopila, čo znamená byť vysvätený za kňaza. Mala som pocit, že každý v nebi – Mária, anjeli a všetci svätí – chvália Božiu vernosť, s ktorou si v každej dobe povoláva mužov, aby im dal moc, ktorá by ho sprítomňovala jeho ľudu. Cez túto skúsenosť som lepšie porozumela kňazstvu. Získala som novú lásku a hlbokú úctu k tejto sviatosti. Po¬chopila som, že kňazstvo nie je niečo, čoho sa môžeme zmocniť ľudskými prostriedkami. Je to dar, ktorý nemôže dostať každý. To nemá nič spoločné s rovnoprávnosťou. Je to ako s každým darom. Dar si nemôžeme vynútiť alebo vyžadovať. Dar je darovaný. Boh nám dáva dar kňazstva zo svojej šted¬rosti. Dáva svoju moc ľuďom, aby nás nasýtil Chlebom ži¬vota.

1 Comment

  1. Rád by som pripojil krásnu oslavnú báseň kňažských rúk od slovenského básnika Karola Strmeňa (príslušníka katolíckej moderny minulého storočia), ktorá v úcte pozdvihuje kňazské povolanie ako hlbokú súčasť Kristovho povolania, v moci i v utrpení, ale zároveň túto jednotu dopĺňa i o rozmer ľudskosti a odovzdanosti do Božích rúk.

    Kňažské ruky (zo Zbierky Znamenie Ryby, 1969)

    Láskavé ruky kňazské? Čo je kňaz,
    pochopí ten, kto otca potrebuje
    a otca nemá: kto je ako bez rúk,
    jak bez rúk chodí, ako bez rúk píše,
    sen sa mu mení v slovo bezosné
    a hľadá, nevie, kde a čo by mal.
    Ten, vlastným srdcom napomínaný,
    vie, kto je kňaz.
    Preto sme, dobrí ľudia,
    tisíce rokov tomu, v rodnej obci
    kľakli a kňazom ruky bozkávali.
    To je tá naša škola dejinná.
    A keďže všetci naši otcovia
    chudobní boli, tvrdí, hriešni ľudia
    (jednako stokrát lepší ako my),
    a keďže všetci naši otcovia
    modlievali sa lepšie ako my,
    aby sme boli lepší, my, ich semä
    rozviate svetom ako púpava,
    my, nový strom, čo bez koreňov kráča
    a v spánku vonia, šumí spomienkami
    na brehu smrti: povedzme si pravdu.
    Hľadáme svojich otcov, neraz mŕtvych,
    a s úžasom ich nachádzame, stokrát
    nájdeme ich a zabudneme, stokrát
    pred nami stoja – kňazi rodov našich.
    Nezáviďme tým svätým rukám kňazským,
    ktoré sa neraz samy seba boja.
    Veď ako môže človek smrteľný
    vziať do rúk vlastný osud? Ale kňaz
    svoj osud drží v rukách: Krista Pána!
    Pozdvihuje si sudcu, Spasiteľa
    a Priateľa.
    Ty nedbáš, nie si on –
    ale sa, priateľ, pouč. Krista držia
    to ruky celkom také ako tvoje.
    Do neba vojdeš iba skrze svoje
    slabé a márne, denné človečenstvo.
    Ty nie si anjel? Sláva! Teda môžeš
    sa zachrániť a spasiť. Zdvihni zrak,
    vztýč čelo, pozri na tie ruky kňažské:
    dvíhajú Krista, prosia za teba.
    Sú ruky kňaza ako ruky naše,
    veď – tak nás učí Pavol apoštol –
    kňaz má byť jeden z nás. Také sú priam
    ako i tieto moje, úbohé,
    raz mocné a raz ako pribité.
    A predsa nie sú také.
    Starý kňaz,
    odkedy dal sa Ježišovi do rúk
    a v rukách nosil Toho, čo ho drží,
    je človek premenený. Je to pestún,
    ako bol pestún svätý Jozef. Keby…
    keby tak mohol s nami hovoriť
    jasnejšie od slov, čisto, vzájomne,
    ako sa rozprávajú anjeli
    a ako kvet sa prihovára kvetu,
    zľakli by sme sa ohňa v jeho očiach.
    Bremená padli, keď on ruku zdvihol
    a rozhrešil a my sme rozrušení
    odbavovali letmé pokánie.
    Lebo je dobre v Cirkvi. Po spovedi
    všetci sme dobrí v dome anjelov.
    Ale on, kňaz, je sám! Je jeden z nás,
    sám mimo nás,
    ako je otec sám
    so svojím synom, keď mu dohovára
    až z kosti srdca, ale nikdy nevie,
    či vlastný syn ho pochopí a uzná.
    Vrúcnejú, dozrievajú ruky kňažské,
    ktoré ťa krstili v smrť Kristovu,
    vylienili ťa z hadej kože hriechu,
    dali ti Telo, tebou bičované,
    žehnali malú ženskú ruku v tvojej
    a čakajú, aby ťa pomazali
    pred tvárou anjelov, čo lampu držia.
    Teraz už v bielej svätej starobe
    trasú sa bázňou. Nájde vieru v tebe
    Syn človeka, až príde v oblakoch?
    Tratí sa svet jak na kyčine rosa
    a ako zora včerajšia. Kňaz svoje má –
    na zemi borbu, v nebi úsmev. U nás
    čo čaká kňaza? Beda, ak len bystré
    a vzletné slovo! Kalich čaká ho,
    nie pokál, ale kalich Getsemani
    a horká milosť na dne kalicha
    a toto slovo ako živý blesk:
    pre lásku Božiu, ľudia, neprestante
    sa zúčastňovať v mukách Kristových!
    Zapáľte sviečku! So mnou vyčkávajte
    na nebi kríž a hviezdy žeravé,
    aby vás potom – kosti oživené! –
    zo zeme pozdvihli a požehnali
    láskavé
    kňazské ruky
    Kristove.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *