Predchodcami prorokov boli nabiovia. Ich povolaním bolo vyvolávať náboženské nadšenie. Hoci nerobili vždy rozdiel medzi ľudskými praktikami, ktoré privádzajú do vytrženia, a Božou činnosťou, predsa predstavovali jedno z dôležitých duchovných hnutí v Izraeli. Vydávali totiž svedectvo Jahveho moci v sile, ktorá im kázala hovoriť v mene pravého Boha, čo bolo prejavom prítomnosti Božieho ducha (Ex 15,20; Nm 11,25nn; 1 Sam 10,6).
Veľkí proroci, aspoň tí najstarší, sú si vedomí, že ducha vlastnia iným spôsobom ako ich predchodcovia nabiovia. Majú svoje zamestanie a životnú situáciu. Sú pri plnom vedomí a často sa celá ich bytosť búri proti poslaniu, no akýsi nátlak. ktorému nevedia vzdorovať, ich donúti hovoriť (Am 3,8; 7,14n; Jer 20,7nn). Neodvolávajú sa priamo na ducha, ale silu, ktorá ich uchvátila, radšej nazývajú Božou rukou (Iz 8,11; Jer 1,9; 15,17; Ez 3,14). Je to však práve duch, ktorý otvára prorokov pre Božie slovo a súčasne im dáva silu „pevne stáť na nohách“ (Ez 2,1; 3,24), aby hovorili ľudu (Ez 11,5) a zvestovali mu blížiaci sa súd. Slovo, ktoré zvestujú, vychádza z nich, ale to slovo sa nezrodilo v nich, je to slovo Boha, ktorý ich posiela. Takto sa črtá spojenie medzi Božím slovom a Božím Duchom, ktoré sa objavuje už u Eliáša (1 Kr 19,12) a ktoré nikdy neprestane. V tomto kontexte sú zvlášť zaujímavé tri knihy: Izaiáš, Ezechiel a Joel. Slovo ruah sa u Izaiáša nachádza asi 50 krát a u Ezechiela asi 46 krát.
Zážitok a chápanie ducha u Izaiáša
Prvý význam slova ruah, ktorý je vyjadrený u Izaiáša, je vlastne spoločný pre celú Bibliu: To, čo je v živote cenné, pochádza z Božieho dychu (Iz 31,3n). Boh je teda ten, kto dáva život. Ďalší text „Hľa, ja robím čosi nové“ (Iz 43,19) upozorňuje na dve prorocké línie. Jedna sa vzťahuje na očakávanie Mesiáša a druhá na ohlásenie nového Ducha, pričom obe sa vzťahujú na malý „zvyšok“ chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potešenie Izraela“ a „vykúpenie Jeruzalema“ (porov. Lk 2, 25.38). Súvislosť medzi mesiášskym a osloboditeľským poslaním Ducha je zjavná už v Izaiášovom obraze Mesiáša (Iz 11,1-2).
Naplno sa však táto súvislosť uplatní až u Služobníka Jahveho. Boh „vložil na neho svojho Ducha“, preto služobník „zvestuje spravodlivosť národom“ (Iz 42,1).
Z perspektívy Nového zákona Izaiášove spevy o Služobníkovi ohlasujú zmysel Ježišovho utrpenia a ukazujú tak spôsob, akým vyleje Ducha Svätého, aby oživil veľké množstvo: nie zvonku, ale tým, že prevezme našu „prirodzenosť sluhov“ (porov. Flp 2,7). Tým, že berie na seba našu smrť, môže nám tiež odovzdať svojho ducha života. Preto Kristus začína ohlasovanie radostnej zvesti tým, že si privlastňuje úryvok z Izaiáša (Iz 61,1-2n).
Oživujúci duch u Ezechiela
Prorok Ezechiel videl na vlastné oči ruiny Jeruzalema a deportáciu izraelského ľudu do Babylonska. Kult a tí, čo ho slávili, sú mŕtvi, avšak Jahve bude so svojím ľudom viac ako kedykoľvek predtým. Jahveho Duch znovu oživí kosti zomrelých a jeho dych z nich urobí žijúce bytosti, pričom to vykoná on sám priamo v ľudskom srdci. V tomto kontexte sú tu zaiste s ničím neporovnateľné kapitoly 36 a 37.
Tieto kapitoly Ezechielovho proroctva predstavujú víziu Božieho dychu-ducha, ktorý očisťuje ľudské srdcia, vchádza do nich a premieňa ich na srdcia svätého Božieho ľudu. Transformácia a premena sveta sa neuskutoční násilím, ale mocou Božieho ducha skrze premenu ľudského srdca. Je to nový začiatok, nový exodus, nová zmluva a obnova ľudu. Takéto posolstvo sa však proklamuje aj na iných miestach, napr. v Jer 31,31-34 (hoci v tomto texte explicitne nie je zmienka o duchu), alebo u Izaiáša v časti patriacej do exilového obdobia (Iz 44,3-5; porov. tiež Iz 63,11-14).
Tá istá téma sa nachádza aj po príchode z exilu v Zach 4,6; 12,10; a Neh 9,20. Je to veľmi dôležitý krok vo vývoji viery, pretože skrze svojho ducha sa Boh stane princípom vernosti a svätosti pre izraelský ľud.
Univerzálne vyliatie ducha u Joela
Mesiáš dá zo svojej plnosti účasť na svojom duchu všetkým synom Izraela, ktorí sú toho hodni. Takýto postoj je charakteristický pre Ezechielovo proroctvo spomenuté vyššie. Posolstvo proroka Joela ho však prekonáva svojou univerzálnosťou (pre všetky národy) a eschatológiou (pre mesiášske obdobie až do jeho dokonania). Prorok Joel, teda v rokoch 350 – 340 pred Kristom, ohlasuje prorocké posolstvo (Joel 3,1-2).
Neskôr, v deň Turíc, Peter ohlasoval, že toto proroctvo sa stalo skutočnosťou.
Múdrosť a duch podľa múdroslovnej literatúry
V múdroslovnej či sapienciálnej literatúre židovstva poznačeného gréckou kultúrou, teda takzvaného helenistického judaizmu, je reflexia o múdrosti veľmi blízka ku skutočnosti ducha. Múdrosť a duch stoja v uvažovaní tak blízko, že ich možno považovať za takmer to isté, prinajmenšom z pohľadu ich činnosti. Múdrosť pochádza od Boha a má univerzálny charakter. Jej skutočná úloha spočíva vo vedení človeka v súlade s Božou vôľou. C. Larcher vykreslil vzťah múdrosti a ducha nasledujúcim spôsobom:
„Dve skutočnosti sú identické rôznymi spôsobmi. Múdrosť vlastní ducha (7,22b) alebo je tiež samým duchom (1,6). Je činná vo forme ducha (7,7b). Má tiež moc a pripisujú sa jej aj ďalšie vlastnosti, ktoré sú v Starom zákone pripisované duchu. Napríklad múdrosť má univerzálny, kozmický charakter. Zjavuje sa prorokom. Vedie ľudstvo, a najmä špeciálne povolaných ľudí. Pôsobí ako najväčší vnútorný učiteľ v duši človeka. Múdrosť a duch sú identické v takých mnohých hľadiskách, že múdrosť sa zjavuje nad všetkým ako sublimácia toho, čo v Starom zákone pôsobí (zastáva) duch. To zároveň vysvetľuje, prečo niektorí z cirkevných otcov nepredstavovali múdrosť ako Slovo, ale ako Ducha Svätého.“ (CONGAR, Y.: I Believe in The Holy Spirit, s. 10.)
O tom, aké vlastnosti má múdrosť, ktorá je identifikovaná s duchom, hovoria slová Knihy múdrosti (Múd 7,22-25; 8,1). To, čo sa ďalej píše v Knihe múdrosti v 8. a 9. kapitole, vyjadruje intímnu činnosť Božieho ducha. Múdrosť a dych či duch sú často úzko spojené a robia tie isté veci (napr. Múd 1,4-5; 7,22-23; 9,17).
Zhrnutie starozákonného chápania pojmu ruah
Hebrejské slovo ruah zahŕňa v sebe viacero analogických významov. Ruah je vietor, ktorý sa stáva obrazom Božieho pôsobenia. Je zdrojom neviditeľnej sily, ktorá oživuje telo a ovplyvňuje vnútorný stav človeka. Je však aj Božím dychom, prejavom Jahveho ducha, ktorý sa darúva v slove a prichádza v ústrety svojím zasľúbením. Boh svojím duchom vedie svoj ľud a vzbudzuje v ňom vodcov (ako napr. Mojžiš či Jozue), sudcov, kráľov, prorokov a nakoniec ľudí obdarených múdrosťou. „Už si neskryjem pred ním svoju tvár, pretože vylejem svojho ducha na dom Izraelov“ (Ez 39,29). Táto vízia však v Starom zákone ostáva len nádejou, pretože „ešte nebolo Ducha“ (Jn 7,39).
Ekonómia Božieho plánu napreduje smerom k väčšej a hlbšej imanencii. Eschatológia bude realizáciou absolútneho zvnútornenia: Boh všetko vo všetkom. V Starom zákone je tento rozvoj zrejmý. Svoje zavŕšenie však dosiahne až v Novom zákone, v dokonalejšom zjavení a skúsenosti Ducha Svätého. – (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Ruah – Pneuma – Duch,…)
Pridaj komentár