Martin Buber má v jednom zo svojich diel tento príklad: Raz povedal rabín Sadagera svojmu poslucháčovi: „Na tomto svete niet ničoho, z čoho by sa nedalo poučiť. To však neplatí len o dielach Boha, ale aj o mnohých veciach, ktoré urobil človek!“ Poslucháč zareagoval skepticky a chcel svojho učiteľa vyskúšať. Preto sa ho spýtal: „A čo sa môžem naučiť napríklad od železnice?“ „To, že človek môže mnoho zmeškať, ak prepasie pravú chvíľu.“ Ale poslucháč ešte nebol spokojný: „A čo napríklad od telegrafu?“ „To, že každé slovo je spočítané a zúčtované.“ Na to urobil poslucháč posledný pokus: „A čo sa dá naučiť od telefónu?“ „To, že človek počuje tam, čo sa hovorí tu,“ odpovedal rabín Sadagera.

„Zo všetkého sa dá niečo naučiť…“ Nepripomína vám to slová Ježišove z dnešného evanjelia: „Z figovníka si vezmite poučenie“? Ježiš v tejto vete vyzýva svojich poslucháčovk uvažovaniu a k hľadaniu súvislostí. Podľa neho mali byť ľudia schopní analyzovať situáciu, či situácie, v ktorých sa nachádzali, a prísť prostredníctvom nich k pozitívnemu záveru: k záveru, ktorý by im slúžil ako materiál k rastu (nie k deštrukcii).

Čomu sa je teda možné od figovníka naučiť? Možno by bolo dobré, keby sme nad touto otázkou pouvažovali aj každý sám za seba osobne. Je totiž dôležité, aby sme boli tzv. reflektívnymi ľuďmi, t. j. boli schopní nad svojím životom a nad súvislosťami v ňom uvažovať. Ja osobne by som videl v príklade s figovníkom najmenej dve poučenia.

Prvým by bolo poučenie k vytrvalosti: Figovník je v Palestíne zvláštnym stromom. Je zvláštny tým, že na rozdiel od iných stromov stratí v zime všetky svoje listy. Ostane holý. To krásne, čo na ňom je, pominie. Lenže nie nadlho. Po krátkej jari sa objavia púčiky a začínajú prichádzať nové listy.

Súženia sú v živote sveta a človeka tým, čím je pre figovník alebo pre každý iný listnatý strom strata listov. Je to očista, vzdanie sa toho, čo už doslúžilo. Navonok figovník síce môže vyzerať zdevastovaný, ošklbaný a zlomený, ale vo vnútri prebieha život. Je tam príprava na nové listy a plody. Staré pominulo, rodí sa niečo nové.

V živote každého z nás prebieha podobný proces.  Život nás oberá o mnohé cenné veci. Niekedy príde k tomu procesom normálneho vývoja. Niekedy násilím zvonka. Niekedy chvíľkovou krízou. Avšak žiadna z týchto strát (či utrpení) si nesmie robiť nároky na to, aby nás zlomila alebo obrala o životodarnú miazgu. Navonok môžeme vyzerať zbití, zdevastovaní, ošklbaní, ponížení, podrobení, ale vo vnútri sa môže v tom isto čase akumulovať ohromná energia, ktorá už môže byť prípravou k začatiu čohosi úplne nového.

Nasledovník Ježišov je jednoducho nezmar. V jeho živote nemôže byť nič, čo by ho mohlo definitívne zlomiť.

Kresťan je človek nádeje. – Strata drahých vecí, či bolestné tragédie alebo premeny v našom živote nie sú zanedbateľnou vecou. Niekedy potrebujú veľa síl, aby sme sa s nimi vyrovnali. Ježiš nás nevyzýva k tomu, aby sme nad nimi pokrčili plecom, ako keby sa nič nestalo. On nám umožňuje, aby sme nad nimi trúchlili alebo si za nimi aj poplakali. Ale nesmú nás zlomiť. On, Ježiš, dáva svojim nasledovníkom toľko vnútornej energie, koľko potrebujú, aby sa dokázali v svojom živote vyrovnať aj s najnemožnejšími ranami. Ježišov nasledovník je „homo erectus“, človek vzpriamený – v každej situácii (Ježiš to na inom mieste hovorí: „Pohliadnite a zdvihnite svoje hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie…“).

Druhé poučenie by sme mohli nazvať poučením k trpezlivosti. Totiž všetko má svoj čas. Každý človek, pokiaľ nie je psychicky labilný, má na isté veci v svojom živote vyhradený istý čas: čas dozrievania. Človeka nemožno do ničoho násilne nútiť, ani z neho nič predčasne žmýkať. Z nezrelého citróna nebude príjemná osviežujúca šťava. Ani z figovníka spiaceho uprostred zimy nebude ovocie.

Všetko má svoj čas a tak, ak to zachováva regularitu (tak ako figovník striedanie ročných období), potrebuje to trpezlivosť. O čo konkrétne ide? Ak chceme, aby sme my sami alebo iný človek prišli k viere, k obráteniu, k uvedeniu istých nevyhnutných praktík do nášho života, treba rešpektovať istú zákonitosť. Veci musia dozrieť. Najprv dozrievajú vo vnútri – navonok možno nevidno ešte nič –, a keď nastane priaznivé obdobie, ukáže sa to aj navonok. Tak ako strom po zime – na jar – začne pučať, potom vyháňať listy, potom zakvitne a nakoniec sa na ňom ukáže ovocie, tak je to aj s človekom. Celý proces potom, čo dozrie vo vnútri, sa začne ukazovať aj navonok. A to nie hneď ovocím – najprv pukmi, potom listami, potom kvetmi a až potom – nakoniec – aj ovocím. Pokiaľ daný človek (či už my alebo iní, u ktorých sa snažíme zasiať nejaké ovocie k zmene živote alebo k robeniu istých – povedzme náboženských – činností) nie je človekom vrtochov, príde jeho čas. On (či my sami, ak sa snažíme o vlastné obrátenie) na to dozrie. Treba s ním mať trpezlivosť. Treba rešpektovať jeho miesto či bod, v ktorom sa práve nachádza. Ak vydržíme, dostane sa do učiteľného momentu, kedy bude veci nasávať ako špongia. Budú to tie isté veci, voči ktorým bol predtým až neuveriteľne odmietavý.

Alebo aj my sami, keď sme netrpezliví so sebou… Spomeňme si napríklad na márnotratného syna, o ktorom hovorí Lukáš v 15. kapitole svojho evanjelia: V ďalekej krajine sa rozhodol po tom, čo premárnil svoj majetok, vrátiť naspäť domov k svojmu otcovi. No skôr, ako sa vybral na cestu, toto odhodlanie v ňom dozrievalo. Premýšľal, uvažoval, hodnotil, porovnával, odhodlával sa, a až keď bol zrelý, sa vybral na cestu. A jeho obrátenie bolo naozaj zrelé.

To isté platí nielen o jednotlivcovi, ale aj nejakom inom organizme: spoločenstve, národe. Zmeny, rast potrebujú čas. Hlavne však čo je dôležité: nesmie to byť rýchle. Musí to najprv dozrieť vo vnútri. Až potom sa to ukáže aj navonok. U niekoho skôr, u niekoho neskôr. To je nádej, ku ktorej nás dnes pozýva aj Ježiš Kristus.