27Zbožnosť podľa sv. Ignáca je prirovnaná k ľahkosti nájsť Boha, a že v jeho mysli sa predpokladalo osobné úsilie hľadať ho. To znamená, že prebieha istý dialóg medzi človekom, ktorý hľadá a Bohom, ktorý sa dáva nájsť. V tomto dialógu zbožnosti je veľmi dôležité vedieť identifikovať alebo rozpoznať Boha, pretože nepriateľ ľudskej prirodzenosti nestráca príležitosť intervenovať tým, že nám spôsobuje alebo v nás vyvoláva dojem veriť, že jeho hlas je hlas Boha alebo prinajmenšom hlas dobrého anjela.

V tomto zmysle sv. Ignác prezentuje na základe svojich skúseností „Pravidlá, aby sme cítili a rozpoznali rôzne vnútorné hnutia“, ktoré sa v duši vyvolávajú. Tieto „Pravidlá“ Ignác zaradil do Duchovných cvičení (DC 313-336). Tieto ako celok sú excelentnými kritériami, aby sme identifikovali pravú zbožnosť.Útecha a neútecha

Preto je dôležité mať jasnú ideu o tom, čo je útecha, jedna z ktorých foriem je zbožnosť. Práve v deviatom pravidle sv. Ignác hovorí o zbožnosti alebo o iných častiach alebo formách duchovnej útechy. (por. DC 322) Tak isto je dôležité vedieť, čo je neútecha. Rovnako on sám prezentuje nejaké definície, ktoré dávajú charakter alebo istú črtu knižočke Duchovných cvičení, v ktorej sa nachádzajú. Cieľom, o ktorý sa Ignác usiloval, nebolo dať pravé filozofické definície, ale sériu konkrétnych príkladov, ktoré v prostredí jeho zvyčajného a rodinného jazyka ponúkajú opis stavu nadprirodzeného uspokojenia, upriameného na Boha a jeho službu alebo jeho protiklady a okrem toho ponúkajú jasnú ideu toho, čo je útecha a čo je neútecha.

„Volám útechou stav, ktorým sa v duši vzbudí nejaké vnútorné hnutie a ním sa duša rozpáli láskou k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ako aj vtedy, keď nemôžeme milovať nijakú vec na zemi pre ňu samu, ale len vo vzťahu k Stvoriteľovi všetkých vecí. A podobne aj vtedy, keď osoba roní slzy, ktoré ju podnecujú k láske k Pánovi, či už z bolesti nad svojimi hriechmi alebo nad umučením Krista, nášho Pána, alebo nad inými vecami rovnako smerujúcimi k jeho službe a chvále. A konečne útechou volám každé rozmnoženie nádeje, viery a lásky a každú vnútornú radosť, ktorá vyzýva a priťahuje človeka k nebeským veciam a k spáse svojej vlastnej duše, utišujúc a uspokojujúc ju v jej Stvoriteľovi a Pánovi.“ (DC 316)

Podľa tohto, zbožnosť je jedna z foriem útechy, ktorá je zároveň „darom a milosťou Boha“ (DC 322), cez ktorý človek odkrýva spôsob, viac menej pokusný, pôsobenia Boha a v ňom rovnako Boha, ktorý ho pozýva alebo pohýna k pokornému postoju verného sluhu a milovníka, ktorý hľadá „službu a chválu“ Pána. Nemusí sa nám zdať zvláštne, že volá „zbožná duša“ toho, ktorý tým, že hľadá jeho najsvätejšiu vôľu, je takým spôsobom pohýnaný, že bezpochyby pokračuje v tom, čo mu je ukázané alebo prejavené. (por. DC 175).

„Volám neútechou, pridáva sv. Ignác v štvrtom Pravidle, všetko, čo sa protiví tretiemu pravidlu, napr. zatemnenie duše, jej znepokojovanie, náklonnosť k nízkym a zemským veciam, nepokoj pochádzajúci z rozličných poburovaní a pokušení, pohýnajúci k nedôvere, bez nádeje, bez lásky, keď sa duša cíti lenivou, vlažnou, zarmútenou a akoby odlúčenou od Stvoriteľa a Pána.“ (DC 317)

Ak teda Ignác nazýval zbožnosť „ľahkosť, aby sme našli Boha (Autobiografia 99), teraz volá neútechou oddelenie od svojho Stvoriteľa a Pána.

(Spracoval Ján Benkovský SJ podľa Alfonso de la Mora, La devoción en el espíritu de san Ignacio, s. 31-40)