(9. cezročná nedeľa, 3. júna 2018) – „Šesť dní budeš pracovať a robiť všetky svoje diela, ale siedmy deň je sviatočný deň Pána, Tvojho Boha“ – Toto Božie prikázanie sme čítali v prvom čítaní, možno teda povedať, aj vzhľadom na práve prečítané evanjelium, že dnešné Božie slovo nás uvádza do uvažovania o tom, k čomu sme povolaní v našom živote.
Dôležitým aspektom je určite naša práca, naša zaangažovanosť sa za akékoľvek tvorivé dobro na tomto svete, lebo tak dostávame účasť na pokračujúcom stvoriteľskom programy Božej lásky v tomto svete. Šesť dní v týždni sme pozvaní k tejto aktívnej spolupráci, no posledný siedmy deň nás pozýva Boh k prerušeniu tejto činnosti, k zastaveniu sa. Ale je tu aj dôležitá otázka, k čomu nás vlastne v ten siedmy deň Boh pozýva? Je to len v povinnosti ísť do kostola a nepracovať tak, ako pracujem počas týždňa?
Veľa nám môže napovedať hebrejské slovo menuha, ktoré sa do slovenčiny prekladá ako „odpočíval“, teda Boh po 6 dní tvorenia sveta odpočíval. Biblista Abrahám Heschel však vo svojom diele The Sabbath hovorí, že hebrejský výraz menuha, ktorý prekladáme ako „odpočívať“ vyjadruje čosi omnoho aktívnejšieho. Menuha vyjadruje „cieľavedomú kontempláciu, nazeranie, duševné pozorovanie“. Je to proces, pomocou ktorého sa človek stáva vnútorne dostatočne pokojným k tomu, aby bol schopný vidieť hlbšie do života.
V závere príbehu o stvorení sa nachádza obraz Boha, ktorý je totálne ponorený do svojho stvorenia. Je to Boh, ktorý pozorne načúva. Siedmy deň Boh spočinul, vnímal a počúval. Práve toto „pasívne“ angažovanie sa charakterizuje Božiu tvorivú odpoveď na akt stvorenia.
Človek stvorený na Boží obraz je pozvaný do spolupráce. Boh nám odovzdáva schopnosť tvoriť a aktívne sa angažovať na jeho (s)tvoriteľskom pláne (Gn 1, 28-29). No skutočne sa angažovať v Božom pláne tvorenia znamená prijať aj jeho pozvanie zastaviť sa a, rovnako ako on, prejsť od vonkajšej k vnútornej, pokojnej aktivite – k načúvaniu a stotožneniu sa s Božím snom pre jeho stvorenie. Preto je dobré si dnes položiť nasledovné otázky:
-
- dokážem „počúvať a vidieť“? dokážem sa zastaviť, venovať sa tichu, stíšeniu a počúvaniu vlastného srdca – ozvene vlastného prežívania, svojim pocitom, otázkam a pochybnostiam, neistotám, sklamaniam a zlyhaniam,
- dôverujem, že všetko, čo sa udialo vďaka mne aj mimo mňa, má nejaký zmysel, bolo na niečo dobré? dôverujem v zmysel aj keď ho hneď nevidím a nerozumiem?
- ako prijímam vedomie vlastnej ohraničenosti – k čomu ma toto poznanie vedie? dokážem prijať pravdu o sebe? otváram sa pre plnšiu pravdu?
- čo počujem z tých hĺbok, ktoré ma presahujú; ako sa mi – mne osobne – prihovára Boží milujúci Duch, ako sa vidím v očiach Boha, aká je pravda o mne v Božom srdci?
- Aká je moja životná vízia, smerovanie? kam chcem prísť? ku komu, k čomu chcem prísť?
- čo očakávam, čo potrebujem na ceste k „cieľu“ a od koho? s kým kráčam? na koho sa spolieham a v čom? kto sa spolieha na mňa a v čom?
- ako sa moja vízia premieta do môjho každodenného života (práca, vzťahy)? čím je pre mňa vo víre každodenného života – motivuje ma, usmerňuje, je pre mňa istotou, majákom?
Dôležité je si klásť tieto základné otázky o živote, aby sme dokázali žiť plnohodnotný život, naplnený radosťou a pokojom, podobne ako o tom hovorí nasledujúci príbeh:
„Za dávnych čias, verný dobrým zvykom, vybral sa jeden zbožný muž na púť. Ako tak šiel, doviedla ho cesta do istého mesta, kde sa práve stavala katedrála. Nedalo mu, nuž sa ta šiel pozrieť. Keď už hodnú chvíľu pozoroval usilovnú prácu na stavenisku, dal sa s kamenármi do reči.
„Čože to robíš?“ prihovoril sa prvému z nich.
Muž znechutene odvetil: „Že čo? Stále len niekomu otročím. Od svitu do mrku otesávam balvan za balvanom a konca to neberie. Už aby bol večer, nech si konečne užijem tých pár zaslúžených grošov a zoberiem si od života, čo mi právom patrí! Lebo mne osud nič poriadne nedopraje a vždy len druhým žičí.“
„A ty, čože ty robíš?“ prihovoril sa pútnik druhému z nich.
„Ja živím svoju rodinu, ženu a drobné dietky,“ odvetil tento. „Každé ráno odchádzam od nich sem na stavenisko a večer sa zas len k nim ponáhľam, sú mi všetkým, čo na tomto svete mám a na čom mi záleží. Robota je, pravda, ťažká, ale chvalabohu mám dve mocné zdravé ruky, rodinu uživím, nuž nemám sa čo ponosovať.“
„A čo robíš ty?“ prihovoril sa napokon tretiemu kamenárovi.
„Ja? Ja staviam chrám!“ povedal tento hrdo.“
Drahí bratia a sestry, ak nám Pán Boh dáva nejaký príkaz, je to vždy len pre naše vlastné dobro. A len keď dokážeme žiť tak, ako nás k tom Boh pozýva, budeme vedieť viesť hodnotný život, ktorý nás bude napĺňať zmysluplnosťou a radosťou.
3. júna 2018 at 15:26
Tak, ako píšete, vo sviatočný deň sme pozvaní k načúvaniu toho, k čomu nás Boh pozýva, aby sme boli schopní vidieť hlbšie do života…Skutočne, je to veľmi dôležité, mať takýto kúsok nedele aj počas každého dňa..
Pre mňa je v dnešnom evanjeliu prekvapivý ešte jeden paradox. A to, že Pán Ježiš v sobotu uzdravil človeka s vyschnutou rukou. Zvláštna podobnosť je v tom, že práve ruka je symbol práce. Čiže Pán Ježiš uzdravením ochrnutej ruky akoby oslobodil prácu ako-takú práve v sobotu – vtedajší sviatočný deň- a posvätil ju názorným gestom, keď na mieste modlitby povedal chorému človeku, aby si stal do prostriedku a vystrel chorú ruku.
A Ježiš uzdravil nie pod príkazom, ale milujúcim srdcom. Dokonca príkaz porušil, aby mohol uzdraviť. Tak aj nás motivuje mať takéto milujúce, počúvajúce, nedeľné srdce, ktoré je pripravené urobiť skutok s oveľa vyššou hodnotou, vyššou akoby sa ľudskému oku mohlo zdať.