Z paranoidných tendencií prežívaných v dnešnej spoločnosti a nedôvery, Radcliffe vo svojej knihe hľadá, a aj nachádza riešenia. Pozýva predovšetkým k odvahe a k vydaniu sa na cestu ku vnútornému oslobodeniu sa. Zdôrazňuje cestu oslobodenia sa od toho, čo nás ponecháva vo väzení nereálnych, neurotizujúcich obáv a strachov, ktoré v nás vzbudzujú pocity nedôvery, pochybností a neistoty a tak paralyzujú náš životný elán, optimizmus a nádej. Psychológia môže na tejto ceste ku vnútornej slobode zohrať veľmi dôležitú, ba možno aj nenahraditeľnú úlohu.
Radcliffe ako verný syn autentickej kresťanskej spirituálnej tradície ponúka ako ďalšie východisko pozvanie na cestu zostúpenia do „srdca našej viery, ktorým je kríž. Obraz osoby nesmierne zraniteľnej, doráňanej a usmrtenej. Keď však Ježiš vstal z mŕtvych, jeho zranenia sú na ňom stále viditeľné“[1]. Vidíme to na stretnutí s apoštolmi, osobitne s apoštolom Tomášom, ktorého Ježiš pozýva dotknúť sa jeho rán. Znamená to, že Ježiš, hoci je vzkriesený, je zároveň aj zranený. Jeho utrpenie, smrť a celý jeho život ostávajú s ním spojené aj v oslávenej podobe. Podobne aj naše detstvo so všetkým, čo sme v ňom prežili, ostáva v nás a ovplyvňuje nás po celý čas dospelého veku. Podobne ako Kristus, aj my ako vykúpení Boží synovia a dcéry sme uzdravení a zároveň stále zranení a zraniteľní, podobne, ako o tom hovorí apoštol Pavol, „v nádeji sme spasení“ (Rim 8,24). V kríži je skutočne ukryté tajomstvo života.
V jeho slobodnom prijatí sa nám ako kresťanom otvárajú nové nepoznané možnosti bytia a napredovania, a zároveň sa stáva prameňom slobody, očistenia a novej nádeje, teda dôvery v silu života, v dobro a krásu, ktoré sa v ňom skrývajú. Cesta prijatia kríža je cestou k Božiemu milosrdenstvu, cestou nádeje, ako o tom píše vo svojej encyklike Spe salvi aj pápež Benedikt XVI., pričom sa obracia na kresťanov s otázkou, ako prežívame túto nádej. Či je v nás len záležitosťou „informatívnou“ alebo „performatívnou“ – teda niečím, čo je akoby plazmou, čo formuje a aktívne stvárňuje náš každodenný život.[2]
Posolstvo očakávania
To, čo nám však niekedy bráni prijať posolstvo uzdravenia a záchrany, ako o tom ďalej píše Radliffe, čo sa uskutočňuje prijatím Kristovho kríža, je duch, ktorý je charakteristickým duchom dnešnej konzumnej spoločnosti a ktorý sa zároveň snaží eliminovať „očakávanie“.[3] Ak niečo chceme, chceme to hneď, a spoločnosť prostredníctvom reklamy nás k takémuto postoju aj veľmi intenzívne povzbudzuje. Instantná spoločnosť – všetko hneď a v prášku, bez námahy, často sa uspokojíme s náhradami niečoho ozajstného. V skutočnosti je to však prejav regredovania, vrátenia sa do citového stavu primitívneho vývinového štádia počas prvého roku života dieťaťa, keď je ono samo centrom vesmíru a všetko sa točí okolo neho. Stačí, aby zamračilo tvár, a starostlivá tvár matky je ihneď prítomná, aby uspokojila akúkoľvek jeho potrebu. Takýto vnútorný postoj a očakávanie však v dospelom veku už nemôže fungovať, rozhodne musí naraziť na realitu, ktorá je iná. Táto zrážka často vyvoláva nedorozumenia a roztržky v medziľudských vzťahoch a zároveň prináša do života skúsenosť neuspokojenia a sklamania, čo často vedie človeka k izolácii od iných a od reálneho života, k izolácii vo svojej horkosti, zatrpknutosti a nedôvere voči iným. Spásonosným či uzdravujúcim východiskom tu môže byť opäť kresťanské posolstvo „očakávania“. Pozýva nás k tomu liturgia počas celého roka, keď nás povzbudzuje očakávať druhý príchod Krista, a celkom osobitným spôsobom liturgické obdobie adventu. Očakávanie neznamená pasivitu, naopak, je to náročný proces, ktorý najlepšie pozná matka, ktorá počas deviatich mesiacov očakáva príchod dieťaťa na svet. Vedieť očakávať, inými slovami vedieť odložiť uspokojenie vlastných potrieb, zniesť napätie, ktoré to so sebou prináša, je zároveň jednou z najvýznamnejších charakteristík citovej zrelosti osobnosti. Konečne, toto je aj jedným z najdôležitejších cieľov autentickej praxe kresťanského pôstu a askézy. (Pokračovanie v pondelok….)
(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 117.
[2] Porov. BENEDETTO XVI: Enciclica Spe salvi (Encyklika V nádeji sme spasení), čl. 10.
[3] Porov. RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 119.
Pridaj komentár