citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Zrod paranoidnej poruchy alebo štruktúry osobnosti možno časovo lokalizovať do priebehu prvého roku citového vývinu dieťaťa, pričom hlavným charakteristickým aspektom je prítomnosť, alebo neprítomnosť základnej dôvery voči sebe samému, voči iným, voči svetu ako takému a možno povedať, že aj voči Bohu.

Nedôvera ako kultúrne dedičstvo komunizmu

Okrem toho, že korene tejto poruchy či štruktúry osobnosti siahajú do prvého štádia vývinu dieťaťa, dôvodom, pre ktorý sa chceme pozastaviť práve pri tejto poruche, je aj to, že kultúrne prostredie postkomunistických krajín je akosi viac preniknuté črtami, ktoré osobitným spôsobom posilňujú vývin takýchto čŕt osobnosti. Je prirodzené, že život v spoločnosti, v ktorej vládol režim, čo systematicky potláčal ľudskú slobodu a náboženstvo, sa pre tých, ktorí sa s ním nestotožnili, stal životom v skrytosti, utajenosti – inými slovami v nedôvere voči niekomu, kto mal administratívnu a justičnú moc. A pritom dôvera či nedôvera je hlavnou témou psychického vývinu dieťaťa počas prvého roku.

Je zrejmé, že dlhodobý život v neistote a nedôvere v spoločnosti, kde sa takýto postoj nedôvery stal akousi základnou životnou výbavou, sa odrazil aj na psychickom prežívaní tak jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti. Toto dedičstvo minulosti možno pociťovať až dodnes v črtách osobnosti, ktoré samy osebe nemusia byť patologickým prejavom paranoidnej poruchy osobnosti, ale možno ich jednoducho nazvať paranoidnými črtami, alebo paranoidnou štruktúrou osobnosti. Charakteristickými prejavmi životného postoja, ktorý z takejto nedôvery vyviera, je silná izolácia citového života, strata schopnosti spontánnosti a odovzdania sa, prežívanie neustáleho napätia, podozrievanie iných a pripravenosť zaútočiť na možného nepriateľa. Toho vidí takýto človek prakticky všade, a osobitne v postavách autorít, ktoré mu podvedome neustále pripomínajú rodičovské postavy, autoritárske a tvrdé, bez vzťahu dôvery.

Paranoidnú poruchu osobnosti definuje Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM IV) týmto spôsobom:

„Obraz človeka charakterizuje výrazná nedôvera a podozrievavosť vo vzťahu k iným (pričom ich úmysly sú interpretované ako zaujaté), čo sa začína prejavovať počas prvých rokov dospelosti za prítomnosti rozličných aspektov, pritom musia byť prítomné aspoň štyri z nasledujúcich príznakov:

  1. podozrieva bez opodstatneného dôvodu z toho, že je využívaný, oklamaný a že ho iní poškodzujú,
  2. bezdôvodne pochybuje o lojálnosti alebo dôveryhodnosti priateľov alebo kolegov,
  3. vyhýba sa zdôveriť sa iným, pričom sa neodôvodnene obáva, že informácie môžu byť použité proti nemu,
  4. je presvedčený o ponižujúcich alebo ohrozujúcich posolstvách skrytých v upozorneniach alebo v iných inak priaznivých udalostiach,
  5. neustále v sebe nosí horkosť, nie je schopný odpustiť urážky, bezprávie a poškodenie,
  6. vníma útoky na vlastné postavenie alebo reputáciu, ktoré nie sú evidentné z pohľadu iných, a je pripravený reagovať hnevom a protiútokom,
  7. bezdôvodne a opätovne podozrieva partnerovu vernosť v manželstve.“[1]

 Kríza dôvery aj v dnešnej západnej kultúre

S podporou paranoidných čŕt v živote človeka a jeho ťažkostí s dôverou či tendenciou k nedôvere však nesúvisí len kultúrne dedičstvo prežitého komunistického režimu. Je to aj kultúrne ovzdušie súčasného postmodernizmu, ktoré charakterizuje celú západnú kultúru. Timothy Radcliffe vo svojej knihe Ohniskový bod kresťanstva. Čo znamená byť kresťanmi? píše, že „kríza dôvery spočíva v skutočnosti, že dnešná spoločnosť chápe pravdu len v termínoch iluministickej tradície“[2]. To znamená, že pravda je chápaná len v kategóriách toho, čo možno experimentálne dokázať, čo však implicitne v sebe zahŕňa fakt, že je nutné odhodiť všetko, čo presahuje takúto kategóriu definície pravdy. Odhodiť všetko transcendentné, inými slovami vieru v Boha a celú spirituálnu kresťanskú tradíciu. V takomto zredukovanom postoji k pravde, či v takomto úsilí o hľadanie pravdy, základným postojom je, že človek musí spochybniť všetko. Opravdiví iluministickí hľadači pravdy musia byť skeptickí, podozrievaví, spochybňujúci a nedôverujúci. Nie je preto prekvapením, že ak ľudskú spoločnosť prenikne takýto duch, celá spoločnosť sa stáva spoločnosťou nedôverujúcou, spochybňujúcou a neistou.[3]

Ako ďalej píše vo svojej knihe Radcliffe, s atmosférou nedôvery v dnešnej spoločnosti úzko súvisí aj stále narastajúce ovzdušie strachu. Hoci žijeme v blahobytnej spoločnosti, ktorá v porovnaní s minulosťou poskytuje človeku oveľa lepšiu medicínsku starostlivosť a ekonomickú istotu, predsa zároveň, paradoxne, človek prežíva väčší strach, že všetko toto môže stratiť. Naopak, čoraz viac sa cíti byť ohrozený tým, čo sám vytvoril. Bojí sa ekologickej katastrofy, možného zneužitia nukleárnej energie, prírody a obživy, ktorú sám geneticky modifikuje, nových nepoznaných chorôb „vyrobených na mierové účely“ v tajných vojenských chemických laboratóriách. Bojí sa terorizmu, pričom táto atmosféra strachu je často manipulovaná politikmi, ktorí sami vedome a účelovo doslova tvoria „politiku strachu“.[4] Niet preto divu, že pocit nedôvery, podozrievania a pochybností v spoločnosti často vzrastá a dominuje. „Klíma nedôvery a podozrievania, neustále bombardovanie médiami s ich kultúrou obviňovania, étos konzumizmu, to všetko dolieha na nás a deformuje naše vnímanie.“[5] (Pokračovanie zajtra….)

(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).

[1] DSM – IV – TR: Manuale diagnostico e statistico dei disturbi mentali (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch), s. 314 – 315.

[2] RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 189.

[3] Porov. RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 189 – 191.

[4] Porov. RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 111.

[5] RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 202.