16Korelácia medzi naším sebaobrazom a naším obrazom o Bohu, vždy existuje. Keď prechádzame procesom rastu a vývinu, naše sebavnímanie sa formuje a reformuje na základe našej skúsenosti. Náš sebaobraz automaticky vytvára korelatívny párový obraz o tom, kým je Boh pre nás. Môže byť explicitný alebo neexplicitný. Duchovní exercitátori si už dlho uvedomujú, že náš sebaobraz a náš obraz o Bohu navzájom súvisia. Boh má s nami vzťah v tomto páre korelatívnych obrazov a skrze tento pár. Boh sa samozrejme neobmedzuje na nejaký obraz. Žiaden obraz nevyčerpá Božiu realitu. Ale my vytvárame obrazy.

Vývin, zmena alebo rast v sebaobraze je psychologický predpoklad nielen pre pozitívne chápaný vzťah k Bohu, ale aj pre radiálnu vzájomnosť s Bohom, ktorú nám Ježiš sprostredkuje. Táto vzájomnosť prináša plody počas zrelších etáp mystického vývinu. Duchovní exercitátori môžu podporiť túto prehlbujúcu sa intimitu s Bohom tak, že podporia výskyt obrazov vzájomnosti, napríklad biblický obraz Ježiša alebo Boha ako priateľa. Poškodenie sebaobrazu pre zneužitie, obetovanie alebo zbrzdený psychologický vývin sa ťažko napráva, keď sa pokúšame mať vzťah k Bohu po negatívnom obraze o Bohu, ktorý súvisí s negatívnym sebaobrazom.

Vzájomnosť s Bohom v tomto kontexte nie je to, čo majú filozofi na mysli pod ontologickou rovnosťou s Bohom. Nikdy nebudeme mať to isté bytie. Nikdy nie sme rovní alebo vzájomní v tomto zmysle. Skôr opisujem, ako vyzerá vzťah k Bohu, keď sa stane vzájomnejším. Čím viac rastieme v duchovnom živote, tým viac pocit nerovnosti prekonáva pôsobenie Božej milosti v nás. Boh zvyšuje našu schopnosť byť Bohom, takže je možná vzťahová vzájomnosť. Vnímanie Božej transcendencie môže v našej skúsenosti ustúpiť a môže ho nahradiť neuveriteľná vzájomnosť a partnerstvo. Dorothyin prípad, ktorý nasleduje, ilustruje tento posun, pričom Williamovo rozprávanie (vo 4. kapitole) obsahuje obrazy vzájomnosti a silné vnímanie Božej transcendencie. Väčšina z nás sa učí neveriť tejto omilostenej schopnosti.

Väčšina z nás sa učí, že nikdy nemôžeme prekonať túto priepasť medzi Bohom a nami. Svätý Pavol nám hovorí, že sa stávame „novým stvorením v Kristovi“. Nové stvorenie môže naznačovať, ako Boh prekonáva túto priepasť, keď milosťou umožňuje nový vzťah. Predstavujem si to tak, že Ježiš sa vzdáva rovnosti s Bohom, aby sme sa my mohli viac podobať Bohu. Máme rásť do omilostenej reality, ktorá je viac, než to, čím začíname byť, ale existuje potenciálne od začiatku. Myslím si, že to platí pre nás všetkých bez ohľadu na to, aké zdravé alebo poškodené je naše osobné pozadie.

Účinok jazyka o Bohu

Po druhé, jazyk o Bohu môže buď obmedzovať naše vnímanie Božej reality alebo ho imaginatívne rozšíriť. Náš obraz o Bohu môže buď Bohu uľahčovať, alebo sťažovať svoje zjavenie radikálne láskyplným spôsobom. To, ako my, duchovní exercitátori, rozprávame o Bohu alebo si ho predstavujeme, môže buď vytvoriť zvieraciu kazajku pre Boha, alebo môže otvoriť nové a nekonečné možnosti a imaginatívnu slobodu v nás a našich exercitantoch, aby Boh bol Bohom pre nás – úplne prekvapujúci, nový, svieži, ktorého už nedržíme v našich úzkych hraniciach. Exkluzívne používanie obrazov nerovnosti alebo nevzájomnosti má moc nad našou predstavivosťou, čo sťažuje rozpoznanie omilosteného pohybu smerom ku vzájomnosti s Bohom.

Negatívne alebo neprimerané obrazy o Bohu udržiavajú nespravodlivé sociálne vzťahy v ľudstve, ako aj emocionálnu vzdialenosť medzi Bohom a ľuďmi. Čo je korelatívny obraz, ak napríklad hovoríme o Ježišovi alebo Bohu ako Pánovi? Služobník, otrok alebo poddaný? V našej kultúre k tomu nemáme dobrý vzťah. Nechceme si priznať, že existujú autority alebo že im niečo dlhujeme. Tento obraz protirečí podstate našich demokratických inštinktov. A čo Ježiš ako vodca, kde párovým obrazom je učeník alebo nasledovník? Ale čo my sami ako vodcovia? Ak je Boh monarcha, opäť sme poddaní. Čo ak si predstavujeme Ježiša ako priateľa alebo milovníka? Potom sa stávame jeho priateľmi alebo milovníkmi. Hoci tieto obrazy nie sú bez svojich obmedzení, podporujú skôr afektívnu bezprostrednosť a vzájomnosť než vzdialenosť a nerovnosť. Ako duchovní exercitátori sme zodpovední za to, ako hovoríme o Bohu, a či prispievame k deformácii Božieho obrazu alebo neustále predstavujeme vhodnejšie obrazy Božej reality.

Rodové rozdiely

Po tretie, pre našu konkrétnu sociálnu minulosť ženy i múzy majú rozdielne sebaobrazy a obrazy o Bohu podľa rodovej konštrukcie.3 Rímsky katolicizmus naďalej dáva výlučne mužské pohlavie Bohu vo verejných prejavoch a liturgickej bohoslužbe. Ak ste náhodou žena, tento lingvistický úzus vytvára zaujímavé možnosti a ťažkosti pri vnímaní seba ako človeka stvoreného na Boží obraz. Ženy nie sú pozvané osvojiť si Božie ja. Ženám sa dokonca nesprávne hovorí, že pre svoje ženské telo nemôžu predstavovať Krista a upierajú nám skúsenosti kristovského života iniciovaného pri krste. Na druhej strane muži nevedome predpokladajú, že už sa podobajú Bohu. Muži sú na Boží obraz, čo sa vníma takmer ako dedičské právo ich mužského tela.4

Duchovná tradícia to spracúva rôzne podľa toho, či oslovuje mužov alebo ženy. V rámci procesu obrátenia sa muži musia vyprázdniť, podobne ako Ježiš, zo svojej sociálnej „Božej podoby“, aby boli v tom správnom vzťahu k transcendentnému Bohu. Jeden dôvod, prečo sa niektorí muži nikdy nezaujímajú o náboženstvo, spočíva v tom, že si uvedomujú, že musia zmierniť určitú formu mužskej sily. Muži pre svoju väčšiu sociálnu silu často zabúdajú, že nie sú Bohom, ale sú len na Boží obraz. Vzájomnosť s Bohom je možná až vtedy, keď človek jasne uhasí modloslužobníctvo, ktoré je pre neho kultúrne vybudované.

Niektorí muži, najmä muži v dospievaní a ranej mladosti, môžu mať pocit, že proces obrátenia si od nich vyžaduje, aby sa stali „nemužskými“. Zdá sa, že muži, ktorí prijímajú duchovné hľadanie, ohrozujú svoju mužskosť.5 Zdá sa, že Ignác si v Duchovných cvičeniach uvedomuje toto ohrozenie a používa obrazy z mužskej skúsenosti s veľkou opatrnosťou a vynaliezavosťou. Ignác používa obrazy z vojenského a šľachtického života a prevracia stereotypné mužské postoje a namiesto toho podporuje dekonštrukciu a reštrukturalizáciu mužskej identity vo vzťahu k Bohu Stvoriteľovi a Kristovi.

Na druhej strane ženy v procese obrátenia najprv získavajú dostatočnú sebaúctu, aby v plnej miere mali radosť zo svojej osobnosti. Obyčajne sem patrí aj zmysel pre činnosť a dôstojnosť. Ženy už stoja v primeranom vzťahu k transcendencii pre svoju sociálnu podmienenosť. Ženy sa hneď nedomnievajú, že sú ako Boh. Už vedia, aké to je byť pozemský a nie na Božiu podobu. Duchovná úloha žien spočíva v tom, aby sa v plnej miere stali sami sebou.

Ak žena robí duchovné cvičenia s exercitátorom, ktorý si málo uvedomuje rodové rozdiely, spočiatku sa cvičí v „mužskej“ forme učeníctva. Ženské psyché robí zaujímavé a tvorivé veci s touto dilemou. Je dôležité, aby sme nepodceňovali schopnosť imaginatívnej psyché exercitantky vytvárať obrazy, ktoré sú potrebné v proces premeny. Ľudia si vytvárajú obrazy, ktoré potrebujú a nájdu si spôsoby, ako vykonať duchovné cvičenia prostredníctvom týchto obrazov. Jedna z najužitočnejších vecí, ktorú exercitátori môžu urobiť, spočíva v tom, že rešpektujú a podporujú túto vnútornú tvorivosť. Pri imaginatívnych kontempláciách duchovných cvičení mnohé exercitátorky a aj exercitátori opäť prezentujú a opisujú tento proces čo najprimeranejšie prostredníctvom obrazov, ktoré sa vyskytujú u ich exercitantov.

Avšak niektoré ženy môžu len s veľkou ťažkosťou objaviť obrazy o sebe a o Bohu, ktoré potrebujú, aby tvrdili, že sú na Boží obraz. Žena v 1. kapitole, ktorá počas celých exercícií kontemplovala o tom, ako Ježiš miluje materinskou láskou, robila práve toto. Spoznala hlbokú súvislosť medzi Ježišovou láskou agapé a jej vlastnou materinskou láskou. Ona i Ježiš boli významným spôsobom materinskými.

Venovať veľká pozornosť rodovým obrazom o Bohu je rovnako dôležité, ako stále duchovné sprevádzanie. Dnes je k dispozícii oveľa väčšia rôznorodosť obrazov vhodných pre ženy a našťastie sú aj čoraz známejšie. Väčšina žien nepotrebuje metafory sebavyprázdnenia a poníženia, ale skôr obrazy, ktoré posilňujú ich sebavnímanie a činnosť. Mužské obrazy môžu len veľmi málo pomôcť ženám, ktoré sa s nimi nemôžu, alebo by sa ani nemali, stotožniť. Duchovní exercitátori buď podporujú túto imaginatívnu tvorivosť a slobodu u svojich exercitantiek, alebo svojou reakciou ju odmietajú.

Mužské obrazy o Bohu tiež vytvárajú zložité problémy pre mužov a ženy podľa ich sexuálnej orientácie. Gayovia a heterosexuálne ženy ľahšie začleňujú svoje erotické túžby po zjednocujúcej láske do svojej modlitby a kontemplácie o Ježišovi. Gayovia však majú ťažkosti uveriť v Božiu dobrú vôľu a blahosklonnosť voči nim, ak ich otcovia boli tvrdí alebo ich odmietali. Vzťah otca a syna pre gayov a heterosexuálnych mužov nie je často vzťahom intimity alebo nepodmienenej lásky.

Výlučné mužské obrazy o Bohu evokujú rôzne reakcie v našej psyché podľa nášho rodového východiskového bodu. Žena, ktorú sexuálne zneužíval jej otec alebo iní dospelí muži, bude mať tiež problémy s obrazom Boha Otca alebo iným mužským obrazom. Susan, ktorej príbeh ukončil 1. kapitolu, zápasila s problémovým vzťahom k svojmu otcovi. Jej najuzdravujúcejšie a najintímnejšie obrazy boli výlučne ženské personifikácie Boha, ktoré sa spontánne vyskytli v jej modlitbe. Veľa rokov mala radosť z konzistentných obrazov Ježiša. – Pokračovanie zajtra….

(Spracoval Bernard Mišovič SJ podľa Janet K. Ruffingová RSM, Duchovné sprevádzanie).

3 Septembrové/októbrové číslo Utne Reader z roku 1998 sa zameralo na tieto nové rodové štúdie, ktoré hovoria, že rod sa odlišuje od pohlavia a je sociálnou konštrukciou pružnejšou, než si to mnohí z nás predstavujú.

4 V tejto diskusii o rodových domnienkach nehovorím o jednotlivých mužoch alebo ženách z osobného hľadiska, ale hovorím o konvenčnom usporiadaní v súčasnej západnej spoločnosti. Jednotlivci sa dosť rôznia vo svojom povedomí a rozhodnutiach, ktoré súvisia so sexizmom, inkluzívnym jazykom a rodovými domnienkami, ako sa rozohrávajú v božsko-ľudskom vzťahu.

5 Vďačím tu svojmu kolegovi Dr. Johnovi J. Shea OSA a jeho vývinovej teórii mužskosti a ženskosti, ktorú predstavili na workshope, ktorý sme viedli na Fordhamovej univerzite: „Differing Journey: Masculine and Feminine Spirituality“.