Kardinál L. J. Suenens vo svojej knihe „Duch Svätý je našou nádejou“ spomína novinára, ktorý mu pri istej príležitosti položil otázku: „Prečo máte toľkú nádej, keď vidíte súčasné problémy?“ Kardinál mu odpovedal: „Lebo verím v Ducha Svätého“. Táto kardinálova odpoveď vyvoláva však aj ďalšie otázky: Kto vlastne je Duch Svätý? Čo možno o ňom vedieť z biblického zjavenia? Hľadanie odpovedí na tieto otázky chce byť obsahom nasledujúcich stránok tejto štúdie, ktorá predstavuje chápanie Ducha Svätého v troch dejinných obdobiach. V období, ktoré predstavujú spisy Starého zákona, v období novozákonných spisov a v poapoštolskom období do roku 381, keď bola vyhlásená dogma o Duchu Svätom.
Pokiaľ ide o starozákonné zjavenie, respektíve, ak chceme hovoriť o skutočnosti Ducha v Starom zákone, je potrebné zdôrazniť, že tu ide o pohľad na vývoj utvárania predpokladov poznania Ducha Svätého, totiž, ako ho vnímala a vysvetľovala až novozákonná, poveľkonočná a poturíčna reflexia. Veď starozákonná viera je explicitne vierou v jedného Boha a skutočnosť Boha ako ducha bola prakticky nemysliteľná, pretože duch bol pre starozákonného človeka len akousi tieňovou existenciou, málo skutočnou na to, aby ona predstavovala živého Boha, silného Jahveho. Dokonca ani hebrejský jazyk nepozná slovo duch. K slovu ruah sa veriaci Židia dostávali životnou skúsenosťou a pozorovaním prírodných javov, a tak slovo ruah v analogickom zmysle nadobúda viaceré významy.
V takomto chápaní sa ruah v Starom zákone najskôr javí ako vietor, ktorý sa stáva obrazom Božieho pôsobenia. Zo skúsenosti vlastného dychu človeka slovo ruah nadobúda význam neviditeľnej sily, ktorá oživuje telo a tiež ovplyvňuje vnútorný stav človeka. Nakoniec slovo ruah nadobúda význam označenia pre Jahveho ducha, ktorý sa tu ešte nezjavuje ako osoba, ale zjavuje sa ako Božia sila, ktorá sa zmocňuje vyvolených sudcov a koná skrze nich mocné činy v charizmatickom, vodcovskom a extatickom podtóne. V čase izraelských kráľov ruah, Boží duch dokonca nadobúda charakter stáleho atribútu, ktorý možno odovzdať ďalej. U prorokov je to tiež Jahveho duch, ktorý sa ich zmocňuje, dáva im silu a otvára ich pre Božie slovo. Ich prorocké slovo sa neskôr v Novom zákone stáva skutočnosťou, tak ako napríklad apoštol Peter poukazuje na Joelovo proroctvo, ktoré sa naplnilo na Turíce. Možno tu pozorovať tendenciu k posunu ťažiska z prejavov ducha vo vytržení k inštitucionalizovanejšiemu ponímaniu, čo súvisí s tendenciou, že proroctvo sa začalo stále viac viazať ku kultu. A tak už tu možno pozorovať napätie medzi charizmou a inštitúciou, na ktoré neskôr poukazuje apoštol Pavol. Nakoniec v spisoch sapienciálnej literatúry je múdrosť, ktorá pochádza od Boha, taká blízka skutočnosti ducha, že sú to takmer identické reality. Táto skutočnosť je neskôr potvrdená v spisoch cirkevných otcov, ktorí nepredstavovali Múdrosť ako Slovo, ale ako Ducha Svätého.
Duch sa teda v Starom zákone javí ako sila, respektíve ako neviditeľná sila, napríklad ako vietor, alebo ako sila, ktorá oživuje telo. Je zrejmé, že túto neviditeľnú silu nemá človek v moci, nie je jej pánom. Starozákonný veriaci cíti, že je to Božia sila, ktorá sa ho zmocňuje a umožňuje mu konať a hovoriť v intenciách tejto moci, pritom však rešpektuje ľudskú slobodu.
Pri pohľade na Nový zákon vidíme, že novozákonné chápanie Ducha Svätého nadväzuje na starozákonné chápanie a rozvíja ho. Pneuma sa tu chápe ako sila neoddeliteľná od dychu a života, citlivá na všetky citové vzrušenia. Avšak základná skúsenosť veriaceho je tá, že v jeho duchu prebýva Duch Boží, ktorý sa zjednocuje s jeho duchom a obnovuje ho.
Výpovede o Duchu Svätom podľa synoptických evanjelií sa vzťahujú na Ježiša. Už pri počatí je Duch Svätý znamením Božej prítomnosti a už od prvej chvíle, od materského lona robí z Ježiša Božieho Syna. Ježiš počas svojho života celým svojím správaním zjavuje činnosť Ducha. Keď uzdravuje, vyháňa zlých duchov, ohlasuje príchod Božieho kráľovstva, robí to vždy mocou Ducha, skrze ktorého je v ňom Boh prítomný takým spôsobom, ako v nikom inom. Pri krste v Jordáne Duch Svätý v podobe holubice predstavuje symbol lásky medzi Otcom a Synom.
Duch Svätý podľa Skutkov apoštolov je predovšetkým životným princípom Cirkvi, veď až jeho príchodom na Turíce možno hovoriť o zrode Cirkvi. Duch Svätý je silou, ktorá vedie Cirkev v jej misii, sprevádza činnosť apoštolov a dáva svoju autoritu ich rozhodnutiam. Je to zároveň Ježišov Duch, ktorý vedie učeníkov a vytvára medzi nimi jednotu. Duch Svätý sa tu zjavuje aj ako vnútorný dynamizmus jednotlivého kresťana. On je zdrojom sily, odvahy a nadšenia pri vydávaní svedectva o Ježišovi. Pôsobenie Ducha Svätého podľa Skutkov apoštolov je tiež charizmatické. Pôsobí predovšetkým skrze dary jazykov a proroctva, skrze uzdravenia, znamenia a veľké divy.
Pri pohľade na Ducha Svätého v spisoch apoštola Pavla v porovnaní zo Skutkami apoštolov možno vidieť tieto rozdiely: Po prvé, Skutky opisujú skúsenosť Ducha Svätého, nebadať v nich nejakú určitú formu učenia; túto nachádzame v spisoch apoštola Pavla. Po druhé, Skutky opisujú pôsobenie Ducha v procese rastu Cirkvi zvonka, kým pre Pavla je pôsobenie Ducha záležitosťou týkajúcou sa vnútra každého jej člena. Po tretie, v Skutkoch je pôsobenie Ducha charizmatické a práve také sa stáva normálnou súčasťou každého kresťana, kým pre Pavla je toto pôsobenie viac predmetom viery ako skúsenosti, pričom si je zároveň vedomý, že nie všetci kresťania musia mať charizmatickú skúsenosť Ducha. Aj pre Pavla je však Duch Svätý životným princípom Cirkvi a charizmy sú podľa Pavla o to hodnotnejšie, čím účinnejšie prispievajú k budovaniu Cirkvi, pričom prvým ovocím Ducha je láska. Duch Svätý je zároveň prameňom nového života, ktorý premieňa na nové stvorenia tých, ktorí ho prijmú. Duch Svätý je Duchom osláveného Pána a práve on otvára prístup k Bohu, veď len v Duchu poznávame Krista a vyznávame, že Ježiš je Pán.
Duch Svätý podľa jánovských spisov – podobne ako v Skutkoch alebo ako v pavlovských spisoch – je Duchom zmŕtvychvstalého Krista. V moci tohto Ducha kráča Cirkev za pravdou, ktorú jej zjavuje Kristus, a tento Duch je zároveň aj dynamizmom viery jednotlivých kresťanov. V ich srdciach je zdrojom radosti, svetla a sily, a predovšetkým aktívnej lásky k Bohu a k sebe navzájom. Znamením prítomnosti Ducha Svätého v srdci veriaceho je láska, ktorá vyháňa strach. V jánovských spisoch však Duch Svätý dostáva osobitné meno – Paraklét. Takisto ako Ježiš, aj Paraklét je poslaný od Otca, avšak Paraklét nie je identický s Ježišom. Prichádza až potom, keď Ježiš odíde, a ostane s učeníkmi navždy. Tento Paraklét – „iný Tešiteľ” – je Duch Pravdy, ktorého „svet” nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Neprináša nijaké nové učenie, ale pripomína a prehlbuje všetko, čo učil Ježiš. On uschopňuje ku svedectvu o Ježišovi a chráni pred falošnými prorokmi. Uvádza do plnej pravdy, a dáva poznať, čo je hriech. Ďalšou osobitnou črtou Ducha Svätého podľa jánovských spisov je skutočnosť, že je to práve Duch Svätý, ktorý vedie a pripravuje Cirkev dejinami k parúzii, k druhému príchodu Krista.
Pri pohľade na Nový zákon možno teda povedať, že Duch Svätý je Božou silou a je zároveň osobným Duchom Ježiša Krista. Ovocím Ducha Svätého je predovšetkým láska. Duch Svätý je teda Božou silou, Duchom Krista, Duchom lásky. Človek ho však nemá v moci, pretože je ako vietor: „veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide“ (Jn 3,8). Vždy môže prekvapiť. Z tohto vyplýva, že jeho pôsobenie nie je bezpodmienečne viazané na inštitúciu. Zároveň však je to práve Duch Svätý, ktorý dáva autoritu rozhodnutiam apoštolov, čo zdôrazňuje tiež apoštol Pavol, keď hovorí, že charizmy Ducha Svätého sú o to hodnotnejšie, čím účinnejšie prispievajú k budovaniu Cirkvi.
Uvažovanie o Duchu Svätom v poapoštolskej dobe bolo silne ovplyvnené prechodom od spásnodejinného a biblického pohľadu k filozofickému mysleniu. V živote Cirkvi sa vytráca charizmatická skúsenosť Ducha Svätého. A ani náuka o Duchu Svätom už nedosahuje pavlovskú či jánovskú veľkosť. O Duchu Svätom sa uvažuje predovšetkým na pozadí formujúcej sa trinitárnej náuky, prípadne v konfrontácii s vtedajšími mylnými náukami o Duchu Svätom. Syntetizujúce zavŕšenie uvažovania o Duchu Svätom predstavuje vyhlásenie dogmy o Duchu Svätom na Carihradskom koncile v roku 381. Koncil nazýva Ducha Svätého „Pánom”, a to najmä proti bludu macedoniánov, ktorí hovorili o Duchu Svätom len ako o služobníkovi. Duch Svätý je Pánom, pretože je Božou silou, ktorá vychádza z Otca i Syna. Keď koncil nazýva Ducha Svätého „Oživovateľom”, chce povedať, že Duch Svätý je prameňom božského života v človekovi; je najhlbším zdrojom lásky, radosti, svetla a dynamizmu nového života. On je aj životným princípom Cirkvi. Slová „vychádza z Otca“ sa vzťahujú opäť na vyvrátenie učenia macedoniánov, ktorí tvrdili, že Ducha Svätého stvoril Syn. Slovami „hovoril ústami prorokov“ vyjadruje koncil účasť Ducha Svätého na dejinách spásy, totiž skutočnosť, že jeden Duch spája do jednoty Starý a Nový zákon, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu ako prísľub a naplnenie.
Po 1600 rokoch Cirkev znovu potvrdila učenie Carihradského koncilu o Duchu Svätom, keď si túto významnú udalosť v jej dejinách pripomenula na slávnosť Zoslania Ducha Svätého v roku 1981, tak v Carihrade, ako aj v Ríme. K tejto príležitosti napísal svätý otec Ján Pavol II. encykliku Dominum et vivificantem o Duchu Svätom v živote Cirkvi a sveta. Hneď úvodné slová encykliky potvrdzujú, že i dnes Cirkev vyznáva Ducha Svätého ako „Pána a Oživovateľa”. V encyklike Ján Pavol II. zároveň zdôrazňuje, že Duch Svätý bol daný apoštolom ako Tešiteľ, a preto je Strážcom a Oživovateľom tejto nádeje v srdci Cirkvi, a to aj na počiatku tretieho tisícročia po Kristovi, keď „Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: Príď!”. Táto ich modlitba vo svojom eschatologickom horizonte je zameraná v priebehu celých dejín človeka na jeho spásu, pre ktorú práve Duch Svätý otvára ľudské srdce svojím pôsobením. – (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Ruah-Pneuma-Duch, Duch Svätý v biblickom zjavení).
Pridaj komentár