1(5. veľkonočná nedeľa, 24. apríla 2016) – V dnešnom evanjeliu Pán Ježiš vyslovuje závažné slová a zároveň podáva svedectvo o sebe samom: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“. Inými slovami, na inom mieste vo Svätom Písme vyznáva to isté, keď vraví: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9).

S touto Ježišovou výpoveďou úzko súvisí otázka, ktoré náboženstvo je to pravé?  – Je to trochu provokujúca otázka, lebo asi každý človek si myslí, že je to práve to jeho náboženstvo… Pokojne môžeme povedať, že na subjektívnej rovine každý, kto náboženstvo, v ktorom bol vychovaný, prežíva úprimne a autenticky,  snaží sa vo svojom živote hľadať Boha a jeho vôľu, toho určite Boh privedie do večného života. Teda pre takéhoto človeka je  jeho náboženstvo naozaj to pravé.

To je jasné. No možno medzi náboženstvami hľadať aj také, ktoré by sa objektívne mohlo nazvať „tým pravým“?

Cirkev nepoužíva takúto terminológiu, ale vo svojom učení zároveň hovorí, že v katolíckej Cirkvi sa nachádza „plnosť prostriedkov k spáse“. Tým chce povedať, že určite aj v iných Cirkvách alebo náboženstvách sú prvky, prostredníctvom ktorých Pán Boh vedie ľudí k spáse, teda do večného života v radosti, avšak iba  v Katolíckej cirkvi sa uchováva  plnosť týchto prostriedkov k spáse, teda k dosiahnutiu večného života v radosti.  Otázka teda znie, podľa akých kritérií, alebo kritéria, možno toto tvrdiť?

Nuž položme si inú otázku. – Keď sa pozrieme na ľudské dejiny, existuje niekto, kto o sebe s plnou autoritou vyhlásil že je Boh? Ako to povedal Ježiš: „Kto vidím mňa, vidí Otca“? – Áno, boli mnohí takí. Už egyptskí vládcovia to o sebe vyhlasovali, taktiež čínski cisári, a počas dejín, mnohí vládcovia mali tendenciu sa takto správať. Vlastne už od počiatku sveta poznáme toto pokušenie, keď had v raji pokúša Evu slovami: „Budete ako Boh“. 

Ak túžime naozaj objaviť pravdu, je potrebné si položiť otázku, či niekto vyhlásil o sebe že je Boh. Nielen na základe toho, že si to sám o sebe myslí, ale preto, že už pred ním iní predpovedali takéhoto Mesiáša, dokonca ho očakávali, a že by sa takého očakávanie v priebehu ľudských dejín aj naplnilo?           

Ja osobne, okrem Ježiša Krista nepoznám nikoho, kto by spĺňal takéto kritérium. Aby sme to však mohli pochopiť a objektívne prijať, je potrebné zájsť do obdobia asi 2 000 rokov pred Kristom. – Na scéne ľudských dejín sa vtedy objavuje Boh, Jahve, ktorý sa prvýkrát, historicky v ľudských dejinách zjavuje človekovi mužom Abrahám a  dáva mu prisľúbenie, že z neho urobí veľký národ. Tento národ sa naozaj formuje a počas 2000 rokov ho sprevádza a vychováva ten istý Boh, ktorý sa mu prihovára cez vyvolených ľudí a prorokov. Boh hebrejskému národu dáva prísľub, že mu pošle Mesiáša, ktorý človeka vyslobodí z každého útlaku a bolesti, že ho vyslobodí z hriechu a smrti, že ho privedie do večnej radosti v objatí nebeského Otca, ktorý je láskou. Boh takto napríklad prostredníctvom Mojžiša vyslobodzuje svoj ľud zázračným spôsobom z Egyptského otroctva, a predtým, než smrtiaci anjel v Egypte zabíja počas noci všetko prvorodené, zároveň chráni všetkých tých, ktorí si veraje svojich dverí v tú noc namažú krvou baránka. Vtedy je to symbol, ale neskôr práve opravdivý Boží Baránok, Ježiš Kristus, svoju vlastnú krv, počas Paschy vylieva za všetkých ľudí a vyslobodzuje ich z otroctva smrti. A tak otvára cestu do večnej radosti. Potom ešte mnohokrát rôzni proroci počas dejín Starého zákona predpovedajú príchod Mesiáša s mnohými detailami o jeho živote i smrti. Predpovedajú dokonca miesto, kde sa narodí a akou smrťou zomrie. A tiež, že na tretí deň vstane z mŕtvych.

Po 2000 rokoch skutočne prichádza tento Mesiáš, prichádza dlho predpovedný Kristus a napĺńa všetky tieto proroctvá Starého zákona. Nakoniec, On sám o sebe počas svojho života vyhlasuje, že je jediný, kto je jedno s Otcom, a potvrdzuje to mnohorakými zázrakmi, uzdraveniami, dokonca vzkriesením viacerých ľudí z mŕtvych, rozmnožením chlebov a rýb, zázračnými rybolovmi, ovládaním prírodných živlov, či chodením po mori, a nakoniec tým, že sám vstal z mŕtvych, ako to bolo o ňom predpovedané a ako to predpovedal o sebe aj On sám.

Nuž je v ľudských dejinách niekto, kto by sa mu vyrovnal? Ja osobne takého nepoznám, a ani Cirkev nie, a preto Katolícka Cirkev tvrdí vo svojom učení, že iba „v nej je plnosť prostriedkov spásy“.   Alebo inými slovami možno tiež povedať, že Cirkev stojí na vrchole evolúcie náboženstva.

Ale tu náš príbeh nekončí. Výnimočnosť Cirkvi a jej jedinečného poslania vo svete spočíva ešte v jednej skutočnosti. Totiž Ježiš, predtým, než opúšťa historicky túto zem, prisľúbi, že tým, čo v neho uveria, pošle Ducha Svätého, ktorý ich  uvedie do plnej pravdy o živote a hlavne ich  uschopní žiť kvalitu lásky, ku ktorej pozýva svojich naslednovníkov počas svojho života. A tento Duch, Duch Svätý, naozaj prichádza na Turíce a napĺňa apoštolov a všetkých, ktorí ho očakávali. A odvtedy neustále sprevádza Cirkev a každého kresťana, ba možno povedať, že až príchodom Ducha Svätého sa stávajú reálnymi slová proroka Ezechiela, ktorý povedal, že „to sám Duch v nás spôsobí, že budeme zachovávať božie prikázania“. Možno povedať, že Duch Svätý je ten, ktorý vedie a posilňuje veriaceho kresťana a je zdrojom jeho sily a dynamizmu lásky.

A čo je tiež zaujímavé, Boh príchodom Ducha otvára svoju spásu a záchranu všetkým ľuďom, už totiž nie je viac nutné byť členom vyvoleného židovského národa, odvtedy, čo Ducha Svätého prijali aj pohania, ako o tom čítame v Skutkoch apoštolov. Boh pozýva k sebe, skrze Krista, všetky národy. Boh nás teda pozýva k novej kvalite života lásky a týmto faktom sa tu rodí opäť niečo nové, čo tu ešte dovtedy nebolo, ani v iných náboženstvách, ani v židovstve, ani v moslimskom náboženstve, – nikde, iba v kresťanstve, teba iba tým, čo uveria v Krista, Boh dáva Ducha Svätého. Ducha Krista, ktorý sa stáva zdrojom vitality, radosti, pokoja a hlavne tvorivej lásky v ich  živote.

Zaujímavým spôsobom túto skutočnosť vo svojom učení vyjadril známy francúzsky jezuita a  vedec, paleontológ Teilhard de Chardin. Bol to veľmi múdry ale aj pokorný muž. Počas svojho života mu predstavení zakázali publikovať jeho myšlienky, pretože svojim myslením jednoducho predbehol svoju dobu.  On to pokorne prijal a jeho myšlienky boli publikované až po jeho smrti. Boli takým úžasným prínosom a inšpiráciou, že ovplyvnili mysle mnohých veriacich i neveriacich, a dokonca sa jeho myšlienky dostali aj do učenia Cirkvi počas II. vatikánskeho koncilu.

Pripomeňme si aspoň jednu z jeho myšlienok, keď opisuje vývoj sveta. Páter Teilhard de Chardin vraví, že vo svete možno pozorovať štyri vývojové fázy: prvou je Geogenéza – vývoj zeme, druhou je Biogenéza – vývoj života. Treťou etapou je Neogenéza, teda objavenie  prítomnosti ducha na svetovej scéne, vznik človeka. A  nakoniec hovorí o Kristogenéze – teda, že konečnou vývojovou fázou ľudských dejín je príchod Krista. Iba človek, ktorý uverí v Krista a prijme Ducha Svätého, je schopný ďalšieho rozvoja, a to rozvoja v láske. Lebo láska, je jediná kvalita života, ktorá ostáva naveky, pretože Boh je láska. A tento rozvoj v láske bude možný aj po našej smrti. Nebo nebude niečo statické a nudné, ale bude to nová možnosť rozvoja neobmedzených možností v láske. Naopak peklo bude spočívať v tom, že človek, ktorý neprijme Ducha Svätého a teda túto novú schopnosť vývoja, ostane zakrpatený a nebude sa môcť ďalej rozvíjať.

Ďakujme dnes Bohu, skrze Krista v moci Ducha Svätého, že nám dal viery a pozýva nás k novému životu, a k novým možnostiam prežívania Božej lásky v našich srdciach.

(Obrázok: Robert Stadler, Otáznik, kostol sv. Pavla, Paríž (Biela Noc), 2007).