22Jednou z najdôležitejších tém, prvého týždňa ignaciánskych duchovných cvičení, je sloboda. Boh ma stvoril z lásky, aby som slobodne žil a stále viac sa s ním zjednocoval. V dôsledku Pádu (prvotný hriech) je moja sloboda však mnohorako obmedzená.

V najhlbšom vnútri smeruje môj duch k Bohu. Ale v mojej duši sú aj iné spontánne hnutia ako je pýcha, chamtivosť, žiadostivosť, hnev, nenásytnosť, závisť a lenivosť – sedem smrteľných hriechov – ktoré ma odvádzajú z Božej prítomnosti. Tieto hnutia nie sú zlé samy osebe, ale sú v službe zla, smerujú ku zlu. Budem sa učiť (celý život) premieňať túto energiu tak, aby bola využitá na cestu k Bohu. Potom bude celý môj život smerovať k Bohu. Tieto smrteľné lži ma budú sprevádzať celý život, môžem ich však v spolupráci s milosťou kontrolovať namiesto toho, aby oni kontrolovali a riadili moje postoje a správanie.

Prvotný hriech narušil poriadok mojich citov.

Hlboká skutočná sloboda znamená zmenu zamerania môjho prežívania. Konverzia srdca prináša nový poriadok do môjho citového života. Kontemplovanie Ježiša v týchto týždňoch nasmeruje moje prežívanie na neho, a tak ho očistí a bude mi prinášať čoraz viac slobody. Na to, aby som mohol skutočne kontemplovať, potrebujem prežiť odpustenie – a čím viac prijímam odpustenie, tým hlbšie sa môžem ponoriť do kontemplácie. Pomôcť pri tom môže opätovné zamyslenie sa nad slovami On ma miloval a obetoval za mňa svoj život. Dôležité bude, aby som vo vnútornej slobode neustále rástol a rozvíjal sa.

Dvojicou najvýraznejších vnútorných hnutí, ktoré obmedzujú našu slobodu, sú strach a vina. Obidve tieto emócie sú prekážkou vo vzťahoch, uzatvárajú nás pred ostatnými a paralyzujú nás. Do akej miery dovolím Ježišovi, aby ma oslobodil od strachu a viny, do takej miery budem schopný vyjsť zo seba, a to skrze lásku k Ježišovi a ostatným ľuďom. On ma oslobodzuje zo zajatia malého sebavedomia (jedno zo ziel, ktorým je preniknutý náš vek) a “falošnej pokory”. Byť skutočným učeníkom znamená vytrvať a byť spoľahlivý v otázkach milosrdenstva, spravodlivosti a pravdy. Naša viera by nás mala zmeniť skôr na levov ako na baránkov.

Všetci potrebujeme byť oslobodení od farizejských postojov: legalizmu, perfekcionizmu, Pelagianizmu:

  • “Legalizmom” sa myslí obmedzenie sa na to minimum, ktoré podľa nás vyžaduje zákon a predpisy.
  • “Perfekcionizmom” rozumieme kruto sebakritický postoj. Čokoľvek robím, nie je nikdy dosť dobré; nič nedosahuje tú úroveň, akú požaduje môj vnútorný kritik. Nik nie je dosť dobrý – ani ja, ani druhí, ani vláda, ani nič iné.
  • “Pelagianizmom” sa rozumie snaha o spasenie vlastným úsilím. Strácam kontakt s jemnou a vyzývajúcou božou milosťou a snažím sa o dosiahnutie spásy svojou pevnou vôľou a sebakontrolou. Tieto postoje sú veľmi nenápadné a každý z nás ich vlastní, často vo väčšej miere ako si myslíme. Tieto hodnoty sú proklamované prostredníctvom Ježišovho verejného života, (ktorý kontemplujeme a rozvíjame v rámci 2. týždňa ignaciánskych duchovných cvičení), jeho skutkov a slov, celou jeho osobnosťou. Už i v rozprávaniach o Ježišovom detstve dominujú ako hlavná téma. Život Ježiša, Márie a Jozefa je životom “radikálnej bezmocnosti”. Sú pod vplyvom vonkajších okolností a síl a napriek tomu ich odozva je zakotvená v láske a jednoduchosti. Podstatou skutočnej slobody je sila odpovedať v láske. Čím sme slobodnejší, tým viac je náš život preniknutý  životom Božieho Ducha.
  • Ovocím Ducha je láska, pokoj, radosť, trpezlivosť, vľúdnosť, dobrota, miernosť, vernosť, sebakontrola. (Gal 5, 22)
  • Prostredníctvom mystéria Ježišovho života sa neustále učíme a nadobúdame opačné postoje ako mali farizeji. Ježišovými postojmi boli láska, spravodlivosť, služba, milosrdenstvo, pravda. Sú to postoje jednoduchosti a zraniteľnosti, radikálnej slabosti a vzdanie sa kontroly nad udalosťami, osobami a situáciami. Celým “majetkom” skutočne slobodného človeka je sila reagovať v láske.

(Obrázok: Mathias Grunewald: Vzkriesený Kristus, Issenheimský oltár, 1512-16)