16Aby som zdôraznila všadeprítomnosť tejto témy v tradícii, chcem krátko spomenúť analýzu Constance FitzGeraldovej o podobnej skúsenosti vzájomnosti a rovnosti s Bohom, ktorú objavila v prvom rade u Terézie z Avily, ale aj v učení Jána z Kríža. FitzGeraldová analyzuje obsah Teréziiných videní o Ježišovi. Všíma si zmeny v Teréziinom sebaobraze a korešpondujúcom obraze Ježiša, pokým sa Terézia a Ježiš navzájom neodrážajú ako zrkadlá. FitzGeraldová hovorí, že tlak kultúry a výchovy nám bráni spoznať rovnosť a vzájomnosť, ktorú ilustrujú Teréziine videnia a ktoré sa podľa Jánovho učenia vyskytujú v neskorších etapách premeny.

Ján učil, že Boh túži povýšiť dušu a urobiť ju rovnocennou: „Ak sa mu niečo páči, je to povýšenie duše. Keďže ju nemôže povýšiť viac než tak, že ju urobí seberovnou, teší ho len jej láska. Vlastnosťou lásky je to, že robí milovníka rovnocenného s milovaným predmetom. Keďže duša v tomto stave vlastní dokonalú lásku, nazýva sa nevestou Božieho Syna, čo znamená, že je mu rovnocenná. V tejto rovnosti priateľstva obaja majú spoločný majetok, ako to Ženích povedal svojim učeníkom: Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca… V dôsledku toho sú naozaj bohmi podľa účasti, rovnocennými a spoločníkmi Boha.“17

Vzájomnosť milovníka a Milovaného, ktorá je dôsledkom mystickej premeny, obsahuje hlavnú tému strednej časti „Duchovnej piesne“. Spisy Terézie i Jána obsahujú veľa úryvkov, ktoré nie sú poznačené touto rovnosťou a vzájomnosťou – sú to obrazy plné utrpenia, vzdialenosti, nerovnosti a dokonca misogýnie. Veľa pôsobivých úryvkov však jasne naznačuje, že cieľom duchovnej cesty je vzájomnosť.

Terézia začala svoju duchovnú cestu s rozdeleným vnútrom. Jej túžby sa sústreďovali na Boha i ľudskú lásku, ale kolísali medzi jej láskou k Ježišovi a láskou k rôznym priateľom, ktorí ju navštevovali a narúšali kontemplatívny život. Vnímala to ako súťaživé a rozptyľujúce lásky. Trvalo jej takmer 20 rokov, kým ich začlenila do svojho prvoradého vzťahu k Ježišovi. Terézia opísala modlitbu ako „… nič viac než intímne zdieľanie medzi priateľmi; to znamená často si nájsť čas, aby som bola sama s tým, o kom viem, že ma miluje.“18 Často však zanechala modlitbu, ak sama cítila opustenosť. Len postupne zistila, že Ježiš môže a chce naplniť jej najhlbšie túžby a obdarovať ju ľudskými priateľstvami v súlade s touto božsko-ľudskou láskou.

FitzGeraldová vo svojej analýze Tereziiných videní tvrdí, že obrazy „Kristovej ruky“ ukazujú na nerovnosť v období, keď Teréziine náklonnosti boli rozdelené a konfliktné. V jednom videní ju Ježiš uzdravil z choroby a jej zlyhaní. Zisťuje, že Ježiš ju neopúšťa, hoci ho opustila. V inom videní Ježišova otvorená ruka znamená silu, moc, autoritu a aj nadriadenosť.

„Zdalo sa mi nemožné, môj Pane, aby som ťa úplne opustila. A keďže som ťa toľkokrát opustila, musím sa báť. Keď si sa odo mňa trochu vzdialil, padla som na zem. Hoci som ťa opustila, ty si ma úplne neopustil, otočil si sa, aby si ma vždy svojou rukou zdvihol.“19

Terézia v jednom zo svojich prvých videní, v ktorom je zároveň s priateľom, videla prísne hľadiaceho Krista, ktorý jasne neschvaľoval tento vzťah. Až neskôr, keď Teréziine priateľstvá už nezasahovali do jej kontemplatívneho života, sú ich ruky – jej a Kristove ruky – spojené vo vzájomnosti.

Hoci Terézia naďalej kolísala vo vzťahoch a modlitbe, vo videní uvidela „zraneného Krista“, ktorý je sám, trpiaci a v núdzi. Keď kontemplovala o úbohom, trpiacom Kristovi, začala vnímať, že jej život preniká Božia prítomnosť, neha a láska. Jej prvé vety potvrdzujú konflikt v súvislosti so vzťahmi. Ježiš hovorí: „Nechcem, aby si sa rozprávala s mužmi, ale s anjelmi.“20 Sila týchto viet umožnila Terézii urobiť rozhodnutie pre Ježiša, hoci to nebolo bez zápasu. Postupne presunula predmet svojich náklonností na Božiu prítomnosť a vedenie. Hovorila: „… Nikdy viac som nebola schopná nechať sa spútať nejakým priateľstvom alebo nájsť útechu, alebo mať konkrétnu lásku k iným ľuďom než k tým, ktorí ho milujú a chcú mu slúžiť.“21

Tento rast v priateľstve s Ježišom bol dlhý a zmätočný, a to najmä vtedy, keď jej skúsenosť s duchovným sprevádzaním nebola vždy nápomocná. Ďalší úryvok odráža proces pokusu a omylu, ktorým objavuje Ježiša ako svojho najpravdivejšieho priateľa.

„Ó, môj Pane, ty si môj pravý priateľ… Ó, kto bude volať pre teba a každému hovoriť, aký si verný voči svojim priateľom! Všetko zlyháva. Ty, Pane všetkého, nikdy nesklameš. Ó môj Bože, kto má rozum, vzdelanie a nové slová, ktorými zvelebí tvoje diela, ako ich moja duša chápe? Všetko ma sklame… ale ak ma ty neopustíš, nesklamem ťa.“22

Keď rástla vo viere a dôvere voči tomuto intímnemu priateľovi, ktorý jej dával silu, Kristus sa stal jej učiteľom. Keď knihy, ktoré jej najviac pomáhali, dala inkvizícia na Index a spálila ich, sťažovala sa Ježišovi, ktorý sa jej zjavil a sľúbil: „Ja budem pre teba živou knihou.“23 Cítila Krista pri sebe a zakúsila hlbokú vzájomnosť a pochopenie medzi nimi: „Pán vkladá do duše to, čo chce, aby veľmi dobre vedela. Tam jej to oznamuje bez obrazu alebo explicitných slov… A tomuto spôsobu, akým Boh dáva duši pochopenie svojich túžob a veľkých právd i tajomstiev sa oplatí venovať pozornosť.“24

Napriek komplexu menejcennosti pre nedostatočné vzdelanie Terézia zistila, že „Duša v okamihu vidí to, čo je múdre“, a naplnila ju vnútorná múdrosť a vnútorné potvrdenie. Ježiš sa začal odzrkadľovať v Terézii. Videla sa v ňom a on (jeho múdrosť) v nej. Terézia sa čoraz viac osamostatňovala a zároveň nadviazala hlbší vzťah k Ježišovi: „Pán mi túžil ukázať len svoje ruky, ktoré boli také nádherné… Po niekoľkých dňoch som tiež uvidela Božiu tvár, ktorá ma úplne pohltila. Keďže odvtedy mi dával milosť, že ho môžem úplne vidieť, nevedela som pochopiť, prečo sa mi Pán zjavil…“25

Ježišove ruky teraz patria Terézii a pozývajú ju dôverovať. Vedú ju podľa jej potreby (slabosti). Obraz tváre je tiež veľmi pôsobivý. Milujúca tvár iného človeka nás odráža, pomáha nám vidieť samých seba, cítiť sa reálne a vnímať, že nám niekto odpovedá. Neskôr skrze Ježišovu tvár Terézia zachytí jeho vznešenú dôstojnosť.

Terézia prešla obdobím pochybností a zmätku, lebo duchovní exercitátori odmietali toto smerovanie ku vzájomnosti. Jej spojenie s Bohom napokon dosiahlo ďalšiu úroveň intimity a vášne. To sa prejavilo vizionárskymi obrazmi ohnivého anjela, ktoré sú známe ako transverberácia (duchovné zranenie srdca), ktorá ju zapálila „ohňom veľkej lásky k Bohu“.26 Terézina túžba po Bohu sa tým prehĺbila. Toto videnie oživilo jej lásku, ktorá sa stala neobmedzenou duchovnou energiou, ktorá slúžila jej jedinečnému poslaniu. Keď jej prebodli a otvorili srdce – a dovolila, aby sa Boh o ňu uchádzal – v plnej miere si vybrala Boha.

Keď sa tieto pohyby časom odhalili, Terézia ľahko spoznávala Boha a jej spoločenstvo s Ježišom bolo stabilné. Hovorí: „Začala som sa bláznivo rozprávať s Pánom, čo často robím bez toho, aby som vedela, čo hovorím. Hovorí potom láska a … duša je taká vzrušená, že nepoznám rozdiel medzi dušou a Bohom.“27 Ona i Ježiš sa čoraz viac stávajú súčasťou jeden druhého. Keď Terézia prosí za iných reformátorov a milovníkov Boha a vstupuje do priateľstiev s nimi, zisťuje, že jej ľudské lásky sú súčasťou tejto jednej veľkej lásky. Hovorí: „Videla som Krista s úžasným majestátom a slávou. Mal veľkú radosť z toho, čo sa dialo. Povedal mi a chcel, aby som jasne videla, že on je vždy prítomný v takýchto rozhovoroch a veľmi sa teší, keď ľudia s takou radosťou o ňom hovoria.“28 Už viac nebola vo vnútri rozdelená. Jej videnie zobrazuje túto harmóniu skrze tvár súhlasiaceho Krista.

Posledné videnia, ktoré ilustrujú Teréziin rast do vzájomnosti s Bohom, sú medzi poslednými, ktoré opisuje v Živote. Constance FitzGeraldová hovorí: „Žiadne videnie vo všetkých Teréziiných spisoch ma tak nenadchýna ako tieto obrazy.“29 Stala sa dokonalým odrazom, zrkadlom Krista. V jej duši sa vytvoril Kristov obraz: „Zdalo sa mi, že moja duša je ako vyleštené zrkadlo bez akejkoľvek časti vzadu, na stranách, navrchu alebo naspodku, ktoré by neboli čisté. V jeho strede sa mi zjavil Kristus, náš Pán… Zdalo sa mi, že ho jasne vidím v každej časti svojej duše akoby v zrkadle. A toto zrkadlo sa tiež… úplne vrylo do samého Pána prostredníctvom láskyplnej komunikácie, ktorú neviem opísať.“30

Tieto úryvky jasne ukazujú, že Teréziin sebaobraz a jej obraz o Ježišovi vzájomne korelujú počas jej duchovného vývinu. Jasne tiež ukazujú na cieľ alebo naplnenie duchovnej cesty, ako ju Terézia vnímala. Každý z nás má „byť s Kristom“ ako Ignác alebo zakúsiť tú istú vzájomnosť a intimitu, ktorú Terézia opisuje vo svojich obrazoch priateľstva, tvárí, rúk a zrkadiel, čo napokon vedie k zdieľaniu všetkého v duchovnom manželstve.31

Aj tieto krátke zmienky o niekoľkých hlavných mystikoch v kresťanskej tradícii naznačujú dôležitosť a všadeprítomnosť vzájomnosti s Bohom ako črty zrelého duchovného života. Zároveň to väčšina z nás v našom duchovnom sprevádzaní to nevedela alebo to neočakávala. Hoci je to zanedbávaná téma, zmeny v našom vnímaní seba, ako aj vo vnímaní našich obrazov o Bohu, to robia v súčasných skúsenostiach ďaleko bežnejším.

Mnohí duchovní exercitátori tvrdia, že len veľmi, veľmi málo ľudí sa dostane k posledným etapám duchovného vývinu. Hoci počet je relatívne malý v rámci populácie obyčajných veriacich, nemyslím si, že tento vývin je zriedkavý medzi mužmi a ženami, ktorí sa seriózne odovzdali Bohu a modlitbe. Tí, ktorí mnoho rokov konzistentne hľadajú duchovné sprevádzanie, veľmi pravdepodobne zakúsia tento vývin. Dúfam, že dosť obsiahla a podrobná diskusia o tejto téme vytvorí nové možnosti pre duchovných exercitátorov. Keď exercitátori spoznávajú a podporujú vznik vzájomnosti s Bohom, môžu užitočnejšie pomôcť exercitantom, v ktorých sa začína vytvárať táto vzájomnosť.

Táto kapitola obsahuje príklady zo skúseností mužov i žien. Príklady ako Ignácovo videnie v La Storta, Williamovo vnímanie ústrednosti lásky, vzájomné kúpanie v Dorothyinom rozprávaní o exercíciách alebo Hadewijchovej odvážne tvrdenie o „tej prebohatej krajine, kde Milovaný a milujúci budú pretekať jeden cez druhého“ konkrétne ilustrujú rodové verzie vzájomnosti s Bohom, ako sa vyskytujú v živote ľudí. Čo by sa zmenilo, keby sme my ako exercitátori, ktorí sprevádzajú ľudí v ich modlitbových skúsenostiach, vyvolali takéto možnosti prostredníctvom jazyka, ktorý sme použili, a skúseností, ktoré sme potvrdili?

(Spracoval Bernard Mišovič SJ podľa Janet K. Ruffingová RSM, Duchovné sprevádzanie).

17 „Spiritual Canticle,“ 28. 1, in The Collected Works of St. John of the Cross, preklad Kieran Kavanaugh a Otilio Rodriguez (Washington, D. C.: Institute of Carmelite Studies, 1973).

18 Life, 8. 5. in The Collected Works of Teresa of Avila, preklad Kieran Kavanaugh a Otilio Rodriguez, 3 zväzky (Washington, D. C.: Institute of Carmelite Studies, 1976-1985).

19 Tamtiež, 7. 1.

20 Tamtiež, 24. 5.

21 Tamtiež, 24. 6.

22 Tamtiež, 25. 17-19.

23 Tamtiež, 26. 5.

24 Tamtiež, 27. 6.

25 Tamtiež, 28. 1.

26 Tamtiež, 29, 10.

27 Tamtiež, 34. 8, 3.

28 Tamtiež, 34. 17.

29 FitzGerald, „A Discipleship of Equals,“ 83. Som vďačná úžasnej analýze Constance FitzGeraldovej o tejto téme v celej kapitole.

30 Life, 40. 5.

31 Je irónia, že Teréziina skúsenosť s duchovným manželstvom sa stala, keď kniha jej Života bola v rukách inkvizítorov.