Skôr ako sa zahĺbime do konkrétnej problematiky citového vývinu, priblížme si aspoň v krátkosti tie osobnosti, ktoré dali do pohybu mohutné hnutie psychoanalytického bádania a pokroku. Zaiste medzi nich patria predovšetkým Sigmund Freud, Erik Erikson a Otto Kernberg.
Sigmund Freud sa narodil v roku 1856 vo Freiburgu, neskôr sa presťahoval do Viedne, kde prežil väčšiu časť života, a napokon zomrel v Londýne v roku 1939. Vyštudoval medicínu so špecializáciou na neurológiu. Od začiatku svojej kariéry sa osobitným spôsobom zaujímal o vzťah medzi telom a mysľou. Na základe jeho dlhoročnej klinickej praxe s pacientmi, pre jeho objavy a definovanie základných princípov psychického života je dodnes pokladaný za zakladateľa klasickej psychoanalýzy.[1]
Freudov koncept psychického života je v základe dynamický a konfliktový, a to preto, lebo psychický život sa podľa neho odohráva v neustálej interakcii troch základných vnútorných síl osobnosti, ktoré Freud nazval: Id, Ego a Superego.[2]
Id – Je to akýsi zdroj energie, možno povedať nevedomá a neracionálna hnacia sila osobnosti. Všetka sila inštinktov a pudov má práve tu svoje sídlo. Jeho najdôležitejšou úlohou je dosiahnuť pôžitok a vyhnúť sa bolesti.
Ego – Keďže Id nie je racionálne, je veľmi obmedzené a nie je schopné zabezpečiť dokonalé uspokojenie osobnosti, potrebuje k tomu racionálny princíp, a tým je práve Ego. To koordinuje požiadavky Id, Superega a vonkajšieho sveta. Je to práve Ego, ktoré zabezpečuje rovnováhu osobnosti redukciou napätia, tzv. homeostáziu, čo je podľa Freuda jedným z najdôležitejších cieľov ľudského života.
Superego – Je vnútorným reprezentantom tradičných hodnôt a ideálov spoločnosti, ktoré do dieťaťa vložia rodičia, učitelia a pod. Jeho cieľom je inhibovať pudové ukojenie a viesť osobnosť k dokonalosti tým, že ju podriaďuje morálnym súdom a vedie k rozlišovaniu medzi dobrom a zlom. Je akousi morálnou zbraňou organizmu. Je tiež neracionálne.
V procese vývinu osobnosti je podľa Freuda Ego niekedy konfrontované s napätiami, ktoré nie je schopné zvládať, ako sú napríklad impulzy, myšlienky, pocity, ktoré vyvolávajú vo vnútri osobnosti príliš veľkú úzkosť, ktorá ohrozuje integritu osobnosti. Preto sa Ego chráni extrémnymi opatreniami, tzv. obrannými mechanizmami. Sú charakteristické najmä tým, že sú to nevedomé procesy a že popierajú alebo skresľujú realitu tak, aby bola pre Ego zvládnuteľná. Sám Freud definoval päť hlavných obranných mechanizmov: potlačenie, projekcia, reaktívny výtvor, fixácia a regresia.[3]
Freudova teória psychického vývinu osobnosti je jednoznačne psychosexuálna. Psychický vývin dieťaťa sa odohráva v rámci niekoľkých štádií, podľa toho, akým spôsobom sa energia pudov, ktorú Freud nazýva libido, prenáša z jednej erotogénnej zóny na druhú. Podľa Freuda je v procese psychického vývinu osobnosti najdôležitejších prvých päť rokov života, počas ktorých vývin prebieha v troch hlavných štádiách: orálne (prvý rok), análne (druhý – tretí rok), falické (tretí – piaty rok). Prvé tri štádiá psychosexuálneho vývinu predstavujú zároveň aj obdobie citového vývinu osobnosti, pretože, ako Freud hovorí, „všetky citové procesy majú svoj pôvod v sexualite“[4].
S odstupom času možno byť k niektorým Freudovým postojom kritický. Jeho vysvetľovanie citového vývinu osobnosti, totálne fixované na sexualitu, je bezpochyby prehnané a príliš redukované. Veď na citový vývin dieťaťa nesporne vplýva aj jeho interakcia s okolím, najmä vzťah s matkou, a určite aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Kriticky možno vnímať aj jeho mechanistické ponímanie vývinu a tiež biologický a psychický determinizmus,[5] čo v konečnom dôsledku vytvára pomerne pesimistický a ohraničený pohľad na tajomstvo ľudskej osobnosti. Na druhej strane však nemožno poprieť, že svojím bádaním a učením dal do pohybu celé psychoanalytické myslenie nasledujúceho storočia a mnohé z jeho poznatkov majú dodnes svoju všeobecne uznávanú platnosť.
Erik Homburger Erikson sa narodil v roku 1902 v Nemecku a zomrel v USA v roku 1994. Nebol lekárom ale študoval na Viedenskom psychoanalytickom inštitúte, na ktorom sa stal jedným z najlepších Freudových žiakov. Vlastnú analýzu absolvoval u jeho dcéry Anny Freudovej. Pokiaľ ide o jeho psychonalytické bádanie a myslenie, neskôr sa rozchádza s Freudom a pokračuje svojou vlastnou cestou. V roku 1933 emigroval do USA, kde sa venoval štúdiu psychického vývinu osobnosti. V roku 1950 publikoval svoje najznámejšie dielo Detstvo a spoločnosť, v ktorom predstavil svoju psychosociálnu vývinovú teóriu, charakteristickú kladením dôrazu na vplyv sociálneho prostredia na citový vývoj osobnosti.[6]
Sám Erikson tvrdil, že v základe zostal verný Freudovej teórii. Jeho koncepcia psychického života, podobne ako u Freuda, je dynamická a konfliktuálna, ale zároveň nie je determinovaná len vnútornými silami. Erikson túto teóriu doplnil ešte o ďalšie dve dimenzie: evolučnú a sociálnu. Evolučnú preto, lebo psychický vývin osobnosti prebieha podľa Eriksona od jedného štádia ku druhému a je založený na tzv. epigenetickom princípe, podľa ktorého
„vývin prebieha prostredníctvom za sebou nasledujúcich štádií, jasne definovaných, pričom na to, aby vývin mohol úspešne napredovať, musí byť ukončený v každom jednotlivom štádiu. Ak sa naopak v jednom štádiu nedosiahne primeraný vývin, tento nedostatok sa bude odrážať vo všetkých ďalších štádiách vo forme nedostatočnej zrelosti, či už na rovine fyzickej, intelektuálnej, sociálnej alebo emočnej“[7].
Pokiaľ ide o sociálnu dimenziu jeho vývinovej teórie, na rozdiel od Freuda, ktorý vývin chápal ako čisto biologicky determinovaný, Erikson zdôrazňuje sociálnu interakciu a vplyv vzťahov na citový vývin dieťaťa. Z jeho terapeutického prístupu je v tomto zmysle výstižná zásada, že liečbu dieťaťa začínal až potom, keď večeral spolu s celou jeho rodinou.[8]
Eriksonova psychosociálna vývinová teória je, na rozdiel od Freuda, podstatne optimistickejšia, pretože sa nevzťahuje len na prvé roky života dieťaťa, ale Erikson vníma možnosť vývinu počas celého života, prakticky až do smrti. Psychický vývin podľa neho prebieha v ôsmich protipólnych štádiách: 1. dôvera verzus nedôvera (prvý rok), 2. autonómia verzus hanba, pochybnosti (druhý – tretí rok), 3. iniciatíva verzus vina (tretí – šiesty rok), 4. usilovnosť verzus menejcennosť (šiesty – jedenásty rok), 5. identita verzus konfúzia identity (dvanásty – dvadsiaty rok), 6. intimita verzus izolácia (dvadsiaty prvý – štyridsiaty rok), 7. generativita verzus stagnácia (štyridsiaty – šesťdesiaty piaty rok), 8. integrita verzus zúfalstvo (nad šesťdesiatpäť rokov).[9]
Otto Kernberg sa narodil v roku 1928 vo Viedni. Neskôr odišiel do USA, kde sa stal psychiatrom a psychoanalytikom a zároveň „jedným z najvplyvnejších teoretikov objektových vzťahov Spojených štátov amerických“[10]. Jeho teoretické poznatky vyvierajú z dlhoročnej klinickej práce hlavne s pacientmi hraničnej poruchy osobnosti (Borderline Personality Disorder), pričom práve jemu sa pripisuje aj definícia tejto poruchy, ktorá je charakteristická „nedostatkom integrity osobnosti, slabosťou Ega, neprítomnosťou integrujúcej schopnosti Superega, prítomnosťou primitívnych obranných mechanizmov a tendenciou k využívaniu primárneho procesu myslenia“[11].
Kernberg so svojou vývinovou teóriou, podobne ako Freud a Erikson, patrí k tzv. psychoanalytikom dynamického konfliktového modelu, pričom podobne ako Eriksonova, aj jeho teória je zároveň evolučná a sociálna. Psychický vývin sa podľa neho začína z nediferencovanej matrice, v ktorej koexistujú Id a Ego, pričom vývin osobnosti sa uskutočňuje na základe objektových vzťahov.[12] Teória objektových vzťahov tvrdí (na rozdiel od Freuda, podľa ktorého pud, ako napríklad sexualita alebo agresivita, je primárny v psychickom vývine), že pud vzniká v kontexte vzťahu (medzi novorodencom a matkou), a preto pud a vzťah nemôžu byť od seba oddeľované. Teória objektových vzťahov ďalej zdôrazňuje transformáciu interpersonálnych vzťahov na internalizované, t. j. zvnútornené reprezentácie vzťahov. Napríklad v dieťati sa počas kojenia formuje prototyp pozitívneho zážitku lásky. Tento prototyp zahŕňa v sebe pozitívny zážitok seba (self), ktorým je kojené dieťa, pozitívny zážitok objektu, ktorým je pozorná, starostlivá matka, a pozitívny citový zážitok, čo predstavuje spokojnosť a nasýtenie. Keď sa hlad vráti a matka nie je hneď prítomná, objaví sa prototyp negatívneho zážitku, zahŕňajúci negatívny zážitok seba (frustrované, dožadujúce sa dieťa), necitlivého, frustrujúceho objektu (neprítomná matka) a negatívneho citového zážitku (hnevu až hrôzy). Nakoniec sú tieto dva zážitky zvnútornené ako dve protikladné skupiny objektových vzťahov, pozostávajúce z reprezentácie seba, reprezentácie objektu a sprievodného citového zážitku.[13]
Vývinový proces opisuje Kernberg v piatich štádiách. Od autizmu prvého štádia, keď v dieťati ešte neexistuje prítomnosť predstavy objektu, až po piate štádium, v ktorom je v dieťati už prítomné rozlíšenie medzi subjektom a objektom, so schopnosťou rozlíšenia pozitívneho a negatívneho pólu, či už v subjekte alebo v objekte.
Vo vývinovom procese dieťaťa sa Kernberg osobitne sústreďuje na problém disociácie, ktorú on nazýva splitting – all good, all bad – teda štiepenie na len dobrú alebo len zlú matku/objekt. To značí, že dieťa „štiepi“ matku/objekt a v jednej chvíli je schopné ho vnímať buď len ako dobrú, alebo len ako zlú. Vo vývinovom procese dieťaťa ide o obdobie medzi tretím – štvrtým mesiacom života, a ktoré sa završuje medzi druhým – tretím rokom života, pokiaľ ide o normálny vývin, pričom postupne sa zo života vytratí a prenechá priestor iným, zrelším a realistickejším procesom.[14]
V tejto knihe sa budeme zaoberať prvými štyrmi vývinovými štádiami Kernbergovej teórie, ktoré zodpovedajú prvým trom vývinovým štádiám Freuda a Eriksona počas prvých piatich rokov života dieťaťa.
Anna Bissi sa narodila v talianskom meste Verceli v roku 1950. Zrejme nedosahuje svetovú úroveň predošlých troch autorov, ale v tejto knihe sa budeme stretávať aj s ňou, keďže vo svojej dizertačnej práci rozpracovala Kernbergovu vývinovú teóriu zo štyroch hľadísk: objektové vzťahy, sebaobraz, emócie a obranné mechanizmy, čím ju viac konkretizovala.
Anna Bissi je rehoľnou sestrou Kongregácie sestier najsvätejšej Márie z Loreta. Psychológiu vyštudovala na Pápežskej Gregorovej univerzite, kde v roku 1989 obhájila svoju dizertačnú prácu, ktorú v roku 1991 publikovala pod názvom Ľudská zrelosť: putovanie ku transcendencii.
V súčasnosti pôsobí ako psychologička a psychoterapeutka v Taliansku. Okrem toho sa aj naďalej zaoberá vývinovou psychológiou a jej vplyvom na život mládeže. Je autorkou kníh Il colore del grano. Crescere nella capacitá di amare (Farba zrna. Rásť v schopnosti milovať) 1996, Il battito della vita. Conoscere e gestire le proprie emozioni (Tlkot života. Poznať a zvládať vlastné pocity) 1998, Peccatori amati. Il cammino umano tra fragilitá e valore (Milovaní hriešnici. Ľudské putovanie medzi zraniteľnosťou a hodnotami) 2004. (Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] Porov. KAPLAN, H. I., SADOCK, B. J.: Psichiatria: Manuale di scienze del comportamento e psichiatria clinica (Psychiatria : Manuál vedeckého skúmania ľudského správania a klinická psychiatria), s. 206.
[2] Porov. HALL, C., LINDZEY, G., LOEHLIN, J., MANOSEVITZ, M.: Psychológia osobnosti: Úvod do teórie osobnosti, s. 33 – 35.
[3] Porov. HALL, C., LINDZEY, G., LOEHLIN, J., MANOSEVITZ, M.: Psychológia osobnosti: Úvod do teórie osobnosti, s. 42.
[4] FREUD, S.: La vita sessuale: Tre saggi sulla teoria sessuale e altri scritti (Sexuálny život : Tri úvahy o sexuálnej teórii a iné spisy), s. 105.
[5] Psychodynamický determinizmus je teória, ktorá tvrdí, že človek je absolútne determinovaný tým, čo prežil v ranom detstve. Hoci žije vo vedomí, že sa rozhoduje na základe slobodnej voľby, v skutočnosti je však skôr postavou prežívajúcou scenár napísaný nevedomím. Voľba manželského partnera, zamestnania, dokonca záujmov vo voľnom čase nie je náhodná, ale je utváraná nevedomými silami.
[6] Porov. KAPLAN, H. I., SADOCK, B. J.: Psichiatria: Manuale di scienze del comportamento e psichiatria clinica (Psychiatria : Manuál vedeckého skúmania ľudského správania a klinická psychiatria), s. 234.
[7] Porov. KAPLAN, H. I., SADOCK, B. J.: Psichiatria: Manuale di scienze del comportamento e psichiatria clinica (Psychiatria : Manuál vedeckého skúmania ľudského správania a klinická psychiatria), s. 234.
[8] Porov. KAPLAN, H. I., SADOCK, B. J.: Psichiatria: Manuale di scienze del comportamento e psichiatria clinica (Psychiatria : Manuál vedeckého skúmania ľudského správania a klinická psychiatria), s. 239.
[9] Porov. HALL, C., LINDZEY, G., LOEHLIN, J., MANOSEVITZ, M.: Psychológia osobnosti: Úvod do teórie osobnosti, s. 70 – 71.
[10] KAPLAN, H. I., SADOCK, B. J.: Psichiatria: Manuale di scienze del comportamento e psichiatria clinica (Psychiatria : Manuál vedeckého skúmania ľudského správania a klinická psychiatria), s. 227.
[11] KAPLAN, H. I., SADOCK, B. J.: Psichiatria: Manuale di scienze del comportamento e psichiatria clinica (Psychiatria : Manuál vedeckého skúmania ľudského správania a klinická psychiatria), s. 227.
[12] „Rané skúsenosti s osobami, ktoré sa o dieťa starajú (v Ego-psychológii sa nazývajú objektmi), ovplyvňujú neskoršiu schopnosť dieťaťa stať sa nezávislým a príjemne sa cítiť v interakcii s druhými ľuďmi. Tieto vzťahy sa označujú termínom objektové vzťahy.“ (HALL, C., LINDZEY, G., LOEHLIN, J., MANOSEVITZ, M.: Psychológia osobnosti : Úvod do teórie osobnosti, s. 63.)
[13] Porov. GABBARD, O. G.: Psichiatria psicodinamica (Psychodynamická psychiatria), s. 32 – 33.
[14] Porov. KERNBERG, O.: Structural derivatives of object relationship (Štrukturálne zdôvodnenie objektových vzťahov), s. 34 – 39.
Pridaj komentár