V dnešnej dobe je asi jednou z najväčších a najdevastujúcejších kríz, ktoré ohrozujú zdravosť a zrelosť jedinca i celej ľudskej spoločnosti, kríza rodiny. S ňou úzko súvisí aj kríza otcovstva ako takého, a zároveň aj kríza duchovného otcovstva, teda úlohy otca viesť deti a celú rodinu na ceste k Bohu. Ťažko hovoriť o príčinách a dôvodoch tejto krízy. No skúsme sa aspoň zamyslieť nad tým, ako sa táto kríza prejavuje v našom konkrétnom živote a pokúsme sa načrtnúť isté východiská, ktoré by nám mohli slúžiť ako svetlá na cestu.
Úloha otca v rodine
Skôr, ako sa budeme venovať téme duchovného otcovstva, pozrime sa na úlohu otca v rodine a krízu prirodzeného otcovstva. Dnes v súvislosti s permisivistickou spoločnosťou, v ktorej žijeme, sa často hovorí o anti-autoritatívnej výchove dieťaťa, aby sa mohlo naplno a slobodne rozvinúť. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia realizoval psychológ Carl Risé experimentálne výskumy, ktoré priniesli zaujímavé výsledky. Pozorovaným deťom bola poskytnutá plná sloboda, bez limitov, obmedzení a zákazov. Výsledky ukázali, že po jedenapolročnej výchove, v ktorej im bolo všetko dovolené, preukazovali tieto deti vo väčšine prípadov príznaky depresie, ba až psychoticko-fyzickej narušenosti až do takej miery, že tento výskum musel byť predčasne ukončený.
Vo vývinovom procese dieťaťa má spolu s matkou dôležité poslanie práve otec. Je to práve on, kto – či už z kultúrneho alebo citového pohľadu, má úlohu separovať dieťa od matky, „odstrihnúť pupočnú šnúru“, uviesť ho do širšieho kontextu života spoločnosti a napomôcť mu stať sa autonómnou osobnosťou. Na rozdiel od matky, ktorá pre dieťa, a osobitným spôsobom pre dievča, predstavuje svet zjednotenia a symbiózy prežitej v ranom detstve, avšak nereálnej v dospelom veku, otec naopak predstavuje reálnejšiu dimenziu života, keď napomáha rozvoj schopnosti nezávislosti a odvahy, čo umožňuje dieťaťu prekonávať prekážky a ťažkosti. Je to práve ono „nie“, ktoré častejšie vyslovuje vo výchove otec, čo vzhľadom na psychický vývin osobnosti napomáha rozvoj vlastnej, rozlíšenej identity. Ak k tomuto „nie“ nepríde, ak sa dieťa nenaučí čeliť limitom, je možné, že nebude napredovať vo vývine zdravým spôsobom. Dieťaťu budú chýbať ďalšie stupne psychickej štruktúry, ktoré sú základom pre zdravý vývin vlastnej identity a tiež reálneho akceptovania limitov a ohraničení, s ktorými sa človek v dospelom veku stretáva. Nedozreje a zostane dieťaťom zameraným na seba, v egoistickom štádiu uspokojovania vlastných potrieb.
Postava otca má vo výchove dieťaťa, zvlášť chlapca, nezastupiteľnú úlohu aj pokiaľ ide o schopnosť zdravého spracovávania agresivity. Núti chlapca spracovať agresiu takým spôsobom, že ju usmerní voči prekážkam a ťažkostiam v živote, pričom sa táto skúsenosť stane základom uspokojenia a dôvery v seba samého a tiež voči rodičovským výchovným inštrukciám. Dôvera, ktorá sa rodí a posilňuje v tomto procese, bude neskôr základom dôvery, potrebnej na utváranie vzťahov. Ak však k tomuto nedôjde, čo je čoraz častejší prípad, keď prítomnosť otca v rodine a vo výchove absentuje, nastáva nebezpečenstvo, že dieťa sa vyvíja v istej štrukturálnej neistote, s akousi stálou potrebou hľadať v iných zrkadlo seba samého. To sa v dospelom veku prejavuje tak, že človek vo vzťahu s inými hľadá predovšetkým potvrdenie seba samého. Inými slovami, očakáva od druhých neustálu akceptáciu, uznanie a obdiv. Je zrejmé, že pre takto vnútorne štruktúrovaného človeka, s jeho neuvedomenými očakávaniami, je nemožné prežívať hlboké a stabilné medziľudské vzťahy.
Ako hovorí istý chlapec, „otec mi dáva všetko, čo môže, ale nikdy mi nedal facku, keď som si to zaslúžil“. Môže byť oveľa bolestnejšie prežívať otcom nepotrestaný pocit viny, dieťaťom vnímanú ako ľahostajnosť a nezáujem, ako byť spravodlivo potrestaný. Spravodlivý trest za skutky, ktoré si ho zaslúžia, má pre dieťa skutočne očisťujúcu funkciu. Dáva meno niečomu, čo dieťa môže vnímať ako svoje vlastné, a zároveň mu poskytuje nádej, že vina môže byť odpustená a uzdravená. To nie je možné v prípade, ak nie je identifikovaná, alebo je popretá. Niečo podobné vyjadrujú aj náboženské tradície, keď zdôrazňujú dôležitosť pokánia. Pokánie je priznanie sa k vine, vyjadrenie túžby po jej odčinení. Inými slovami, je to vyjadrenie túžby po povstaní z pádu a opätovnom otvorení sa pre život. Vďaka tomu pokánie nesie v sebe vždy veľmi silné pozitívne posolstvo nádeje.
Na druhej strane, oproti „neprítomnému“ otcovi stojí postava otca ako despotu, ktorý má vždy pravdu, o ktorej sa nediskutuje a svoju autoritu si často umocňuje hrubou mocou a fyzickou silou. Obom extrémom despotického aj neautoritatívneho otca nastavuje zrkadlo Sväté Písmo: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ (Ef 6,4) Otec by mal byť dieťaťu príkladom v duchovnom aj svetskom živote, pretože na základe vzťahu s otcom sa formujú jeho vnútorné postoje, ale aj vzťah k Bohu. (- Pokračovanie zajtra….)
Pridaj komentár