Charakteristika prirodzených lídrov

V tejto prezentácii budeme diskutovať o ideálnych osobnostných črtách projektových lídrov v dielach Spoločnosti Ježišovej. Zdôrazňujeme, že ich potrebujú ako priekopníci a ako lídri; majú vydláždiť cestu. Musia byť lídrami a priekopníkmi v každej oblasti diela; od administratívnych a operačných stánok až po podstatné otázky. Hlavné charakteristické črty sú tieto:

    1. Mali by byť vynikajúcimi ľuďmi:Oblasti sú rôzne: intelekt, šport, organizácia, umenie…Vynikajú v týchto vlastnostiach:
      • Láskavosť: dobrosrdečnosť, citlivosť, láskyplnosť a integrita charakteru i správania. Sú „dobrým vajcom“, sú pozitívni a zjednocujúci…
      • Dobrá spolupráca
      • Schopnosť posilňovať tímového ducha a budovať mosty
      • Radšej sa poradiť než prikazovať a byť vnímaví na druhých
      • Rešpektujúci nesúhlas
      • Prirodzená starostlivosť
      • Nadšenie. Ponúkajú tvorivé riešenia
      • Pracujú na svojich negatívnych osobných stránkach a podporujú tie pozitívne.
      • Svoje skutky spájajú so slovami.
      • Inšpirujú druhých, aby šli za svojimi snami. Ukazujú, čo môžu dosiahnuť. Ako manažéri robia dobré veci a robia ich dobre.
      • Obyčajne má líder charakter „lososa“. Vie sa vrátiť k svojmu pôvodu a plávať proti prúdu. Pozná svoj prameň, spojené vlastnosti, ktoré tvoria jeho najhlbšiu identitu – psychologickú DNA. Skúma a rozvíja svoje svedomie – vo chvíľach politickej zodpovednosti – vzdáva vďaky, keď sa Boh zjaví ako Živá Voda, duchovná skúsenosť.Títo ľudia excelujú, lebo nemajú predsudky, náklonnosti a obavy… Odmietajú peniaze, moc a osobné záujmy. Dobrý líder vie, že jeho funkčné obdobie je dočasné a mal by žiť, aby slúžil: je nahraditeľný, ale inštitúcia bude existovať ďalej.Prejavuje hlbokú empatiu, keď sa stretáva s druhými ľuďmi. To mu dáva sociálne zručnosti. Je „bezpečným miestom“ pre druhých a má optimistický postoj k životu.Lídri odmietajú zlé líderstvo, ktoré smeruje k autoritárstvu a úplnému sebectvu, ktoré vedie k pochlebovaniu a pokrytectvu.Existujú rôzne druhy líderstva. Musia spolupracovať, aby sa ľudia a inštitúcie rozvíjali. Na základe týchto slov lídri v dielach Spoločnosti Ježišovej musia mať politický vplyv, keďže charizmou inštitúcií je obhajovať transformáciu. Takto nás chaotické situácie môžu meniť, podporovať a viesť k dobrému miestu pre život. Utópia.Je dôležité, aby mal líder morálnu autoritu: jeho líderstvo spočíva v tom, že dáva druhým rásť. Obyčajne to „animuje“ ľudí a podporuje predkladanie návrhov. Z reflexie sa stáva zvyk. Lídri nepoužívajú „moc“, lebo tá obyčajne drví ľudí a projekty. Namiesto toho používajú „autoritu,“ ktorú môžeme najlepšie preložiť ako „animovanie“ procesov a ľudí.
      • Musia byť ľuďmi, ktorí sú inštinktívne rozhorčení a usilujú sa o spoločné dobro
        • Poburujú ich anti-hodnoty: poľutovaniahodný stav, v akom ľudia žijú/znečisťovanie životného prostredia/rasizmus/machizmus/nespravodlivosť/chýbajúca starostlivosť. Tieto veci ich naozaj poburujú. To ich vedie k riešeniu týchto situácií a hľadaniu štrukturálnych riešení.
        • 3. Musia byť ľuďmi, ktorí sa cítia povolaní nasledovať Ježišovu cestu a dielo, keď sa im predstaví, hoci nezažívajú vieru
          • Ježišovo najcennejšie učenie spočívalo v tom, že nám odhalil pravé Božie meno: nie trestajúceho Boha alebo boha Duchovných cvičení. Ježiš nás učil, aby sme Bohu dávali rovnaké meno, aké dieťa dáva svojmu otcovi: Abba. To radikálne mení obraz Boha a vzťah, ktorý s Ním máme (Mt 6, 1; Rim 8, 15). Ježiš to zažil v náručí Panny Márie a v dlhých obdobiach tichej modlitby, keď bol sám a na púšti sa Mu úplne odovzdal. V modlitbe „Otče náš“ nám dal explicitne ten najintímnejší vzťah…
          • eho neustále a presvedčivé naliehanie: Ohlasuje Božie kráľovstvo, ktoré najlepšie môžeme vyjadriť v istote, že napriek všetkému „druhý svet je možný“ (Lk 4, 18; Mt 10, 5-7).
          • Jeho zásadná činnosť: uzdravoval srdcia a vyslobodzoval ich od zla (Mt 11, 28) a odpúšťal (Jn 8, 10). Inak uzdravoval telá svojím vlastným telom (Mt 4, 23; Mk 5, 25).
          • Jeho fundamentálna radosť: spoločné stolovanie: Je to jasné, keď sa Ježiš dal pozvať na svadbu v Káne (Jn 2, 1-12). Je to veľký symbol Jeho projektu Kráľovstva. Prejavuje túto radosť tak, že stoluje s priateľmi: so Zachejom (Lk 19), s Martou, Máriou a Lazárom (Lk 10, 38), s farizejom menom Šimon (Lk 7, 36), s hriešnikmi a mýtnikmi (Lk 2, 16)… všetci títo majú Jeho znak a pozvanie: zdieľanie, kľúčové evanjeliové slovo. Usporiadal aj „spoločné stolovanie“ s hladujúcimi zástupmi ľudí, keď rozdával chlieb (Mk 14, 13-21) a Ježiš hovoril o svojom projekte v podobenstvách: Božie kráľovstvo sa podobá…: rozsievačovi (Mk 4, 1-9), horčičnému zrnku (Mk 4, 30-32), kvasu (Lk 13, 20), svadobnej hostine (Lk 14, 15-24).
          • Jeho stratégia: povoláva si nasledovníkov v rôznych skupinách: apoštoli, počtom dvanásti, ktorých posielal po dvojiciach (Mt 10, 2) a učeníci, ktorých bolo viac. Chodili s Ním a sprevádzali Ho. Niektorí z nich až pod kríž. Je tu však aj zástup spolupracovníkov, ktorí hostili apoštolov vo svojich domoch, keď ich Ježiš poslal ohlasovať Božie kráľovstvo (Mt 10, 9-14).
          • Jeho zápas. Postavil sa proti silám, ktoré drvili ľudí. Bojoval s náboženskou mocou, sobotným zákonom (Lk 13, 3-17), ktorý Ježiš systematicky porušuje, lebo tento zákon viedol k neľudskosti. Porušením zákona by dostal „trest smrti“. Bol proti zosvetšteniu Chrámu. Ukázal, že sa musíme klaňať Bohu „v duchu a pravde“ a nie v nejakom chráme (Jn 4, 23-24). Bojoval proti sociálnej moci. Žil v Galiley pohanov (Mt 4, 15), podľa Židov na geografickom okraji. Porušoval židovské pravidlá a zvyky: sprevádzal ženy – čo mnohých poburovalo. Ježiš nebol ženatý a to bolo v židovskej kultúre nepočestné. Urážali ho ako „eunucha“ (Mt 19, 12). Bol proti absolútnej patriarchálnej moci v rodine a vyzýval na zrušenie tejto štruktúry (Lk 14, 26). Svoje najdôležitejšie uzdravenia vykonal u ne-Židov. Spomedzi malomocných, ktorých uzdravil, jediný, ktorého pochválil, nebol Žid… uzdravil stotníkovho sluhu, ktorý bol zrejme Rimanom. Keď sa stretol s Kanaánčankou, nielenže nechal tú ženu, ktorá nebola Židovka, aby mu kládla otázky – to bolo niečo neslýchané, ale je úžasné, že pri tomto stretnutí Ho žena „evanjelizuje“ a zmení Mu názor. Napokon vyhlási: „Žena, máš veľkú vieru“ (Mk 7, 28). Bojoval proti ekonomickej moci. Prevrátil stoly mýtnikom v Chráme a vyhnal týchto „bankárov“ bičom (Mk 11, 15-18). Bojoval s politickou mocou. Náboženskí lídri hovorili, že Ježiš „rozvracia národ“ (Lk 23, 2). Keď chceli zistiť, čo si myslí o daniach, Ježiš desakralizoval postavu cisára a spýtal sa, čí obraz je vytlačený na minci. Keď Ježiš odpovedal: Dávajte cisárovi, čo patrí cisárovi a Bohu, čo patrí Bohu, veľmi jasne tým povedal, že cisár nie je Boh, lebo si dáva vytlačiť svoj obraz (Mk 12, 17). Keď desakralizoval rímskeho cisára, vrátil mincu a odstránil základ jeho teokracie… týmto činom si zaslúžil trest smrti. Zomrel na kríži. Takto sa Rimania odplatili tomu, kto podkopával rímsky poriadok.
          • 3.7. Koniec sa dal predvídať. Odsúdili Ho, mučili Ho a pribili na kríž. Nesmierne trpel. Sprevádzali ho najvernejší nasledovníci: ženy, Jeho matka, Mária a Ján. Ježiš v tých chvíľach musel srdcervúco zvolať: Prečo si ma opustil! (Mt 27, 46). Na drevo pribili tabuľku, aby ju každý videl. Opisovala nešťastie Jeho života! A to navyše posmievačným tónom „Ježiš Nazaretský, Kráľ Židov“… všetko sa skončilo! Najhoršia zákernosť tejto nespravodlivosti je myslieť si, že v týchto bolestných a úzkostných chvíľach vina nepadla na politické a ekonomické štruktúry, ale skôr sa to interpretovalo, že Ho Abba zradil!… Tu vnímame najbolestnejšiu zlobu hriechu… Ježiš nás však pred smrťou zanechal v rukách svojej Matky: v posledných chvíľach na krátko nadobudol vedomie a nakoniec povedal: „Do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ (Lk 23, 46).
          • Pred svojím umučením odovzdal najdojemnejšiu tradíciu – Poslednú večeru. Nariadil, aby sa starostlivo pripravila. Jedol ju so svojimi najbližšími priateľmi. Tam sa rozlúčil tak, ako to zodpovedalo najvynikajúcejším stránkam Jeho osobnosti a spôsobu života. U synoptikov nás učí, že musíme lámať a dávať to podstatné jedlo, aby Jeho pamiatka bola stále živá (Mk 14, 22). V evanjeliu podľa Jána, ktorý vždy hovoril o Chlebe, ktorý zostúpil z neba, je večera opísaná ako jednoduchá služba, ktorá symbolizovala úctu a privítanie v dome: umývanie nôh (Jn 13, 1-15).
          • Vieme a zakúsili sme, že Ježiš vstal z mŕtvych. On je ten Živý, ktorý nám dáva nádej, povzbudzuje nás. Je prítomný v mnohých formách a pri rôznych príležitostiach. Volá nás, aby sme dejiny označili znamením Trojice: Otca, Syna a Ruach. Podľa Ignáca nás táto Trojica pobáda, aby sme ho nasledovali a „vykupovali ľudstvo“ (EE. 107).

4. Tímová práca v inštitúciách Spoločnosti Ježišovej

        1. Relevantné činnosti s konkrétnymi činmi – Úlohy, ktoré nám boli zverené, sú tie najcitlivejšie z celej formačnej práce. Preto na nich musíme pracovať osobne, ale čo je najdôležitejšie, v tímoch a s niekoľkými kľúčovými „činnosťami“.
        2. Pracovať na budovaní alebo posilňovaní tímu: Posilňovať tím je dôležité. To môžeme zhodnotiť, aby sme zistili, či sme naozaj dosiahli u ľudí celistvosť. Musíme naše úspechy zopakovať v iných prípadoch.

 

        1. Vytvárať organizmus: neustále skúmať a hodnotiť kvalitu a nielen činnosť. Overovať na základe výsledkov a nielen činností.
        2. Definovať, čo by malo tvoriť tím.
        3. Väčšia Božia sláva – živý človek – by mal byť naším veľkým kritériom činnosti. To nás vedie k tomu, aby sme zistili, kde máme hľadať Magis: je to túžba, že ak nás o to Boh požiada alebo to chce, „urobíme viac, než sme schopní urobiť.“
        4. Potreba viac vzdelávať o právach človeka a prírody.
        5. Veľká výzva je prispievať k civilizačnej zmene.
        6. Vytvoriť sociálnu sieť, veľkú stratégiu socio-politickej súdržnosti a činnosti. 4. Líderstvo pre sociálnu transformáciu – Dôvod existencie diel Spoločnosti Ježišovej nespočíva len v tom, že vzdelávame jednotlivcov. Skôr je to v tom, že prispievame k formácii ľudí, ktorí sú uvedomelí, kompetentní, súcitní a odovzdaní.

 

        1. Na týchto záhonoch, o ktoré sa staráme zväčša vo voľnočasových aktivitách, môžu ľudia nájsť niečo z „priekopníckeho ducha“. Dláždia cestu. To všetko prispieva k transformácii tejto chaotickej, nerovnej spoločnosti, ktorá podnecuje nerovnosť a korupciu, aby našla dobré miesto na život: Utópiu. To sa dá dosiahnuť len štruktúrovanými zásahmi spolu s inými hráčmi, s ktorými sme v súlade a majú potenciál pre strategické spojenectvá.

Carlos Rafael Cabarrús Pellecer SJ Ignaciánske hnutie pre integrálnu formáciu (MIFI), Guatemala‘