V období pred zriadením monarchie Boží duch vzbudzuje izraelskému ľudu sudcov. Samson, Gedeon či Otoniel alebo Jefte boli zväčša jednoduchí sedliacki synovia, nepripravení a neschopní postaviť sa na odpor. Avšak mocou Božieho ducha sú odrazu celkom premenení a schopní vykonať neobyčajné, udatné a mocné skutky. Obdarení sú tiež novou osobnosťou, aby mohli zastávať určitú funkciu a splniť určené poslanie, napr. oslobodiť svoj ľud. Boží duch ich rukami a ich duchom predlžuje slávne udalosti exodu a púšte, zabezpečuje jednotu a spásu Izraela. Jeho činnosť je už vnútorná, aj keď sa naznačuje obrazmi, ktoré podčiarkujú náhly a neobyčajný zásah: Duch „zostúpil“ na Otoniela alebo Jefteho (Sdc 3,10; 11,29), „vrhol sa“ ako dravec na svoju korisť (Sdc 14,6; 1 Sam 11,6) „obliekol“ Gedeona akoby pancierom (Sdc 6,34).
Zatiaľ čo v čase izraelských sudcov ide o prejav ducha v charizmatickom, vodcovskom a extatickom zmysle (napr. Samuel, ktorý stál na čele extatických prorokov, známy ako videc, 1 Sam 19,20.24), v období zriadenia monarchie a kráľov je viditeľná tendencia k posunu ťažiska z prejavov ruah vo vytržení k inštitucionalizovanejšiemu ponímaniu. Boží duch sa tu chápe ako stály atribút, ktorý možno odovzdať ďalej. Spolu s touto tendenciou sa proroctvo začalo stále viac viazať ku kultu, a je pravdepodobné, že niektoré žalmy vznikali ako prorocké výpovede v kulte. Tento vývoj možno pozorovať aj v židovsko-kresťanskej tradícii ako napätie medzi charizmou a kultom (1 Kr 22,5-28; Am 7,10-17). – (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Ruah – Pneuma – Duch,…)
Pridaj komentár