Jedným z najdôležitejších plodov Obnovy v Duchu Svätom je obnova hlbokej, živej, osobnej modlitby, najmä modlitby vďaky a chvály. Kardinál Suenens v jednom zo svojich príhovorov k rakúskym charizmatikom hovorí o skutočnosti, že v minulosti sme boli príliš zvyknutí na prosebné modlitby, ale skrze Obnovu v Duchu Svätom sa v celom kresťanskom svete prebudil nový zmysel pre spontánnu, ďakovnú modlitbu a modlitbu chvály.
Vo svojej knihe Duch Svätý je našou nádejou kardinál Suenens vyzdvihuje pradovšetkým skutočnosť, že u ľudí, ktorí sú zasiahnutí obnovou, možno jednoznačne pozorovať prehĺbenie života modlitby, či už osobnej, alebo spoločnej. Duša akoby sa otvárala mocnému účinkovaniu Ducha Svätého, ktorý nám dáva zažívať tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Je to akýsi duchovný hlad, ktorý podnecuje potrebu častejšie a hlbšie sa modliť, túžba po svetle a prítomnosti Ducha Svätého. Takáto modlitba – raz mlčky, inokedy potichu, či vyslovovaná v atmosfére hlbokej sústredenosti, alebo spievaná s veľkou radosťou a ľahkosťou – vo svojej spontánnosti pôsobí zvláštnou príťažlivou silou. Akoby bola priamym uskutočňovaním výzvy, ktorú nachádzame v liste apoštola Pavla Efezanom: „Buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho. Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.“ (Ef 5,18-20) Hoci takáto modlitba nevylučuje prosby a príhovory, predsa je v prevažnej miere modlitbou chvály, ktorá odráža spontánnu a roztúženú lásku k Bohu.
Spontánny charakter modlitby oceňujú najmä mladí ľudia. Podnecuje k fyzickému spôsobu vyjadrenia sa. Spoločné dvíhanie rúk podporuje zároveň aj spoločenský charakter modlitby a prekonáva tendencie k individualizmu a prílišnému intelektualizovanému prežívaniu svojej viery. Podľa kardinála Suenensa, takáto spontánna modlitba je milosťou pre celú Cirkev, z ktorej celkom alebo takmer úplne vymizlo veľa prvkov tzv. ľudovej zbožnosti, ktoré boli súčasťou rozličných foriem modlitby, ako je napr. modlitba breviára, ruženca, krížovej cesty a pod. To vytvorilo istú náboženskú prázdnotu, ktorú vypĺňa práve spontánna modlitba, tak ako sa prežíva v rámci Obnovy v Duchu Svätom.
K takejto modlitbe patrí aj modlitba cudzími jazykmi. Je to modlitba, čo nás osobitným spôsobom spája s modlitbou Ducha Svätého, ktorý sa v nás modlí „nevysloviteľnými vzdychmi“.
– (Pokračovanie zajtra….).
(Úryvok z knihy: Oživujúce vanutie Ducha Svätého).
Pridaj komentár