(Nedeľný príhovor, 7. októbra 2018) – “Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.” – Texty dnešného Božieho slová nám hovoria predovšetkým o manželskej jednote. Prežívať ju autenticky, určite nie je jednoduché, ako hovorí aj žartovný príbeh: „Istá pani po smrti prišla do neba a pýta sa sv. Petra na svojho manžela, ktorý by v nebi už mal byť. „Nuž jeho meno v zozname nemám“ odpovedá sv. Peter. „Ako to“ – čuduje sa pani, „veď to bol taký dobrý človek, vždy bol ochotný a poslušný na prvé slovo, ústretový a bezkonfliktný“. „Ah áno, zareagoval sv. Peter, to ste mali hneď povedať, mám ho tu v inom zozname, medzi mučeníkmi“.

Nuž manželská jednota asi nie je jednoduchá, a aby táto jednota bola vôbec možná, je potrebné usilovať o hlbšiu jednotu a tak možno povedať, že to dnešné Božie slovo nás pozýva uvažovať o jednote ako základnom prvku kresťanskej spirituality. ČO TO ALE ZNAMENÁ BYŤ JEDNO? Ako by mala vyzerať spiritualita jednoty?

Známy slovenský kazateľ, verbistický páter Milan Bubák tvrdí, že takáto spiritualita jednoty, by mala by obsahovať tri prvky: jednotu s Bohom, jednotu človeka samého so sebou a jednotu jedného s druhým. Tieto formy jednoty nemôžu byť jedna od druhej oddelené, a musia jestvovať v každom jednom človeku spolu. O čo v každom z nich ide?

Byť jedno s Bohom. Boh nás každého jedného volá, aby sme boli jedno s ním, aby sme mali účasť na jeho živote jednoty. Celé stvorenie, na čele s nami ľuďmi, vyšlo zo života Trojičného Boha, kde neprestajne prúdi láska v jednote. Každý hriech a zlo je odtrhnutím sa od tejto jednoty Božej. Dosiahnuť jednotu s Bohom však nie je len výsledkom môjho úsilia. Je skorej dar Boží. Boh ho však dáva každému. Každému. Dar je tu v Ježišovi Kristovi a v mojich vnútorných túžbach po Bohu. A tak k chcem dosiahnuť túto jednotu s Bohom musím byť nepretržite otvorený pre tento dar. Byť otvoreným znamená byť človekom MODLITBY, REFLEXIE A KONTEMPLÁCIE. Mať ducha uzobranosti a reflektívnosti a kontemplatívneho postoja znamená mať ducha túžby po jednote s Bohom. A toto všetko si tiež žiada aj dar ROZLIŠOVANIA, aby som bol schopný rozpoznať, čo ma vedie a čo nevedie k jednote s Bohom. Ako je to reálne s nami, drahí bratia a sestry, a tiež ako tomu napomáhate tým, ktorých nám Pán Boh zveril, teda vašim deťom?

Rozpoviem vám iný príbeh. – „Raz prišiel istý kňaz do jednej farnosti a prekvapilo ho, že tam nenašiel žiadnych mladých, ktorí by tvorili spoločenstvo a spoločne by sa formovali na ceste k Bohu. Keďže už nebol najmladší, uvedomoval si, že on sám v tejto veci veľa urobiť nedokáže, preto začal pracovať na formácii tých, ktorí by to mohli dokázať. Trvalo to 4 roky, až sa ukázali prví sformovaní animátori, a po 8 rokoch vo farnosti boli naozaj viacerí kvalitní mladí ľudia, ochotní i schopní, duchovne viesť a formovať mladých stredoškolákov i vysokoškolákov. A tak pozvali mládež, stredoškolákov i vysokoškolákov do formačných spoločenstiev, pričom urobili naozaj všetko, čo sa len dalo: rozniesli plagáty po celom mestečku, nechali to oznámiť niekoľko krát na všetkých sv. omšiach, pozývali osobne, dokonca i mladí animátori boli ochotní sa postaviť pred ľudí na konci sv. omší, s osobným pozvaním, pričom aj zožali od veriacich potlesk, a viete, koľko mladých sa prihlásilo?. Len jeden jediný chlapec, hoci v tom mestečku a v jeho blízkom okolí je vyše 1 000 stredoškolákov a vysokoškolákov, ktorí mali za sebou birmovku. A tak si ten kňaz položil otázku: Urobil naozaj každý z rodičov, ktorí mohli povzbudiť svoje deti, naozaj všetko, čo bolo v ich silách? Ak áno, je to super, nakoniec všetko je v Božích rukách, a ak nie, je ešte stále čas urobiť to, čo urobiť treba. „

Niekto si možno povie, ale veď k Pánu Bohu možno kráčať aj inak, ako len v spoločenstve. Možno áno, ale ak nechceme kráčať len na základe vlastných ľudských úsudkoch, ale svoj život chceme postaviť na viere v Ježiša Krista, potom si nemožno nevšimnúť, dôležitosť formačného spoločenstva pre život človeka na ceste za Ježišom Kristom. Už pán Ježiš si vytvoril z apoštolov malé spoločenstvo, ktorému sa venoval 3 roky a potom ich rozposlal ohlasovať evanjelium po celom svete. Aj v Skutkoch apoštolských čítame, že veriaci sa schádzali na lámaní chleba ale aj po domoch…. Možno sa táto výzva dala prehliadnuť v časoch, keď spoločnosť celá žila ako jedno veľké spoločenstvo, a v celej spoločnosti vládol kresťanský duch. No dnes žijeme v silne konzumnej a ateistickej spoločnosti. Bez aktívnej formácie na ceste k Bohu, aktívom rozvoji vo vzťahu k Bohu v malom spoločenstve, sa dnes prežiť nedá. Skôr či neskôr okolitý svet prevalcuje vieru toho, koho vnútorná formácia ostáva len na nedeľnom chodení do kostola. A formačné spoločenstvo je jedinečným miestom, kde možno rásť nielen vo viere v Boha, ale aj celostne tú jednotu, ku ktorej nás pozýva dnešné Božie slovo, keď nás pozýva k budovaniu jednoty.

Druhou dimenziou je totiž jednota človeka samého so sebou. Nemôžem sa priblížiť k inému človeku, ak nie som doma sám zo sebou a nebudem schopný počuť výzvu Božiu, ak budem utekať sám pred sebou. Čo to znamená byť jedno sám so sebou? Znamená to byť človekom INTEGRITY, celistvosti. To znamená mať všetko pohromade, nič nesmie byť vynechané. Základným nešťastím človeka je, že je bytosťou rozbitou. Sme rozbití v sebe vo vnútri. Je v nás veľa tendencií, ktoré nás ťahajú každá iným smerom. Majú sklony trhať nás a spôsobovať, že žijeme v chaose a zmätku. A tak je nevyhnutné kvôli jednote samých so sebou, aby sme POČÚVALI. Jednak seba samých, ale aj iných, ktorí nám môžu pomôcť objaviť seba samých, lebo, ako hovorí staroveké heslo: nikto nie je pre seba samého najlepším sudcom. Aby sme teda boli V KONTAKTE so všetkými časťami seba samých. Aby sme žiadnu z nich nepodcenili a nevynechali, pretože všetky sú súčasťou nás samých. Aby sme nerozdeľovali to, čo Boh spojil; to jest telesno, deševno, duchovno. Aby sme boli v kontakte nielen s prítomným okamihom, v ktorom sa nachádzame, ale aj so svojou minulosťou. – A práve aj tento aspekt je súčasťou formačného programu pre mladých – aby dokázali nájsť seba samých, aby si dokázali uvedomiť seba samých a tak vo svojom srdci dokázali objaviť samého Boha a jeho lásku.

Nuž a posledným aspektom spomínanej jednoty je: Byť jedno s inými. Toto je možné len vtedy, keď som človekom POČÚVANIA, OTVORENOSTI, OBETY A POKORY. – O tomto aspekte hovorí páter Milan Bubák tieto slová: „Počúvať iných (či lepšie načúvať im) znamená mať pre nich otvorené nielen uši ale aj srdce. Zabúdať v momente na seba, a zamerať sa len na toho druhého. To si ale vyžaduje obetu. Obetu seba samého, položenie svojho ega na oltár lásky pre dobro toho, ktorý stojí predo mnou. Jednota s iným si vyžaduje, aby som sa nepretržite, pred každou akciou s inými, pýtal sám seba, či to, čo idem povedať alebo urobiť, prispeje alebo neprispeje k jednote medzi mnou a tým druhým. Ak nie, musím sa zrieknuť tejto mojej akcie a porozmýšľať viac, čo vylepšiť na mojom zamýšľanom prístupe, aby naozaj viedol k jednote a nie k rozdeleniu. Ak to, o čo sa jedná, nie je dôležité, mal by som sa toho zrieknuť. Ak to ale je dôležité, mal by som porozmýšľať viac o tom, ako to vykonať, aby sa zachovala ba ešte viac vzrástla medzi nami jednota. Akýkoľvek akt s iným musím konať bez zbytočného konfliktu, manipulácie a vydierania. Najlepšou metódou ako to urobiť je stať sa jedno s ním. Niekedy je nutné ísť do života toho druhého dosť ďaleko. Nebojme sa. Je možné kráčať s človekom „až po hranice hriechu“ (nie ale za ne).“ Toľko páter Bubák. – A opäť je to o spoločenstve, kde sa takejto jednoty s druhými možno učiť spôsobom „par excellence“. Nuž prosme o milosť, aby sme dokázali počuť tento hlas Cirkvi, hlas Boží pre náš život aj dnes, aj v našich životných okolnostiach.‘