Pápež Pavol VI. sa k účastníkom Medzinárodného kongresu katolíckeho hnutia charizmatickej obnovy prihovoril v Bazilike sv. Petra v Ríme na svätodušný pondelok v roku 1975: „Cirkev a svet sú dnes viac ako kedykoľvek predtým odkázané na to, aby zázrak Turíc trval v dejinách aj naďalej. Čoraz viac sekularizovaný svet dnes potrebuje svedectvo tejto »duchovnej obnovy«, ktorú, ako vidíme, prebúdza Duch Svätý v najrôznejších krajinách a povolaniach. Táto obnova sa prejavuje mnohými spôsobmi, hlbokým spojením ľudí medzi sebou a hlbokým vnútorným stretnutím s Bohom, vernosťou záväzkom prijatým v krste. Ukazuje sa aj v spoločných bohoslužbach, počas modlitby, v ktorej sa každý slobodne prejaví, a tak podporí a urobí plodnou aj modlitbu ostatných. Toto vyviera z hlbokého presvedčenia, ktoré vychádza nielen z vyučovania vo viere, ale aj zo živej skúsenosti, spojenej s istotou: Bez Boha človek nič nezmôže, ale s ním môže všetko. Z toho pramení aj túžba chváliť ho, ďakovať mu, oslavovať jeho veľké skutky, ktoré koná medzi nami a v nás. Obnova je príležitosťou pre svet i pre Cirkev. Ako viete, apoštol Pavol zdôrazňuje, keď píše Solúnčanom: »Ducha neuhášajte.« (1 Sol 5,19) Hneď však dodáva: »Všetko skúmajte, a čo je dobré, toho sa držte.« (1 Sol 5,21)“ V závere tohto príhovoru Svätý Otec vyzval všetkých účastníkov, aby sa v jednote s celou Cirkvou usilovali o obnovu – duchovnú, autentickú, katolícku, v Duchu Svätom.
Začiatkom októbra v roku 1980 prišlo do Ríma osemnásť francúzskych charizmatikov, aby sa modlili za úspech biskupskej synody. Pri súkromnej svätej omši s pápežom Jánom Pavlom II. vyzval kardinál Suenens prítomných k modlitbe v jazykoch. A keď sa potom spýtal Svätého Otca, či ho charizmatická, spontánna modlitba nevyrušovala, Svätý Otec povedal: „Vôbec nie. Naopak, moju modlitbu to prehĺbilo.“ A keď sa na záver s nimi lúčil, povedal s dojatím: „Ďakujem vám, že ste sa prišli so mnou pomodliť. Iní prichádzajú za mnou, aby si so mnou pohovorili, ale vy ste mi priniesli radosť zo svojej modlitby. Toto je váš dom, prichádzajte sem častejšie.“
O niečo neskôr, keď prijal charizmatickú skupinu z Veľkej Británie, v spoločnom rozhovore Ján Pavol II. povedal, že aj on sám prešiel svojou charizmatickou cestou obnovy.
Na stretnutí s vedúcimi animátormi Katolíckej charizmatickej obnovy, ktorá sa uskutočnila v roku 1981 v Ríme, adresoval účastníkom tieto slová: „Autentické ekumenické úsilie nesmie chcieť unikať náročným úlohám, ako je vzájomné zblíženie vzhľadom na rozličné náuky, a ani nemôže vytvárať nejakú autonómnu cirkev Ducha, odlúčenú od viditeľnej Cirkvi Kristovej.“ Ján Pavol II. zároveň vyzval prítomných k tej dôvere, že ak sa zasvätíme práci na pravej obnove v Duchu, ten istý Duch Svätý nám dá poznať ekumenickú stratégiu, ktorá povedie k uskutočneniu našej nádeje v jedného Boha a Otca všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých (Ef 4,6).
O Obnove v Duchu Svätom sa pozitívne vyjadril aj súčasný pápež Benedikt XVI., ktorý ešte ako kardinál a prefekt Kongregácie pre náuku viery vzhľadom na vznik nových hnutí v Cirkvi povedal: „Znakom nádeje v celej Cirkvi, a najmä v prostredí cirkevnej krízy západného sveta, je rozkvet nových hnutí, ktoré nik neplánoval a ku ktorým nik nevyzýval. Vzišli jednoducho z vnútornej vitality viery. V nich sa naznačuje pravda, celkom tíško, akoby zornička Turíc v Cirkvi. Myslím napríklad na charizmatické hnutie. (…) Je isté, že tieto hnutia prinášajú so sebou aj niektoré problémy a skrývajú v sebe v menšej alebo väčšej miere nebezpečenstvá, ale aj takto je to pri všetkom, čo je živé. Žasnem nad tým, že Duch Svätý sa opäť ukazuje silnejší ako naše plánovanie a že sa uplatňuje celkom iným spôsobom, ako sme si to predstavovali.“
Dôležitosť Ducha Svätého v živote veriaceho kresťana osobitným spôsobom zdôraznil pápež Benedikt XVI. aj na Turíce v roku 2006, keď na Námestí svätého Petra modlitbovou vigíliou vyvrcholil II. svetový kongres cirkevných hnutí a nových komunít. Približne 350 000 účastníkov z celého sveta tu zastupovalo 104 hnutí Katolíckej cirkvi. Benedikt XVI. sa k nim prihovoril otázkou: „Kto, alebo čo je Duch Svätý? Ako ho môžeme rozpoznať? Akým spôsobom prichádzame my k nemu a on prichádza k nám? Ako pôsobí? – Prvú odpoveď nám dáva veľký turíčny hymnus, ktorým sme začali naše vešpery: Veni Creator Spiritus… Príď Duchu Svätý, tvorivý… Svet, v ktorom žijeme, je dielom Ducha Tvoriteľa. Turíce sú preto aj sviatkom stvorenia. Svet neexistuje sám od seba, pochádza od stvoriteľského Božieho Ducha, od stvoriteľského Božieho slova. A preto odráža aj Božiu múdrosť. Boh prichádza k nám prostredníctvom stvorenia. Napriek tomu dobré veci, ktoré stvoril Boh, boli počas ľudskej histórie pokryté hrubou vrstvou špiny, ktorá skoro úplne znemožňuje rozpoznať v nich odraz Stvoriteľa. Tu nám prichádza na pomoc Duch Svätý, Stvoriteľ, tým, že vstúpil do dejín a hovorí k nám novým spôsobom. Tu môžeme objaviť, že Duch Svätý, Stvoriteľ, má srdce a je láskou. Turíce znamenajú, že Ježiš a prostredníctvom neho sám Boh prichádza k nám a vťahuje nás do svojho vnútra. On posiela Ducha Svätého. A aký je výsledok? Duch Svätý, prostredníctvom ktorého k nám prichádza Boh, nám prináša život a slobodu.“ Benedikt XVI. tu zároveň zdôraznil, že sloboda ide ruka v ruke so zodpovednosťou za svet, za seba samých a za ostatných, pričom práve cirkevné hnutia chcú a musia byť školami slobody, tej skutočnej slobody, ktorá patrí Božím deťom. To je najlepšia služba Cirkvi pre ľudí, a osobitným spôsobom pre chudobných, aby život človeka, spravodlivý spoločenský poriadok a pokojné spolužitie medzi národmi našli v Kristovi „uholný kameň“, na ktorom sa dá vybudovať skutočná civilizácia, civilizácia lásky. – (Pokračovanie zajtra….)
Pridaj komentár