ruah_pneuma_duch_ls-500x500Jánovské spisy – evanjelium, tri listy a Zjavenie nás uvádzajú opäť do iného sveta. Nevystupujú tu charizmatici, vynárajú sa iné otázky. Kresťanstvo nie je viac ohrozené židovským Zákonom, ako je to u Pavla, ale popieraním Ježiša Krista ako Božieho Syna. Rozmohla sa gnóza, ktorá ponúka nové učenie a inú spásu.

Ján vykresľuje Ducha Svätého predovšetkým ako moc zhora, ktorá spôsobuje znovuzrodenie (porov. Jn 3,3-8), pretože Duch je darca života (porov. Jn 6,63). Je ako rieka živej vody, ktorá prúdi od Krista a prináša život tým, ktorí prídu a uveria (porov. Jn 7,37-39). Pokiaľ ide o Ježiša, ten sa v Jánovom evanjeliu zjavuje najskôr ako ten, kto dáva Ducha, a potom, pri rozlúčkovej reči, ako ten, ktorý ohlasuje príchod Parakléta.

Ježiš dáva Ducha Svätého

V reči k Nikodémovi (Jn 3,1-12) Ježišovo slovo, premeditované evanjelistom, ukazuje, čo je krst vodou a Duchom Svätým. To je zároveň aj centrum Ježišovho učenia: narodiť sa z Ducha, jeho mocou. Ide tu o narodenie z Boha, ktoré spôsobuje Duch Svätý, čo je v protiklade s možnosťou dostať sa do Božieho kráľovstva len vlastnou silou (Jn 3,6). Náznaky protikladu telo – duch sú už v Starom zákone (porov. Gn 6,3). Nemyslí sa tým radikálny protiklad (dualizmus) ako v gnóze. V qumránskej sekte poznali tiež výraz „telo“ v zmysle hriešneho človeka (podobne na niektorých miestach v Pavlových spisoch). Tu má však text hlbší zmysel: človek ako tvor nie je schopný bez Ducha trvalo žiť v spoločenstve s Bohom. Keď sa tu hovorí o znovuzrodení, nechápe sa v zmysle helenistických mystérií, či neskorých židovských apokryfov. Bola to reč aj téma súčasná. Apokryf Kniha výročí (asi z druhej polovice 2. storočia pred Kristom) hovorí: „Stvorím vám svätého ducha a urobím vás čistými.“ Aj v qumránskych zvitkoch je reč o očistení zvráteného ducha, o jeho obnove. Tu všade ide o mravnú očistu. Evanjelista však hovorí o „narodení z Boha“, ktoré spôsobuje Duch (porov. Jn 1,13; 1 Jn 3,9; 5,1).

V rozhovore Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4,13-14) je v centre pozornosti síce voda, ktorá je starozákonným obrazom života a očisty, – tak ako kedysi pri krste v Jordáne –, avšak tu je reč o živej vode (Jn 4,10), pričom táto voda má dvojakú vlastnosť: hasí smäd po večnosti a v tom, kto ju prijme, stane sa „prameňom vyvierajúcim do večného života“ (Jn 4,14). Čo teda symbolizuje voda, o ktorej hovorí Ježiš? Krst, milosť, Boží život v nás? Azda všetko toto, ale plný zmysel dostávajú tieto slová o vode až v ďalšej časti rozhovoru Ježiša so Samaritánkou (porov. Jn 4,23), kde predmetom rozhovoru je aj otázka prejavu úcty k Bohu.

Nejde tu o klaňanie na hore Gerazim alebo v Jeruzaleme. Do nového spôsobu úcty k Bohu vovádza Duch, ktorého dáva Ježiš. Duch totiž premení ľudí na nové, duchovné bytosti. Spôsobí, čo nijaký človek nedokáže vlastnými silami, totiž, aby sa len svojou vlastnou snahou dostal do skutočného spoločenstva s Otcom (porov. Jn 4,24). Tento zmysel a výklad potvrdzuje tiež Ježišovo vystúpenie na sviatky Stánkov (Jn 7, 37-39).

Prameňom živej vody je Ježiš, z neho pije veriaci, on uhasí smäd ako prameň zo skaly, z neho potečú pramene živej vody ako z chrámu v Ezechielovom videní (porov. Ez 47,1.8-12). Vnútro, z ktorého bude tryskať živá voda, nie je veriaci, ktorý žízni a pije, ale je to Ježišovo vnútro (Jn 6,35b). Vyliatie vody z Ježišovho vnútra je alúziou na Ježišovo prebodnuté srdce, z ktorého vyšla krv a voda (porov. Jn 19,34). Podobne ako v Pavlových spisoch, Kristus a Duch spolupracujú na diele spásy. Je to však Duch Svätý, ktorý spôsobí, že oslávený Kristus bude opravdivým zdrojom živej viery a plného života.

Prísľub Parakléta

Obšírnejšie o Duchu Svätom hovorí Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči, kde jednak nadväzuje plnšie na tému „Duch a pravda“ a zároveň dáva Duchu Svätému celkom nové meno – paraklét.

Slovo paraklét sa vyskytuje na piatich miestach Jánovho evanjelia (Jn 14,16n.26; 15,16n; 16,7b-11.13-15). Jeho významy sú rôzne: tešiteľ, orodovník, zástupca, pomocník, radca, prostredník. Zdá sa však, že jánovskému zmýšľaniu najviac zodpovedá význam „Tešiteľ“.

V prvom texte (Jn 14,16-17) Ježiš sľubuje „iného Tešiteľa“. Bude to „Duch pravdy“, ktorého „svet“ nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Je tu naznačené veľmi úzke puto, na základe ktorého Duch pravdy pôsobí v dejinách ako „iný Tešiteľ“ a trvalo zabezpečuje odovzdávanie a vyžarovanie radostnej zvesti, ktorú zjavil Ježiš z Nazareta. Druhý text (Jn 14,26) poukazuje viac na činnosť Ducha, Tešiteľa, ktorou je poučovanie. Neprinesie nijaké nové učenie, ale „pripomenie“ a prehĺbi všetko to, čo hovoril Ježiš. V treťom texte (Jn 15,26-27) Ježiš uisťuje učeníkov, že Tešiteľ bude o ňom svedčiť a bude pomáhať aj učeníkom vydávať svedectvo o ňom. Ján tu nadväzuje na slová pôvodnej tradície, že Duch Svätý bude v nich hovoriť, dá im slová a múdrosť, ako hovoriť (porov. Mk 13,9-11; Mt 10,20; Lk 12,11n; 21,15). Štvrtý text (Jn 16,7-11) hovorí o tom, že Tešiteľ ukáže svetu, čo je hriech, že on bude zástancom pravdy, práva a spravodlivosti pred Bohom.Tento zápas povedie po boku učeníkov, ich svedectvom, cez ich úsilie o pravdu a právo, cez ich boj za spravodlivosť. V piatom texte (Jn 16,13-15) Ježiš sľubuje učeníkom, že keď príde „Duch pravdy“ uvedie ich do plnej pravdy.

Paraklét, ako Duch pravdy, sa javí ako reprezentant skutočnosti v protiklade ku všetkému zdaniu. Ako o Ježišovi (Jn 14,20), tak aj o ňom je povedané, že bude vo svojich učeníkoch, oni ho poznajú, ale svet ho nevidí ani nepozná (Jn 14,17), takisto ako Ježiša (Jn 16,3). Obaja sú poslaní od Otca (Jn 14,24.26) a vychádzajú od neho (Jn 16,27; 15,26), učia (Jn 7,14; 14,26), svedčia (Jn 8,14; 15,26), usvedčujú svet z hriechu (Jn 3,18-20; 16,8-11), ale pritom nehovoria zo seba (Jn 14,10; 16,13). V Paraklétovi prichádza Ježiš sám (Jn 14,18), a predsa Paraklét nie je jednoducho identický s Ježišom. Príde až potom, keď odíde Ježiš (Jn 7,39), a hoci Ježiš bol so svojimi len na určitý čas a raz zase bude s nimi (Jn 13,33; 14,3; 17,24), Paraklét bude s nimi navždy (Jn 14,16). Až on, Duch pravdy, skutočne vyjaví Ježiša učeníkom (Jn 14,26) a oslávi ho (Jn 16,14). Jeho slová nie sú síce iné ako slová historického Ježiša (Jn 14,26, 16,14), ale Ježišove slová nadobudnú až v slovách Ducha svoju skutočnú silu (Jn 16,8-11).

V moci Ducha Svätého, ktorý je darom zmŕtvychvstalého Krista, Cirkev kráča za pravdou, ktorú jej zjavuje Kristus, pretože on je „Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14,6). Duch Svätý je akoby Ježišov obraz, ktorý reflektuje a zjavuje všetko, čo je treba vedieť o Ježišovi Kristovi a jeho Otcovi. Preto Ján neprestajne vykresľuje Ducha Svätého ako dar Otca a Syna nám a cez nás svetu. On je dynamizmom viery učeníkov, je Duchom, ktorý im nedovolí, aby sa stali strnulými, alebo príliš sebaistými. Je darcom nového veku a dokonávateľom Božieho plánu, ktorý bude vždy ukazovať učeníkom a Cirkvi perspektívy Kristovho kráľovstva.

Duch Svätý v živote mladej Cirkvi

 

K autentickým svedectvám života prvých kresťanov v Cirkvi, ktorí poznali pôsobenie Ducha Svätého, patrí Prvý Jánov list. Čas, v ktorom je napísaný, je časom Cirkvi, ktorá je podstatne misijná a kerygmatická. Autor na pozadí konkrétnej situácie falošných prorokov, ktorí sa odvolávali na zvláštne vnuknutia Ducha a oddelili sa od spoločenstva, varuje pred bludmi a poskytuje kritériá na rozlišovanie duchov. Píše o tom, ako môžeme nadobudnúť istotu, že poznáme Boha a že žijeme život v Duchu, pričom dodáva, že prítomnosť Ducha je v našich srdciach zdrojom radosti, svetla, sily a aktívnej lásky voči Bohu a voči sebe navzájom (porov. 1 Jn 1,4-7; 3,23-24). On z nás robí Božie deti (porov. 1 Jn 3,1-2.10). Sme pomazaní Duchom Svätým, ktorý je nad nami a ktorého poznávame v nás (porov. 1 Jn 2,20). V jeho moci sa stávame Ježišovými svedkami (porov. 1 Jn 4,2-6), pričom najväčším znamením prítomnosti Ducha Svätého v nás je láska, ktorá vyháňa strach (porov. 1 Jn 4,16-18).

V knihe Zjavenia je Ježišovo svedectvo nazvané duchom proroctva (porov. Zjv 19,10). Tento výrok poukazuje na dôležitú skutočnosť v Jánových spisoch, totiž, že sa tu veľa nehovorí o charizmách a daroch Ducha, ale dôraz sa kladie na „svedectvo o Ježišovi“ (Zjv 1,2; 12,11; 17,6; 19,10, 20,4) a tiež vzdorovaniu „falošným prorokom“ (Zjv 13; 16,13; 19,20; 20,10). „Duch hovorí k Cirkvám“ a neustále ich vyzýva, aby sa vrátili k pravde. Zvlášť v tomto spise je jasne vyjadrené, že Duch v dejinách pripravuje parúziu, druhý príchod Krista (Zjv 22,17). Odpoveď Baránkovej neveste, ktorú viedol k víťazstvu jeho Duch, znie: „Áno, prídem skoro“ (Zjv 22,20).

(Úryvok z knihy: Ruah – Pneuma – Duch….)