5Pán Ježiš počas celého svojho života ohlasoval Božie kráľovstvo – kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja. Svojím životom, uzdraveniami a zázrakmi potvrdzoval, že toto kráľovstvo naozaj prináša. Dnes nám ukazuje cestu do Božieho kráľovstva – cestu kríža. Pán Ježiš stojí na vrchole pyramídy všetkých ľudských snáh o šťastie, o život v plnosti. Veď nakoniec symbol kríža nie je len symbolom kresťanským.

Už v starom Egypte bol kríž znamením života. Veľmi rozšírený je tiež kríž uprostred kruhu. Často sa vyskytoval v Ázii a tiež v Európe. Veľa miest bolo vybudovaných na tomto pôdoryse. Napríklad pôdorys mesta Rím bol vybudovaný na takomto symbole – Roma quadrata. V Indii zasa nachádzame hákový kríž, ktorý bol pôvodne znakom šťastia. U Indiánov v Latinskej Amerike sa stretávame s krížom v podobe gréckeho písmena Chí, ktorý voláme ondrejský kríž. Aj v Izraeli je písmeno T znamením spásy a ochrany. Takpovediac vo všetkých kultúrach je kríž kozmickým symbolom, symbolom pre požehnanie a šťastie. A Ježiš svojím krížom napĺňa všetky ľudské ašpirácie, ktoré túžia po plnom živote.

Ježiš Kristus sa stal človekom, žil život naplno, nevyhýbal sa ani hriešnikom, ani zábave a pritom viedol intenzívny a hlboký život. On vchádza do všetkých ľudských skúseností, aj do skúsenosti utrpenia, krivej obžaloby, opovrhnutia a nakoniec i smrti. On prichádza, aby bol vždy s nami. Ukázal nám cestu, ktorou sám prešiel a pozýva nás k nasledovaniu v dôvere. A kríž nás skutočne vedie – i keď často ťažkou cestou – k plnšiemu životu.

Psychológ C. G. Jung hovorí, že utrpenie patrí podstatne k našej existencii. Ďalej hovorí, že problém utrpenia nevyriešia ani východné náboženstvá, ktoré majú snahu asketickými cvičeniami zbaviť nás utrpenia, ale ani západná kultúra, ktorá utrpenie chce vyliečiť pomocou liekov a drôg. Utrpenie sa musí prekonať a prekonáva sa len tým, že ho človek prijme a znáša. Pritom Jung poukazuje na obraz Ukrižovaného. – Kto utrpenie ignoruje, ten si nutne otvára cestu k neuróze ako k náhradnému utrpeniu. Kríž ako výzva k tomu, aby sme svojou rozporuplnosťou prijali svoje utrpenia a aby sme ich znášali, je podľa Junga uzdravujúca a chráni nás pred neurózou, v ktorej utekáme od vlastnej pravdy.

Nie je jednoduché prijať kríž – v kultúre materializmu a hedonizmu, keď hlavne médiá vytvárajú okolo nás mýtus a ideál šťastného a spokojného človeka. Keď som študoval masmediálnu komunikáciu v Ríme, učili nás, že kresťanský komunikátor musí rozbíjať mýty, ktoré sú nepravdivé a ktoré práve médiá neraz vedome podporujú, aj keby mal ísť proti prúdu. Človeka by mal privádzať k pravde – aj Kristus nás privádza k realite, k pravde o našom živote. Tí, čo sľubovali raj na zemi, väčšinou všetci stroskotali, vrátane tých, čo ich nasledovali. Ježiš však ukazuje cestu – lebo on je Cesta, Pravda a Život.

Kríže máme často zavesené na stenách našich domov, nosíme ich na krku, prežehnávame sa – aký to má zmysel? Najhlbšie bolo znamenie kríža do nášho života vpísané pri krste – krstom sme boli ponorení do Ježišovej smrti a tiež vzkriesenia, a takto sme boli vytrhnutí z moci sveta, stali sme sa vlastníctvom Boha. Keď sa kresťan prežehnáva, vyznáva svoju vieru v trojjediného Boha a zároveň si pripomína krst, totiž, že patrí Bohu a že všetko čo v živote koná, stojí pod Božím požehnaním. Takto svoju vieru prežívali už prví kresťania, o čom svedčia mnohé texty. Napríklad Tertulián v roku 211 píše: „Pri každom odchode a príchode, pri každom počiatku a konci, pri obliekaní a obúvaní, keď ideme k stolu, keď zapaľujeme svetlo, keď ideme spať, počas každého denného zamestnania sa označujeme na čele znamením kríža”. Neskôr svätý Cyril Jeruzalemský píše: „Nehanbime sa vyznať svoju vieru v Ukrižovaného. Vyznajme svoju vieru dotykom prstov na čele a urobme znamenie kríža na všetkom: nad chlebom, ktorý jeme, nad pohárom, ktorý pijeme a pod.“

Sv. Ján Zlatoústy v 7. storočí nás zase vyzýva týmito slovami: „Kríž nesmieme urobiť len rukou, ale predovšetkým srdcom plným hlbokej viery. Ak sa ním budeš takto značiť na čele, nepriblíži sa k tebe žiadny nečistý duch, pretože vidí zbraň, ktorá ho zasiahla, meč, ktorý spôsobil smrteľnú ranu.“ Sv. Ján Zlatoústy ďalej hovorí o zvyku vyznačovať kríž na čele, ústach a na srdci, tak ako to činíme pred čítaním evanjelia palcom, čím sa hlásime k tomu, že naše myslenie, hovorenie a cítenie chce byť preniknuté láskou ku Kristovi. Veľkým krížom sa žehnáme celou rukou od čela k hrudi a potom k ľavému a pravému ramenu. Tým vyjadrujeme, že ako ľudia sme podobní krížu, že iba skrze Krista môžu držať pohromade protiklady našej ľudskosti. Pričom čelo symbolizuje myslenie, brucho vitalitu a sexualitu, ľavé rameno našu nevedomú a pravé vedomú časť našej osobnosti.

Pokiaľ ide o nosenie krížikov, cirkevní otcovia zdôrazňujú, že nemá zmysel nosiť krížik, ak človek nie je pripravený kríž na seba vziať. Nosiť kríž pre prvých kresťanov znamenalo byť pripravený k mučeníctvu, ale tiež prekonávať ohrozenia, ktoré vystupujú z ľudského vnútra a prijať všetky bolesti a utrpenie nášho života. Nosiť kríž znamená predovšetkým prijať a trpezlivo znášať, čo od nás Boh v živote očakáva, či už je to prenasledovanie, ohrozenie, zranenie alebo sklamanie.

Dnes prežívame slávenie, kedy si uprostred cirkevného spoločenstva uvedomujeme Ježišove utrpenie a jeho význam pre náš život – nebojme sa objať svoj kríž, lebo v Ježišovi Kristovi sa aj náš kríž stáva prostriedkom uzdravenia, záchrany a spásy. 

(Obrázok: Salvator dalí: Ukrižovanie podľa sv. Jána z Kíža, 1951).