Vo svojej autobiografii Ignác konštatuje, že sa ho istého dňa zmocnili veľké škrupule, ktoré sa týkali jeho hriechov. Vyskúšal rozličné ľudské lieky, ale napokon sa musel zveriť Božiemu milosrdenstvu. K hriechu, ako to vtedy jasne videl, možno pristupovať z dvoch hľadísk. Hriech môžeme definovať ako nevďačnosť voči Bohu, ktorý nás neprestáva obdarovávať svojimi darmi. A hriech možno takisto stotožniť s nedostatkom úcty voči tomu, ktorého nazývam Bohom svojho života.
Niečo tu nehrá. Náš svet je plný utrpenia a zla. Vidíme neporiadok vo vlastných srdciach. Často cítime neodolateľný tlak, aby sme sa obrátili Bohu chrbtom. Kresťanský názov takejto poruchy je hriech. Je to integrálny prvok evanjelia. Je to choroba sveta, ktorú prišiel Kristus uzdraviť. Je to nepriateľ, ktorého musíme zničiť.
Čo je však hriech? Teológovia a filozofi si lámu hlavu, aby utvorili primeranú definíciu. Kresťania sa často utápajú v bahne viny a neprestajnej sebaanalýzy, keď kontemplujú túto skutočnosť. Vzťah Ignáca z Loyoly k hriechu je dosť priekopnícky, ale úzko spojený s jeho duchovnými objavmi. Svätec pristupuje k hriechu veľmi vážne. Chce, aby sme sa konfrontovali s vlastným hriechom, dokonca nám odporúča prosiť o milosť „zahanbenia a rozpakov“, keď rozjímame nad svojimi priestupkami. Avšak tieto osobné odpovede sú výsledkom prijatých milostí. Je to ovocie Božej láskavosti, tak ako všetky iné dary.
Ignác vždy vníma hriech z perspektívy Božej lásky. Hriech vo svojom jadre je nedostatkom vďačnosti. Hrešíme, pretože v plnej miere nechápeme, čo Boh urobil pre nás. Celý prvý týždeň Duchovných cvičení je venovaný uvažovaniu o hriechu a zle v našom svete a v človekovi. Ignác nekladie príliš veľký dôraz na to, aby sme pochopili hriech. Hriech je súčasťou tajomstva zla a ľudský rozum ho nemôže celkom pochopiť. Svätec skôr chce, aby sme hriech prenikli svojím srdcom. Máme pokračovať v modlitbe a prosiť o milosť, úpenlivo volať k Bohu, aby nám ukázal, ako sa on pozerá na hriech.
Ignác najprv prikazuje zahľadieť sa na hriech ako na objektívny jav. Pozeráme sa na hriech anjelov, ktorí sa vzbúrili proti Bohu. Tak ako všetkým stvoreným a rozumným bytostiam, aj im bola daná možnosť slobodne odpovedať na lásku, ktorú im Boh podaroval. Niektorí duchovia odmietli Boha a v dôsledku toho stratili účasť na božskom živote. Potom upierame svoju myseľ na Adama a Evu, prarodičov ľudstva, ktorí si zvolili byť bohmi pre seba samých namiesto toho, aby mali účasť na Božom živote. Napokon nás Ignác pozýva rozjímať nad smrteľným hriechom jedného človeka, ktorý si definitívne volí vlastné „ja“ namiesto Boha. Z jedného slobodného rozhodnutia vyplývajú strašné dôsledky. Ošklivosť hriechu sa neodhaľuje v jeho počte, ale v tvári Boha, ktorý nás neprestáva milovať.
Zhodnotenie objektívnej reality hriechu vedie k uvažovaniu o našom osobnom hriechu, ale najskôr nás Ignác pozýva, aby sme sa vo svojej predstavivosti postavili pred ukrižovaného Ježiša. Máme sa zamyslieť nad tým, ako Kristus odpovedal na hriech. Potom si položíme tri otázky: Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo mám urobiť pre Krista? Toto je najdôležitejšia súvislosť, v rámci ktorej máme hľadieť na hriech. Ježišovo utrpenie a smrť sú Božou odpoveďou na hriech.
„Tvár“ hriechu sa odzrkadľuje v trpiacej tvári ukrižovaného Krista. Kontemplujeme strašnú realitu hriechu, zahanbujúcu skutočnosť nášho vlastného hriechu v oslepujúcom svetle Božej lásky, ktorá je pribitá na kríž. Ignác ešte raz takmer nástojčivo pripomína otázku, ktorá je refrénom celej ignaciánskej spirituality: Ako mám odpovedať? Ignác nás pozýva zahľadieť sa na dejiny nášho hriechu i zla cez prizmu Božej dobroty. Aj keď odmietame Boha, on nám neprestáva žehnať. Svätí i anjeli sa za nás naďalej modlia. Zem nás vôbec nepohlcuje. Naopak, naďalej sa tešíme z bohatstva nádherného Božieho stvorenia, ktorými sú „nebesia, slnko, mesiac, hviezdy a živly, ovocie, vtáky, ryby a zvieratá“.
Hriech však nie je len porušením zákona alebo prikázania, ale aj nedostatkom vďačnosti. Je previnením proti čnosti, ktorú v španielčine označujú slovom „acatamiento“. Tou čnosťou je „úcta“. Je to jeden z najobľúbenejších výrazov, ktorým Ignác opisuje česť patriacu Bohu. Udivení stojíme pred majestátom Boha, ktorý je Darcom celého nášho života. Ako môžeme uraziť Boha nášho života? Keby naše srdce naozaj dokázalo pochopiť, čo Boh pre nás robí, mohli by sme ešte hrešiť? Boli by sme veľmi vďační, a niečo také by sme nerobili. Hoci sme hriešnikmi, môžeme odpovedať na Božiu výzvu pripojiť sa k Bohu. To je ďalšia hlavná téma ignaciánskej spirituality. Niekedy máme pocit, že najprv musíme „očistiť svoj čin“, aby sme mohli duchovne rásť. Nemusíme však čakať. Treba toho veľa urobiť. Preto v prvom týždni Duchovných cvičení Ignác spája smútok z hriechu s predsavzatím nasledovať Krista. Obe skutočnosti sú navzájom prepojené, Keď dozrievame ako Kristovi učeníci, nadobúdame aj väčšiu vnímavosť na hriech. Viac si uvedomujeme, kedy a ako krivdíme Bohu, druhým ľuďom i sebe samým. S väčšou horlivosťou hľadáme odpustenie pre seba a chceme ho preukázať aj druhým ľuďom. Ľudia často väčšmi docenia sviatosť pokánia a zmierenia, keď už urobili určitý pokrok v duchovnom živote. Niečo podobné prežil márnotratný syn, keď sa vrátil domov. Mladý človek ľutoval. Zmenil svoj život. Avšak keď sa napokon dostal domov, bol infikovaný smútkom zo svojich hriechov. Otcova milosrdná láska pohromu ešte znásobila, ale tiež zdôraznila potrebu prijať odpustenie. Otec objíma syna s láskou a nedovoľuje mu ani dokončiť slová ľútosti, ktoré si pripravil.
Jedno z najkrajších evanjeliových rozprávaní o hriechu a odpustení sa spája s Ježišovou návštevou u farizeja Šimona. Žena, ktorú všeobecne pokladali za hriešnicu, vošla do miestnosti a plačúc pomazala Ježišove nohy vzácnym olejom. Keď farizej šomral na takýto blízky kontakt s hriešnicou, Ježiš mu vysvetlil, že táto žena vedela, ako veľmi má byť vďačná: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala“ (porov. Lk 7, 47). Tá žena bola prostitútkou. V Starom zákone je prostitúcia symbolom hriechu. Každý hriech je svojím spôsobom prostitúciou. Je to druh lásky, ktorá sa predáva za cenu, láska mylne adresovaná ľuďom a veciam – rozhodnutie milovať niečo kladieme na miesto, ktoré patrí Bohu. Keď si však uvedomujeme svoj tragický omyl, zmocňuje sa nás smútok a horlivo hľadáme odpustenie. Výsledkom tohto smútku a hľadania je bližší vzťah s Ježišom a obnovená schopnosť dávať a prijímať lásku, ba dokonca niečo viac – možnosť prijímať odpúšťajúcu lásku, ktorá nás uschopňuje odpúšťať druhým.
(David L. Fleming SJ, Čo je Ignaciánska spiritualita? )
25. marca 2018 at 22:24
Tiež som poznal vo svojom osobnom živote, že hriech je nedostatkom vďačnosti. A som za to vďačný 🙂 Úprimná vďačnosť za čokoľvek oslobodzuje celé vnútro. Je zaujímavé, že práve vtedy, keď je človek vo vďačnom postoji, je schopný vidieť viac, vidieť hlbšie. Niekedy sa možno sústredíme na nejaký vlastný čin, ktorý pomenujeme ako hriešne konanie, a pritom vôbec nevidíme ďalej, že daný skutok má oveľa hlbší koreň, kde leží kľúčový hriech. A práve pri spomínanej vďačnosti sa nám otvára tento zrak – vidieť kľúčový hriech. A až pri jeho spoznaní sme schopní hlbokej ľútosti a precitnutia a skutočne úprimnej túžby práve toto v sebe Bohu zveriť na cestu premenenia.
A ako očistiť našu lásku k ľuďom a k veciam tak, aby nebola tou láskou, čo zaberá to najvzácnejšie miesto, ktoré patrí Bohu? Nuž, keď aj milujeme niečo alebo niekoho, tak aj v samej podstate tejto lásky je vždy Boh. To samo očisťuje naše vnímanie, preciťovanie, túženie.. Nastavuje akosi prirodzene hranicu vlastnenia a zároveň dovoľuje tešiť sa z akejkoľvek prítomnosti blízkeho človeka alebo predmetu. A tieto malé kroky vďačnosti Bohu za stvorené veci, nám dávajú istotu, že Boh nemôže byť ďaleko.