Jedným z najnovších dokumentov Cirkvi, ktorý sa zaoberá ľudskou formáciou a poslaním psychológie v procese kňazskej formácie, je List talianskym kňazom, ktorý vydala v roku 2006 Konferencia biskupov Talianska. V rámci tohto listu, je osobitná časť, ktorú redigoval podredseda Konferencie Mons. Luciano Monari s názvom: Kňazský život v službe misionárskej komunite a svetu v premenách: problematické body a perspektívy. Tento list, podobne ako apoštolská exhortácia Jána Pavla II. Pastores dabo vobis, o kňazskej formácii hovorí v štyroch kapitolách či dimenziách: identita kňaza, ľudskosť kňaza, učeníctvo kňaza a služba kňaza. Hneď v prvej kapitole sa však zdôrazňuje, že „pre pochopenie identity kňaza je potrebné spojiť živým spôsobom tri komplementárne dimenzie: dimenziu človeka, učeníka a kňaza“.[1]
Zároveň sa v dokumente zdôrazňuje skutočnosť, že kňaz je predovšetkým človek a jeho život je povolaním byť ľudským a stávať sa ľudským. Nakoniec to nie je nič nové, iba to, čo už pred mnohými rokmi povedal Tomáš Akvinský: „Grazia presuponit natura“ – „Milosť predpokladá prirodzenosť. Prv než sa Mons. Monari zahĺbi v druhej kapitole nad otázkou ľudskej dimenzie kňazského života, kladie si tieto základné: Ako sa môžeme stať opravdivými ľuďmi? S akými prekážkami sa stretáva kňaz na ceste k opravdivej ľudskosti a akým spôsobom sa k nim stavia? Ako sa môžeme stať opravdivými učeníkmi a opravdivými kňazmi? Na tieto otázky poskytuje inšpirujúce odpovede v desiatich bodoch:[2]
- „Na prvom mieste je potrebné, aby sme boli otvorení voči skutočnosti, ochotní ju spoznať a akceptovať.“ Dávať si pozor, aby sme neposudzovali skutočnosť okolo nás na základe zaužívaných schém a presvedčení, na základe predsudkov, ale aby sme sksme úmali, snažili sa pochopiť a byť otvorení voči realite, ktorá sa mení. „Musíme sa naučiť stretnúť s realitou správnym spôsobom, takým, aby nebol znečistený od našich vlastných záujmov, predsudkov, preferencií, arogancie…“
- „Naučiť sa spoznávať, rozoznávať a spracovávať pocity a citový život. Autor tu zdôrazňuje naučiť sa pomenovať vlastné pocity a všetky vnútorné hnutia, ktoré vytvárajú v nás vzácny zdroj energie. Je potrebné, aby sme sa naučili „necenzúrovať“ vlastné pocity, teda neskrývať ich pre sebou samými „akoby boli (a aj keby boli) pocitmi úbohými, hlúpymi či nehodnými“, a zároveň sa ich učili rozpoznať a pozitívne integrovať do jednoty nášho ľudského bytia. Ak totiž dokážeme prijať seba samých, stávame sa viac disponovanými pre „empatiu“, teda schopnosť vžiť sa do iných a pochopiť význam, ktorý pre nich majú jednotlivé skúsenosti, vzťahy či udalosti. Význam empatie pre život kňaza, ktorý je povolaný k tomu, aby vedel počúvať, chápať, spolucítiť a spolupracovať s mnohými, je o to väčší práve dnes, kedy sa v spoločnosti stále viac rozmáha narcistický postoj k životu, čo značí, neschopnosť vidieť iných, len samých seba.
- „Kňaz sa musí učiť priblížiť ku všetkým ľuďom“, vedieť ich počúvať, viesť s nimi dialóg a vedieť sa konfrontovať so všetkými. Vzťah s deťmi má byť pre nás zdrojom úžasu a je pozvaním nás vidieť všetko čo robíme sviežim pohľadom, ako by to bolo po prvýkrát. Vzťah s mladými v nás prebúdza nádej a odvahu radikálnej obnovy darovania vlastného života. Vzťah s dospelými je zdrojom zrelosti a učí nás k zodpovednosti za naše rozhodnutia a činy. Vzťah so starými ľuďmi nás oslobodzuje od prílišnej unáhlenosti a aktivizmu. Vzťah s chorými nás uschopňuje byť usch pokornejšími, schopnejšími viac počúvať a nechať sa poučiť. „Hĺbka citového života, z ktorej sa šíri naša ľudskosť, je pre nás kňazov veľmi vzácnym darom. Veď stretávame ľudí práve v najdelikátnejších chvíľach ich života: pri narodení, pri vstupe do manželstva, v chorobe, neúspechu, utrpenia, smrti ich najbližších.“ Osobitnú dôležitosť má schopnosť vytvárať ľudsky opravdivé vzťahy so ženami. Vzťahy, ktoré sa rodia z úprimnej úcty a z rešpektu voči ženskej identite. Žiaľ, dnešná kultúra nám v tomto nepomáha, keďže často redukuje vzťah muža a ženy len na oblasť „zvádzania. To sťažuje (nielen pre nás kňazov) budovať vzťah založený na úprimnom a láskavom dialógu slobodnom od vlastníckych tendencií.“
- „Ak je pre kňaza dôležité vedieť vstúpiť do vzťahu so všetkými, myslím, že rovnako dôležité je, aby vedel byť aj sám so so sebou samým“. Pre vyvážený života kňaza je dôležité, aby žil v spoločnosti s inými, ale zároveň, aby dokázal prežívať aj momenty ticha a samoty, bez toho, aby stratil pokoj a radosť. Zotrvať v samote neznamená zostať v izolácii a opustenosti. Naopak: je to možné tomu, kto dokáže v sebe nájsť dostatočnú hĺbku svojich pocitov, túžob, presvedčení. Je to bohatstvo, ktoré človek „nazbieral“ cez mnohoraké vzťahy a skúsenosti. Ale práve až ticho umožňuje, aby toto bohatstvo sa stalo našim skutočným vlastníctvom. Pretože inak riskujeme, že mnohorakosť stretnutí, vzťahov a skúseností, bez priestoru ticha a samoty, nás pohltia a vyprázdnia tak, že naše slová sa stanú len „prázdnymi rečami“ a naše skúsenosti stratia svoje čaro a stanú sa pre nás banálnymi. Ak naopak, ak vo víre aktivít sme schopní zastaviť sa a položiť si otázku: prečo a ako to robíme, ak nadobudneme odstup od našich predstáv, pocitov a zvykov, už tento jednoduchý akt nás môže priviesť k väčšej vnútornej slobode a tak získať aj správnejší úsudok a postoj. Takýmto okamihom ticha sa môže stať aj chvíľa pre spytovanie svedomia pred Kompletóriom: „je to chvíľa, ktorá nám umožňuje položiť si otázku o nás samých a stať sa pánmi našich aktivít a nie otrokmi našich zvykov, vonkajších stimulov či tlakov okolitého prostredia“.
- „Neľahkou výzvou, ktorej musíme čeliť je konfrontácia s panujúcou konzumnou a individualistickou koncepciou života“. Ide o spôsob života prežívaný ako možnosť mnohorakej konzumácie a to nielen materiálnej ale aj „mentálnej“, pokiaľ ide o skúsenosti, emócie, ako aj vzťahy, ktoré môžu byť prežívané tým istým konzumným spôsobom. Opakom tejto koncepie je „kreatívna“ koncepcia života, ktorú človek prežíva vtedy, keď sa rosa r zhodne tvoriť, ako umelec, vzťahy, skúsenosti, vdychovať život do matérie. Konzumnú koncepciu života je ťažko zosúladiť s kňazským životom, pretože vzhľadom na celibát peniaze či poslušnosť, život je od základu naplnený mnohými obmedzeniami. Naopak, život z hľadiska kreatívnej koncepcie, život kňaza môže byť veľmi bohatý: „slávenie, kázanie, spovede, stretnutia…. vtláčajú do všetkého pečať jeho vlastnej identity a zo života robia plodnú existenciu“.
- „S konzumnou víziou života úzko súvisí individualistická vízia života, ktorá mystifikuje egocentrické túžby a nemá zmysel pre hodnoty“. Ak hovoríme o hodnotách, máme tu na mysli objektívne platné hodnoty, ktoré nezávisia od nás samých. Sme povolaní ich uznať a nasmerovať vlastný život k ich dosiahnutiu. Naopak, naše túžby sú skutočnosťou, ktorú vytvárame my sami a ktorá sa rodí z toho, čo cítime ako nedostatok. Život v súlade s hodnotami nás uvádza do vzťahu s realitou sveta, ktorý môžeme stvárňovať a vylepšovať, prostredníctvom činov, ktoré vychádzajú zo slobodných rozhodnutí. Egocentrické túžby naopak blokujú človeka a uzatvárajú ho v zajatí ich uspokojenia. Nejde im o zlepšenie sveta, ale naopak o využitie jeho bohatstva vo svoj prospech. Život kňaza z hľadiska uspokojenia vlastných túžob nemá šancu byť veľmi bohatý, veď v základe je to rozhodnutie pre život služby a sebaobetovania. Vzhľadom na realizáciu života hodnôt, môže byť život kňaza naopak nezvyčajne bohatý a plodný, „vzhľadom na osobné vzťahy, na zažité ľudské skúsenosti, na neustále pozvanie k transendencii, k láske, k darovaniu seba samého pre Ježiša Krista“.
- „E. Fromm vo svojej knihe Umenie milovať odporúča, aby ten, kto sa chce naučiť tomuto najvyššiemu životnému umeniu, aby bol v blízkosti ľudí, ktorí vedia milovať.“ Naučiť sa od nich slovám, postojom, reakciám, spôsobom uvažovania. Zdá sa, že práve mladí ľudia dnes majú veľmi veľa modelov, s ktorými sa môžu identifikovať, len škoda, že sú to modely chudobné na skutočnú ľudskosť, sú to tzv. „celebrity, avšak nie svedkovia“. Preto sú potrební ľudia, svedkovia, kňazi, ktorí prežívajú „svoje putovanie k plnosti ľudskej skúsenosti s radosťou a vytrvalosťou, ktorí prežili úžas nad skúsenosťou, že boli milovaní a sú ochotní milovať veľkoryso, bez zábran: toto je skutočná citová zrelosť.“
- „Jednou z ťažkostí, s ktorou musíme počítať je, že priemerný vek tých, ktorí sa rozhodujú pre kňazstvo sa zvýšil“. To prináša so sebou ťažkosť, že často tí, ktorí vstupujú do seminárov majú už svoju osobnosť sformovanú a nie je jednoduché im ponúknuť základné výchovné postupy. O to viac je potrebné byť ostražitý ohľadom ich dostatočnej zrelosti, aby sa nestalo, že by sa iní stali terčom prejavov ich vlastnej neurózy. Osobitne je potrebné overiť vyrovnanosť ohľadom prežívania sexuálneho života, „v inom prípade by sme vystavili kandidátov ťažkostiam, ktoré by nemohli uniesť“.
- „Každý môže a musí vziať zodpovednosť za vlastný život a musí sa nučiť usmerňovať ho k vždy väčšej pravdivosti“. Vlastná formácia je práca, ktorú nemôže nikto urobiť na mieste iného. Zároveň však toto tvrdenie nechce vziať nič na dôležitosti duchovného vedenia vo formácii. Ako hovorí Lonergan: „je potrebné neustále odznova obnovovať svoje rozhodnutie a väčšinou to nejde bez neustálej konfrontácie s iným človekom, s niekym, kto nám pomôže vidieť naše inkoherencie, pokorne si ich priznať a pokúsiť sa ich prekonať.“
- „Nakoniec sa oplatí, aby sme si boli vedomí limitov, ktoré nevyhnutne sprevádzajú každú ľudskú realizáciu. Ľudia úplne a definitívne zrelí neexistujú. Sú len ľudia dostatočne zrelí a v rámci ich zrelosti sú si vedomí svojich vlastných limitov, pokorne si priznávajú svoje chyby a zároveň sa úprimne snažia o ich prekonanie, nakoľko je to možne s Božou milosťou. Nepredstierajú byť perfektnými, ale každý deň zápasia, aby boli opravdivými ľudskými bytosťami.“ [3] (Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).
[1] Lettera ai sacerdoti italiani, s. 26.
[2] Por. Lettera ai sacerdoti italiani, s. 32 – 42.
[3] Lettera ai sacerdoti italiani, s. 42.
Pridaj komentár