Pamplona je ideálne miesto, ktoré nám ponúka nahliadnuť na osobu a ideály Ignáca pred obrátením. Jednou z jeho charakteristík je, že bol človekom zbraní. Ignác z Loyoly sa javí ako elegantný a odvážny mladý šľachtický rytier, z ktorého sa stal šikovný a odvážny vojak. Bol to výsledok, plod kultúry a danej doby, v ktorej žil. Charakteristickým pre neho bol najmä rytiersky kódex, ktorý bol v tom čase veľmi cenený:

–          Odvaha v sebaobrane.

–          Schopnosť viesť vojnu.

–          Lojálnosť a úctivosť svojmu pánovi.

–          Veľkodušnosť dať k dispozícii všetko.

–          Hľadanie vlastnej slávy.

–          Silná sebadôvera a hrdosť.

–          Nepopierateľná odvaha.

Toto boli hodnoty, ktoré prenikali vtedajšiu kultúru a literatúru, ktorú Ignác poznal od svojich detských a adolescentných čias a tiež z obdobia učenia sa. Rytierske hodnoty mali veľký vplyv na myslenie a život Ignáca. Neboli iba ideálmi, ale silnými túžbami, ktoré dominovali v jeho vnútornom svete fantázie a mnohých želaní. Ignác sám o nich hovorí vo svojej Autobiografii, ako počas rekonvalescencie bol naplnený, ba úplne presiaknutý romantickými rytierskymi témami a hrdinskými skutkami, ktoré chcel vykonať: „Keď som si viac ráz prečítal tie knihy, začalo sa mi akosi páčiť to, čo som v nich našiel napísané. Keď som odložil čítanie, niekedy som sa zastavoval a zamyslel nad vecami, o ktorých som čítal, ale inokedy som sa navracal k svetáckym veciam, na ktoré som predtým zvyčajne myslieval. Medzi toľkými márnosťami, ktoré mi prichádzali na pamäť, jedna mi tak zaujala srdce, že som sa jej hneď celkom oddal, a to zavše až dve, tri alebo aj štyri hodiny, bez toho, že by som si to bol uvedomil. Predstavoval som si, čo všetko urobím v službe istej dámy: aké prostriedky použijem, aby som mohol ísť do krajiny, v ktorej žila, aké básne zostavím a aké slová jej poviem a aké rytierske činy so zbraňou v ruke vykonám v jej službách. Tak veľmi som bol zamilovaný do týchto plánov, že nikdy som nehľadel na nemožnosť ich uskutočniť, pretože tá dáma nepochádzala z obyčajnej šľachty: nebola ani grófka, ani vojvodkyňa, ale z oveľa vyššieho stavu, ako bol ktorýkoľvek z týchto stavov.“ (Autobiografia 6)

Svoj doterajší život Ignác vyjadril dvoma skúsenosťami:

1)      Cvičenie sa v zbraniach. (Autobiografia 1)

2)      Márnivá túžba získať slávu. (Autobiografia 1)

Tieto dve skutočnosti tvorili identitu mladého Ignáca z Loyoly: používanie všetkých druhov zbraní – dýky, meča, obranného štítu, kuše, dobrá jazda na koni, zručnosť – z ktorých vyrastajú rytierske ideály a veľká fantázia. Okrem tejto vojenskej identity, Pamplona bola miestom, kde môžeme vidieť aj úlohu Ignáca v spoločenstve a v komunite, najmä jeho vodcovskú rolu a odvahu pri vedení ľudí.

Ideál „ego“ Ignáca z Loyoly

Ignác hneď v úvode svojej Autobiografie spomína márnivú túžbu po vlastnej sláve: „Do dvadsiateho šiesteho roku svojho veku1 som sa oddával svetským márnostiam2 a mojou najobľúbenejšou záľubou bolo cvičenie so zbraňou s veľkou a márnivou túžbou získať si česť.“ (Autobiografia 1)

Sláva a česť sa vysvetľovala a vnímala v termínoch ideálneho – dokonalého rytierstva:

–          Vojenská sláva, ktorá sa dala dosiahnuť v službe kráľa, a to vo veľkých víťazstvách a odvážnych skutkoch.

–          Vnútorným motívom získania vojenskej slávy boli vnútorné túžby po sláve a cti, ktoré si nosili rytieri – ideál a dokonalosť Ignáca ako rytiera.

–           Vernosť – úcta a lojálnosť pánovi boli podstatnou vlastnosťou vojaka a šľachtica.

–          Pevnosť vo svojich ideáloch – Ignác sa ich pevne držal, aby si zachoval vlastnú identitu – vlastné „ego“.

–          Čestnosť a poctivosť, ktorá vychádzala z dôvery k sebe a k iným.

Ideál „ega“ Ignáca teda obsahoval rytierske hodnoty, ktoré mali silný podiel pri tvorbe jeho charakteru, ale aj pri istých patologicko – narcistických prejavoch. Hrdinské činy v Pamplone nám totiž ukazujú obe stránky Ignácovej osobnosti:

1)      Silný charakter Ignáca.

2)      Slabosti a narcistické prejavy: odmietnutie kapitulácie, keď bola istá porážka; neprijatie žiadnej racionálnej prehry, žiadnej možnej dohody; podnecovanie k väčšej odvahe a vypätiu; nemal strach zo smrti….

Zranenie v Pamplone však Ignácovi prinieslo istú vnútornú traumu, okrem vonkajšieho zranenia, pretože utrpelo predovšetkým jeho „ego“ – prehra. Patologický narcizmus v Pamplone sprevádzajú najmä dve skutočnosti: pýcha a márnivosť. Zranenie v Pamplone Ignáca však priviedlo do nového obdobia vnímania svojho života. K tomu istým spôsobom prispel aj prevoz na lôžku z Pamplony do Loyoly a prvé začiatky vnútorných konfliktov v sebe samom a obrátenie v Loyole.

(Ján Benkovský SJ spracoval  podľa: W.W. Meissner SJ, Ignacio de Loyola. Psicológía de un santo, s. 65-78)