Ignácov život je presiaknutý stále trvajúcou modlitbou. Neustála modlitba pre neho znamená, že ho Boh vo všetkom priťahuje, a že je na neho upriamený: „Hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach.“ V „Zápiskoch zo života pútnika“ (Autobiografia) priznáva svoju ľahkosť spojiť sa s Bohom ….. je teraz väčšia ako kedykoľvek predtým v celom jeho živote. Vždy a v každú hodinu, keď chce nájsť Boha, aj ho nachádza.” ( Autobiografia 99 ). Nie dlho trvajúce modlitby sú špecificky ignaciánske, ale stále vnútorné úsilie kontaktovať sa s Bohom. Raz píše, že keby bola modlitba najvyššia, ako jediný spôsob spojenia sa s Bohom, potom by bola každá modlitba, ktorá by netrvala 24 hodín denne príliš krátka.
Jeden spolubrat dosvedčuje: „Ignác si želal, aby ten istý duch, ktorý mu bol vlastný, sa v značnej miere nachádzal aj v členoch Spoločnosti Ježišovej: aby totiž pri každej činnosti a pri každom akte lásky nemali menej zbožnosti, ako v modlitbe a rozjímaní, lebo sa patrí, aby sme všetko robili len z lásky a z túžby slúžiť Bohu na jeho česť a slávu.“
Postoj úctivosti, v ktorom žil, bol podstatným výrazom jeho kráčania v Božej prítomnosti. Starnúceho Ignáca často počuli modliť sa ležiaceho na zemi: „Daj mi Pane poníženosť a úctu plnú lásky k tebe.“ Skrze podobné strelné modlitby vyjadroval vždy nanovo svoje spojenie s Bohom.
Cenné pokyny pre život modlitby sa nachádzajú predovšetkým v exercičnej knižke. Základom pre modlitbu je atmosféra uzobranosti a ticha (utiahnutie sa do ticha). Mlčanie pomáha upriamiť pozornosť na jedinú vec a „prirodzené schopnosti slobodnejšie použiť, aby sme ho horlivo hľadali, po čom tak veľmi túži modliaci sa človek.“ (DC 20). Pre Ignáca k príprave na modlitbu patrí, aby sa pred spánkom vnútorne naladil na výraz Písma, ktorému sa chceme venovať v modlitbe zajtrajšieho dňa. Takto podporuje konanie, na ktoré myslí slovo Písma – „Ja spím, ale moje srdce bdie. (Pies 5,2 )
Pre sústredenosť počas modlitby môže pomôcť – ako radí Ignác – trochu sa prejsť pred ňou, upriamiť svoj pohľad do diaľky, alebo smerom hore. Človek si môže myslieť, že je to buď málo, alebo nepotrebné. Aké dôležité sú také malé pomôcky, nech objasnia dve skúsenosti: „Odkedy pred modlitbou otvorím okno a pár minút sa dívam von, sa moja modlitba zmenila.“; „Odkedy som začal sledovať svoje dýchanie, mám dojem, že sa vo mne modlí sám Duch Svätý.“
Ignác na začiatku modlitby pozýva hovoriť vždy tú istú prípravnú modlitbu. Jeho návrh – pravdepodobne jeho vlastná modlitba, ktorá znie: „Vyprosiť si od Boha, nášho Pána milosť, aby všetky moje úmysly, konania a činnosti smerovali čisto na službu a chválu jeho Božskej velebnosti.“ (por. DC 46) V podstate je táto modlitba krátkou formulou základnej túžby jeho života. Môže byť nápomocné pýtať sa seba samého: Ako by vyzeralo moje základné vyznanie viery, keby som ho formuloval do jednej, alebo dvoch viet, ako výraz mojej najhlbšej túžby? Takáto modlitba môže pomôcť otvoriť sa Božej prítomnosti.
Ku stálej prípravnej modlitbe sa pripojuje „osobitná prosba“: Prosiť od Boha, nášho Pána to, čo si žiadam a po čom túžim. Prosba musí byť primeraná predloženej látke. (por. DC 48 ). Skrze túto prosbu sa dostáva modliaci sa človek do styku s vlastnou hĺbkou a túžbou svojho srdca. Ježiš sa vždy pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Tam je viera, ktorej Ježiš pripisuje liečiacu a posväcujúcu silu a tam je už aj dané, čo hľadá prosiaci: „Verte, že všetko, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali a budete to mať.“ (Mk 11, 24)
Zamyslenie, uvažovanie, rozjímanie, meditácia sa u Ignáca nedajú vždy presne vzájomne ohraničiť. Na konci ide o to, aby sme sa so všetkými silami, s duchom, dušou a telom zúčastnili modlitby a vnikli do hĺbky právd viery, ba viac: stretli sa s Bohom. To sa môže udiať v rozjímaniach o živote, ktoré sú zamerané na spásne a menej spásne udalosti vlastného života alebo života z evanjelia. Toto stretnutie sa s Bohom a Kristom môže byť darované aj v meditácii Písma. V nich Ignác zdôrazňuje, aby sme si scény vnútorne predstavili, ba dokonca aby sme do nich živo vstupovali ako účastníci deja. Na konci modlitby dáva Ignác často dvojitý rozhovor. V ňom sa máme začať s Pánom, s Máriou vnútorne rozprávať: „Rozhovor sa vlastne koná tak, ako keď priateľ hovorí s priateľom, sluhom so svojím Pánom.“ (por. DC 54)
Po ukončení Ignác vyzýva na pohľad späť, na celý priebeh modlitby, tak ako sa dívame na cestu, po ktorej sme šli, a ktorú sme prešli. Aj tu sa ešte môže ukázať niečo nové, alebo ponúknuť sa k ďalšej ceste modlitby. Pre prehĺbenie je obzvlášť dôležité, že sa meditácie často opakujú t.j., že dva, trikrát meditujeme o tom istom mieste Písma. Tu nám môže pomôcť výrok: „Stále kvapkanie na skalu srdca ju postupne vyhĺbi.“
Na večerné rozjímanie odporúča Ignác používanie zmyslov. V ňom ide o získanie jednoduchého zmyslového kontaktu, čiže kontakt ku skutočnostiam viery cez zmysly. V dotýkaní, v ovoniavaní, chutnaní, hľadení, cítení – tak to Ignác vyjadruje – sa môže Boh, ktorý je vo všetkom skrze svoje bytie sprítomniť svojou mocou.
U Ignáca nachádzame aj modlitbu dýchania. Pozostáva v tom, že sa pomaly modlíme a spájame slová modlitby s rytmom dýchania.
Po ľudskej stránke je modlitba modlitbou tela, t.j. postoj, vonkajší výzor. Ignác hovorí, že sa majú zaujať telesné postoje, ktoré najviac pomáhajú a sú primerané: sedieť alebo ležať, stáť alebo kľačať atď. Aj toto je svedectvom, ako veľmi Ignác dáva jednotlivcovi voľnosť v spôsobe modlitby.
Modlitba je u Ignáca chápaná ako služba. Má pomáhať stretať sa s Bohom a jeho vôľou. Vlastný život sa má modlitbou tak premeniť, že sa stane jedinou odpoveďou na stretnutie s Bohom. Pritom sa uskutoční bolestné očistenie. Je príznačné, že Ignác „umŕtvovanie“ t.j. oslobodenie sa od vlastného ja, pokladá za základné. Človek oslobodený od vlastného Ja – nie však bez vlastného Ja, sa dokáže za štvrťhodinu lepšie pomodliť ako človek upriamený na seba samého, za dve hodiny.
Kto sa slobodne otvorí Božej vôli, ten v modlitbe dostane svoje poslanie.
V dennom spytovaní svedomia, v modlitbe milujúcej pozornosti sa znova uskutoční nasmerovanie sa na hnutia Ducha Svätého. Tu sa modliaci človek prenechá pôsobeniu nosných a vábivých silách viery, nádeje a lásky.
Pre Ignáca je každá modlitba iba prípravou, disponovaním sa. Nič sa nedá vynútiť alebo magicky vykonať. Modlitba je z túžby srdca zrodené slobodné gesto pozvania. Záleží na Bohu, ktorý už ľudskú prosbu vyplnil v nepredstaviteľnej hojnosti. On odpovedá na konkrétny výraz modlitby.
Ďalej záleží na človeku, ktorý druhého sprevádza v exercíciách. V modlitbe je dôležité, aby bol vo veľkej úctivosti, skromnosti a zdržanlivosti ochotný pomáhať. Nie je nič nebezpečnejšie, povedal raz Ignác, ako iných sprevádzať podľa vlastného štýlu. V človeku sa modlí sám Boží Duch a ukazuje mu pravú, autentickú a osobnú cestu modlitby. Mnohé je tu aj jednoduchšie, ako to dovolí tušiť „Náuka modlitby“.
Táto jednoduchosť, ale aj Božie prekvapenia sa ukazujú v Ignácovej mystickej modlitbe, ako to aj náznakovo nachádzame v jeho duchovnom Denníku. Ignác je vtiahnutý do pohybu života trojjedinej Božskej lásky. Kto rozumie jeho zajakavým slovám? Kto posolstvu jeho sĺz? Kto rozumie Božiemu Duchu, „ktorý dáva viac, ako si vládzeme vyprosiť a vymyslieť“ (por. Ef 3, 20) a ktorý „so vzdychaním, ktoré nemôžeme zachytiť slovami, sa prihovára za nás“ (por. Rim 8, 26).
(Spracoval Ján Benkovský SJ podľa Willi L a m b e r t SJ – Z l á s k y ku s k u t o č n o s t i. Základné heslá ignaciánskej spirituality).
Pridaj komentár