(5. pôstne nedeľa, 18. marca 2018) – Bývalý český prezident Václav Havel bol známy tým, ako zdôrazňoval, že občianska spoločnosť potrebuje žiť aj z niečoho „vyššieho“ a nezostávať len pri uspokojovaní záujmov čisto ekonomických. V súlade s týmto svojím presvedčením pravidelne organizoval stretnutia rôznych duchovných osobností. Častým hosťom na týchto podujatiach bol napr. tibetský dalajláma, ktorý už desaťročia cestuje s posolstvom tibetského budhizmu po celom svete. Tým sa v mnohom podobá predstaviteľovi katolíckej cirkvi, rímskemu pápežovi, ktorý tiež ako uznávaná duchovná osobnosť cestuje po svete a šíri presvedčenie, že kvôli kvalite svojho života máme sa upínať k niečomu vyššiemu, duchovnému…
Odpovedať si však na otázku, čo to „vyššie“ a duchovné vlastne je, nie je vôbec jednoduché. V dnešnom úryvku z Listu apoštola Pavla Rimanom počúvame, ako apoštol zdôrazňuje, aby sme nežili pod vládou tela, ale ducha. Slovo duch však aj v krátkom úryvku z Listu Rimanom zaznieva vo viacerých významových odtienkoch. Tak Pavol v jednej vete píše o duchu vo všeobecnom zmysle ako o správnom životnom postoji, v inej vete však povie, že myslí na Ducha Kristovho, a v inej zasa napíše, že myslí priamo na Boha, na Ducha toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych.
Na čo myslíme my, keď sa povie – žiť duchovne, a čo plánujeme urobiť, aby sme nežili pod vládou tela ale ducha, ako nám radí apoštol? Predovšetkým si treba vyjasniť, že Pavol, keď hovorí o duchu (alebo Duchu), nemyslí celkom to isté, čo myslí Václav Havel, ani to isté, čo myslí dalajláma.
Pavol vo svojich vyjadreniach kladie do protikladu ducha a telo. (Gr. pneuma proti sarx.) Grécke slovo pneuma označovalo všetko, čo umožňuje život, čo ho rozprúdi a dáva do pohybu. Duch tak u Pavla označoval život, oduševnenie sa pre niečo. Telo, sarx, doslova mäso, znamenalo zasa to, čo je nehybné, a smeruje k smrti… Pre Pavla a pôvodné kresťanstvo tým, kto nám umožňuje nadýchnuť sa, oslobodiť sa, je Kristus alebo sám Boh, ktorý Ježiša vzkriesil. Každý, kto uveril a dal sa pokrstiť, stáva sa potom človekom ducha, človekom novým, nadšeným, oslobodeným.
Originálne biblický a kresťanský postoj je teda postojom otvorenosti voči životodárnemu Kristovmu Duchu, ktorý sme pozvaní prijať a v jeho moci pretvárať, transformovať a posväcovať všetko telesné a pozemské. Osobitne aktuálne je to odvtedy, čo Pán Ježiš prijal ľudskú prirodzenosť. A tak sme aj my pozvaní v tomto Božom procese pokračovať, aj každý z nás je zodpovedný za transformáciu všetkého pozemského, v nebeské, resp. všetko čo je poznačené hriechom a ľudskou slabosťou, máme zodpovednosť to posväcovať a meniť, brániť sa voči zlu a budovať všetko, čo je dobré. Je to teda o zodpovednosti za konanie dobra, za jeho nezanedbávanie, ako to vyznávame na začiatku každej sv. omše, a tiež o tom, či sme ochotní urobiť aspoň niečo, aby sa zlo nešírilo.
Je naozaj nanajvýš symbolické, že v nedeľu potom, čo sme sa dozvedeli o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, sa v evanjeliu čítalo o Ježišovi, ktorý nezniesol neprávosť, a zamedzil, aby sa v jeruzalemskom chráme táto neprávosť šírila, keď bičom vyhnal predavačov z chrámu. A tu sa v týchto dňoch stalo niečo oveľa horšie, ide o vraždu mladých nevinných ľudí, ktorí poukázali na neprávosť, dokonca Jánovi Kuciakovi bolo vyhrážané, a polícia mu neposkytla ochranu, a nakoniec ho zavraždili. To je do neba volajúci hriech!
Keď si spomenieme na november 1989, je dobré si spomenúť, čo vyvolalo taký rýchly pád komunizmu a všetky zmeny v spoločnosti, bolo to násilie pražskej polície voči mladým, ktorí kričali „máme holé ruce“, vtedy bolo veľa zranených, ale nikto nebol zavraždený. Teraz sa však stalo niečo horšie, otázkou je, čo my nato?
Minulú nedeľu sme hovorili o dôležitých duchovných prostriedkoch duchovného zápasu: modlitba, pôst ale aj almužna – teda odhodlanie vyjsť zo seba, urobiť niečo dobre pre iného. Nielen ísť do kostola, nielen sa v tichosti modliť, ale aj verejne sa prejaviť, zasadiť, angažovať sa.
Pán Ježiš nám to ukázal v chráme. On sa angažoval za dobro, nakoniec aj obetoval svoj život. A pozval nás tiež k tomu istému, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu: „Kto si chce uchrániť svoj život, stratí ho. Ale kto stratí svoj život pre mňa a pre Evanjelium, zachráni si ho.“
Ukazujú nám to všetci svätci všetkých čias, čo značí zobrať zodpovednosť za všetko čo sa deje, lebo je výstižné, ako to povedal aj Solženicin – „Za všetko zlo vo svete som zodpovedný ja sám“.
Práve v takomto duchu odznelo aj stretnutie na námestí Slobody v Piešťanoch teraz v piatok. Nehovorilo sa tam o predčasných voľbách a o politike, lebo nakoniec vidíme, že celý politický život je v hlbokej kríze a v skutočnosti je to len vrchol ľadovca morálnej krízy, ktorú prežíva celá slovenská spoločnosť.
Na piatkovom zhromaždení však zaznelo niečo dôležitejšie, totiž že ide o morálnu obrodu celého nášho národa a veľmi pekne to vyjadril jeden z rečníkov, keď vyzval každého človeka na Slovensku k osobnej zodpovednosti a angažovanosti sa za dobro v spoločnosti práve na tom mieste, kde je a prostriedkami, ktorými každý disponuje, lebo je to skutočné a jediné efektívne východisko z dnešnej morálnej a duchovnej krízy spoločnosti.
Sympatické bolo tiež, keď usporiadatelia vyzvali ľudí, aby žiadnymi hrubými slovami neprejavovali svoju nespokojnosť, len tichým hlasom zvoniacich kľúčikov.
Je veľmi pozitívne, podobne, ako v roku 1989, že sú to mladí ľudia, ktorí nás k takejto zodpovednosti pozývajú, práve oni sú totiž nezištní, alebo ako sme to počuli v dnešnom žalme, sú čistí srdcom, a takýto sa osobitne páčia Bohu a Boh cez nich prehovára.
Milá však bola aj starenka, ktorá mala odvahu pripnúť si na kabát biely krúžok s nadpisom „Modlím sa za slušné Slovensko“. Ona mohla ostať aj pokojne doma a povedať si, že svoje si už odžila a modliť sa v ústraní, ale aj ona pochopila, že to nestačí, že niekedy je potrebné túto túžbu a modlitbu aj verejne manifestovať.
Priznám sa, že na toto zhromaždenie som šiel s úmyslom podporiť iniciatívu za lepšie a slušnejšie Slovensko, avšak stalo sa niečo, s čím som nepočítal. Ja sám som po zhromaždení ostal premenený, pocítil som totiž, že túžba po dobre, ktorá nás všetkých na námestí spájala, je lepšia a silnejšia, ako akýkoĺvek egoizmus či akákoľvek forma zla. Pre mňa osobne to bol hrejivý, hojivý a posilňujúci balzam na dušu, podobne, ako v novembri 89´ v Bratislave, tak aj tu, a vrelo ho prajem zažiť každému z nás.
A nakoniec príjemne tajomným prekvapením bol tiež fakt, keď niekto na konci manifestácie „za slušné Slovensko“, keď po celom upršanom dni, okolo 17.30 zasvietilo slniečko“, poznamenal, že prvá zmena už nastala, že „slnko vyšlo na západe“.
Drahí bratia a sestry, tak ako toto symbolické slniečko v upršanom dni, podobne aj celé toto zhromaždenie, a všetky ostatné, ktoré sa diali v mnohých mestách na Slovensku, predstavuje nádej v presadenie dobra v spoločnosti. – Ale rovnako je dôležitá aj naša osobná zodpovednosť a zaangažovanosť sa za tvorbu skutočného dobra v spoločnosti a tiež za premoženie zla, ako aj spravodlivý trest, pre tých, ktorí sú páchateľmi zla a ktorí zanedbali to, čo mali urobiť a neurobili.
Tento príhovor skončím slovami, ktoré som na dnešnú nedeľu našiel v homílii známeho slovenského teológa a kazateľa, Karola Moravčíka: „Práve v porovnaní niektorých prejavov kresťanskej a islamskej kultúry si môžeme všimnúť, čo je dôležité. Vieme, že sme telesní a všeličo z nášho sveta nám môže byť pokušením: opojné víno, opojnosť sexuality i opojnosť politickej a ekonomickej moci. Naši náboženskí bratranci moslimovia, aby tieto pokušenia zvládli, dali vinice vyklčovať, ženy zahaliť a moc zväčša zverili do rúk jedného vládcu. V krajinách kresťanskej kultúry však napriek mnohým skúsenostiam s ľudským hriechom vinice zostali vysadené, naše ženy nechodia zahalené a moc sa usilujeme kontrolovať“, čo – ako nám o tom svedčia udalosti posledných dní, nie je jednoduché, ale určite je to možné, lebo sila dobra je nakoniec silnejšia ako zlo, a vieme že Pán Ježiš, v ktorého sme uverili, zvíťazil aj nad samotnou smrťou.
Cieľom aj nášho predveľkonočného pôstneho pokánia nie je pokušenia odstrániť, ale ich zvládnuť, teda naplniť ich duchom, presnejšie, žiť duchovne, žiť Duchom Kristovým, z ktorého Kristus žil, trpel a v ktorom napokon zvíťazil.
18. marca 2018 at 0:41
Posledné týždne priniesli hrobové ticho sebazamyslenia. A prv než môžeme začať čokoľvek hovoriť, musíme to ticho vo svojom vnútri prežiť. Mladý človek zaplatil krutú, nespravodlivú a bolestnú daň za to, že v odvahe hľadal a chcel ľuďom poukázať na „mocné“ zlo, ktoré bezhranične a svojvoľne metastázuje spoločnosť. Odvážni mladí ľudia s konkrétnymi menami budú Slovensku chýbať. Ostanú zároveň hlbokým duchovným symbolom života. Kiež by to ticho, ktoré ich smrťou nastalo, bolo trojdňovým pietnym tichom po Veľkom piatku. A nám kiež ostala nádej, že Nedeľa a jej dobro je blízko – medzi nami..