Vo  svojej autobiografii opisuje Ignác chvíľu, keď začal vnímať Boha, ktorý pôsobil aj v ňom (cez vnútorné hnutia), mimo neho (cez udalosti každého dňa). Toto spozorovanie urobilo Ignáca bdelým voči rôznym aspektom, ktorými Boh komunikuje s nami v každodennom živote. Samozrejme začína Ježišom – Božím Slovom.

Mnohé skutočnosti poukazujú na to, že Ignác z Loyoly bol človekom vynikajúco oboznámeným s mechanizmom médií v šestnástom storočí. Bez prestania písal listy jezuitom, dobrodincom, cirkevným úradníkom, priateľom a známym – pravdepodobne napísal viac listov ako iný prominentný človek jeho čias. Naliehal, aby jezuiti, ktorí pracovali na vzdialených misijných územiach, podávali každý mesiac správy o svojej činnosti. Inštaloval v Ríme prvý tlačiarenský stroj. Obľuboval divadlo. Nabádal jezuitov k tomu, aby myšlienky správne vyjadrovali a ovládali rétoriku, ktorá je potrebná pri prednese kázní. Dokonale vedel získavať základiny a dbal o dobrú verejnú mienku a kontakty s okolím. Ignác používal všetky vtedy dostupné prostriedky, aby povedal to, čo chcel povedať. Bol totiž presvedčený, že Boh robí presne to isté, a on sa iba usiluje nasledovať jeho konanie.

Ignaciánska spiritualita vidí Boha ako „Boha mediálneho“, stále prítomného, prístupného, komunikujúceho rozličnými spôsobmi: v modlitbe, v rozjímaní nad Svätým písmom i v udalostiach každodenného života – cez ľudí, ktorých stretáme, cez prácu, ktorú vykonávame, cez veci, ktoré vidíme a počujeme, cez naše vnútorné nálady a city. Boží hlas je zvyčajne tichý a často sprostredkovaný. Môže znieť tak, ako ho počul prorok na púšti – sťa „šum jemného vánku“ (porov. 1 Kr 19, 12). Ignác vedel, že uši nášho srdca musia nadobudnúť schopnosť, aby počuli Boží hlas, a preto vypracoval určité techniky, aby sa táto schopnosť u človeka rozvíjala. Musíme sa učiť počúvať Božiu reč. Zaiste sme sa už rozprávali s ľuďmi, ktorí ovládajú náš materinský jazyk, ale sú cudzincami. Aj keď sú takíto ľudia vzde laní a plynule hovoria našou materinskou rečou, počas rozhovoru s nimi máme tendenciu spomaliť tempo reči a zvýšiť hlas. Nevedome s nimi zaobchádzame ako s deťmi, ktoré majú problémy počuť a porozumieť

Veľmi často sa podobne správame pri modlitbe. Sme zaujatí hovorením. Bohu hovoríme pomaly a nahlas to, čo chceme. Bojíme sa, že by nás mohol nepočuť, že nám nerozumie. Ignác by si určite želal, aby sme prestali toľko hovoriť a aby sme začali počúvať. Veď Boh sa nám prihovára rozličnými spôsobmi v každodennom živote. Ignác na to upozorňuje na samom začiatku Duchovných cvičení. V Princípe a fundamente píše, že Boh nás stvoril z lásky, a našou úlohou je odpovedať mu s láskou. Potom zdôrazňuje: „Všetky veci na tomto svete sú tiež stvorené z Božej lásky a stávajú sa prostredím darov, ktoré sú vložené do našich rúk, aby sme ľahšie spoznávali Boha a ochotnejšie opätovali jeho lásku.“ Všetky veci tohto sveta sú teda tu, aby sme mohli ľahšie spoznať Boha. Máme satelitnú televíziu s päťdesiatimi kanálmi. Boh vysiela na všetkých kanáloch. Väčšina modelov duchovného života sa sústreďuje na jeden alebo dva z týchto kanálov. Zdôrazňujú hľadanie Boha v ustálených časoch modlitby počas dňa, v rozjímavom čítaní Písma svätého, v určitých pobožnostiach, v pôstoch či v iných formách zriekania sa. Mnohé spirituality predpokladajú, že Boha najlepšie počujeme v samote a v tichu, na mieste, ktoré je ideálne odlúčené do sveta. Na rozdiel od toho ignaciánska spiritualita načúva Božiemu hlasu vo všetkých veciach tohto sveta. To je rozdiel medzi pochmúrnym čiernobielym nemým filmom a plno metrážnym filmom vo farbe a zvuku. „Mediálnou udalosťou,“ ktorá sa nachádza na počiatku takéhoto vnímania Božej prítomnosti, je vtelenie, keď sa Boh stal človekom v osobe Ježiša Krista. Ignaciánsky dôraz na „mediálneho“ Boha vyzdvihuje fakt, že Boh je prítomný vo svojom stvorení a používa všetky aspekty stvorenia, aby prehovoril k nám.

Vtelenie je abstraktný teologický pojem. Aby sa stalo živým v našich srdciach, Ignác požaduje predstaviť si ho. V druhom týždni Duchovných cvičení nás žiada, aby sme sa počas modlitby postavili hneď vedľa Najsvätejšej Trojice „a hľadeli na náš svet: na mužov a ženy, ktorí sa rodia a zomierajú… na mladých a starých, bohatých a chudobných, šťastných a smutných, toľkých ľudí, čo žijú bez cieľa, beznádejných, nenávistných a vrahov… toľkých ľudí, čo zápasia so životom a nevidia nijaký zmysel. S Bohom môžem počuť ľudí, ako sa smejú a plačú, niektorí volajú a kričia, iní sa modlia, a ešte iní preklínajú“. Ponárame sa do vízie a hluku tohto trpiaceho sveta. Potom Ignác píše: „Všimnem si, ako koná Trojjediný Boh – jednoducho, ticho a trpezlivo.“ Z neba i z celej zeme sa prenesieme do Nazareta, kde archanjel navštívi Máriu a pozýva ju, aby sa stala Matkou Spasiteľa. Hľadíme na Máriu, celkom prítomní v tejto scéne, „budeme počúvať otázky, vnímať ich odtiene, hľadieť na výraz tváre a očí, prizerať sa gestám a pohybom, ktoré nám veľa hovoria o človekovi“. Podobne ako Boh čakáme Máriinu odpoveď. Napokon Boh prechádza k činnosti. Ježiš sa narodí v chudobnej rodine, v okupovanej krajine, pozná aj osud utečenca. Plán spásy sa začal. Boh vstupuje do neporiadku ľudského života, dokonca aj do jeho najnespravodlivejších, krutých a smrteľných rozmerov. Boh nie je niekto neprítomný. Problém spočíva v tom, že my sme často príliš zaujatí sebou, príliš sústredení na seba, aby sme ho zbadali. Najväčším zjavením Boha je Ježiš. Život – píše svätý Pavol – je poznávaním Ježiša Krista. Sám Pán Ježiš hovorí Filipovi: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Ignác chcel, aby sme sa dôsledne vydali na cestu kontemplatívneho poznania Ježiša v evanjeliách. Stávame sa Ježišovými učeníkmi, ktorí ho nasledujú, počúvajú ho, usilujú sa ho porozumieť a odpovedajú na jeho výzvu. Tichá reflexia, trpezlivé uvažovanie – hľa, to sú spôsoby, vďaka ktorým počujeme „mediálneho“ Boha, ktorý je vždy uprostred nás.