(Nedeľný príhovor, 11. novembra 2018) – Dnešné Božie slovo je o dávaní; nie však o dávaní hocakom, ale o dávaní, ktorého motívom je naše srdce. Alebo – aby som to povedal ešte lepšie – o dávaní, v ktorom sme prítomní my.

V dnešnom evanjeliu Ježiš porovnáva porovnáva dary zákonníkov a iných boháčov s darom chudobnej vdovy, ktoré táto hádže do chrámovej pokladnice.

Zákonníci, ktorí boli známymi showmenmi, hádzali samozrejme veľa. Nie však preto, lebo to tak cítili. Hádzali preto, aby sa buď ukázali – vždy tam bol niekto, kto pozoroval, alebo sa pozorovali navzájom –, alebo preto, aby si získali od Boha jeho priazeň. Boli totiž presvedčení, že Boh výšku ich daru eviduje. A ako výsledok ich potom lepšie odmení. V ich daroch však nebolo srdce. Ani keď boli vysoké. To spôsobovalo, že dar nemenil ani ich, ani ich vzťahy.  A bez schopnosti darovať nemáme blízkych ľudí, a kde niet vzťahov s ľuďmi, tam je zatrpknutosť a osamelosť…..
Dar je totiž na to, aby nás samých menil. Je možné, že ním niekomu alebo niečomu pomôžeme napríklad v konkrétnom nedostatku. O tom niet pochybností. No definitívnym účinkom daru je to, že ním pomôžeme sebe samým. Pretože celý vesmír má do seba vpísaný zákon prijímania a dávania.  Nápríkla jabloň prijme potrebné živiny zo zeme, zakvitne, prinesie bohatú úrodu a obdaruje všetkých okolo seba. Ak by tak neurobila, stala by sa neplodnou, zbytočnou, s takou sa už nič nedá robiť, len ju vyrúbať a zasadiť novú. Iba človek má slobodnú vôľu, a môže sa rozhodnúť, či tento zákon bude akceptovať a rozvíjať tak aj život sám.

Ako možno viete, vo Svätej zemi sa nachádza najväčšia preliačina sveta, Jordánske údolie. Genezaretské jazero, ktoré je na jej severnom okraji, sa nachádza 200 m pod hladinou Stredozemného mora, a Mŕtve more, ktoré je na jej južnej strane, je až vyše 400 m pod hladinou Stredozemného mora. Zatiaľ čo Genezaretské jazero sa nachádza uprostred úrodnej zeme a je plné života (sú v ňom ryby najrozličnejších druhov), Mŕtve more je uprostred púšte a nežije v ňom jediný živočích. Jeho voda je hustá od soli a dokonca ani plávať sa v ňom nedá. Niektorí v týchto dvoch jazerách vidia silný symbol. Genezaretské jazero je symbolom nielen prijímania, ale aj dávania. Voda Jordána do neho nielen priteká, ale aj odteká. Mŕtve more je symbolom len prijímania. Do neho Jordán iba priteká. Neodteká z neho nič. Voda Mŕtveho mora sa iba vyparuje. Preto je vraj mŕtve, lebo nedáva. Samozrejme, že geológovia a iní odborníci by to vysvetlili inak, no aj symbol má svoju moc. Ten, čo nielen prijíma, ale aj dáva – a to veľkodušne –, je aj sám plodný.

Istá rozprávka hovorí o jednom zvláštnom strome, ktorý rástol z vonkajšej strany brány istého púštneho mesta. Bol to veľmi starý strom a aj akoby orientačný bod pre široké ďaleké okolie. Ľudia hovorili, že sa ho dotkol prst Boží, pretože bolo na ňom stále ovocie. Napriek jeho vysokému veku jeho konáre boli nepretržite obťažkané ovocím. Stovky okoloidúcich sa zvykli občerstvovať týmto jeho ovocím, pretože nech šiel okolo ktokoľvek, ovocie na ňom vždy bolo.

Avšak jedného dňa istý chamtivý kupec kúpil pozemok, na ktorom rástol strom. Videl stovky cestujúcich, ktorí sa zvykli zastavovať pri strome a jesť jeho (kupcovo) ovocie. Tak teda vybudoval okolo neho vysoký plot. Cestujúci ho prosili a prosili: „Daj nám z ovocia, prosíme!“ Mizerný kupec ich však okríkol: „Je to môj strom, moje ovocie a kúpený za moje peniaze.“
Stala sa však prekvapujúca vec: jedného dňa náš starý strom náhle vyhynul! Čo sa stalo? Zákon dávania je tak istý ako povedzme zákon gravitácie; vyjadruje nemenný princíp: Keď sa dávanie skončí, prinášanie ovocia prestane a nevyhnutne nastáva smrť.[1]

Tento zákon platil nielen o strome, platí predovšetkým o človeku. Samozrejme nie je dávanie ako dávanie. Ide – ako sme si už povedali – o dávanie so srdcom. Srdce je to, čo mení dar na DAR, ktorý mení aj darcu, aj obdarovaného.

Možno túto pravdu vyjadrí lepšie nasledujúci príbeh: „Otče, povedzte, prečo ma ľudia nazývajú lakomcom, keď každý vie, že som urobil závet, v ktorej porúčam po mojej smrti všetko vlastníctvo Cirkvi?“ pýta sa istý bohatý človek, ktorý nemá žiadneho príbuzného.

„Poviem vám rozprávku o svini a krave,“ hovorí kňaz. „Sviňa nebola obľúbená, no krava bola. Každý ju mal rád. Toto sviňu veľmi rozlaďovalo. «Ľudia hovoria srdečne o tvojej láskavej náture a tvojich súcitných očiach,» hovorí sviňa krave. «Myslia si, že si veľkodušná, lebo každý deň im dávaš mlieko a smotanu. Čo ale ja? Ja im dávam všetko, čo mám. Mám slaninu a šunku. Dávam im kožu na kožené výrobky. Dokonca z niektorých častí môjho tela robia i mydlo! A napriek tomu ma nikto nemá rád. Prečo je to tak?»
„Viete, čo krava odpovedala svini?“ pýta sa kňaz boháča. „Krava hovorí: «Možno je tomu tak preto, že ja dávam, zakiaľ žijem, ty však dávaš, až keď ťa zabijú.»“[3]

Jeden japonský časopis mal raz na jednej strane vyobrazený obrázok motýľa. Farba motýľa však bola tupo šedá. Ak sa ho ale čitateľ dotkol svojím teplým prstom, motýľ sa sfarbil. Dotyk ruky totiž spôsobil, že špeciálne farbivo začalo reagovať a šeď sa zmenila na dúhu farieb. Nejako podobne to je aj pri vzťahoch či dávaní.[2]

Sv. Ignác z Loyoly je autorom modlitby za veľkodušnosť: „Večné Slovo, jednorodený Syn Boží, nauč nás pravej veľkodušnosti, nauč nás tebe slúžiť, ako si to právom zasluhuješ: aby sme dávali a nepočítali, aby sme bojovali a nedbali na rany, aby sme pracovali a netúžili po odpočinku, aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu, ako to povedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu. Amen.“

(Príhovor inšpirovaný homíliou vdp. Milana Bubáka)