Sviatok svätej rodiny (31. decembra 2017) – Írsky dramatik Gilbert B. Shaw napísal: „Najväčšie zlo, aké môžeme blížnemu urobiť nie je to, že ho nenávidíme, ale že sme voči nemu ľahostajní. To je absolútna neľudskosť.“

Aj psychológia všeobecne tvrdí, že každý človek najviac potrebuje lásku, ktorá sa prejavuje predovšetkým dôverou, prijatím a ocenením. Často stačí iba priateľské slovo, záujem, úsmev, ochota k dialógu, gesto dobrej vôle a podobne… O tom, aké sú nevyhnutné vzťahy v ľudskom živote,  svedčí aj dnešný sviatok Svätej rodiny.

Pápež Benedikt XV. v roku 1921 zaviedol sviatok Svätej rodiny pre celú Cirkev. Akoby predvídal, že moderná doba dneška bude rodine klásť mnohé prekážky. Dnes vidíme, akú veľkú mal pravdu. Rodina je vo svojej existencii ohrozená.
Môžeme vidieť dve názorové línie. Jedna línia sa snaží zachovať tradičné vzťahy a hodnoty v rodinnom živote. Na čele tejto línie stojí terajší Svätý Otec, ktorý vyzval mládež, aby vytvárala rodiny, ktoré budú opravdivými „svätyňami lásky“. Druhú líniu reprezentujú napríklad názory, že rodina ako inštitúcia je zbytočná, nepotrebná, pre dnešnú dobu jej model nie je udržateľný a podobne.
„Svätyňa lásky“ – tak nazval Svätý Otec rodiny. „Zbytočná inštitúcia“ – tak nazývajú niektorí iní rodinu. Komu uveríme?

Rodina, svätyňa lásky – tam asi najviac prežívame tú lásku: dôvera, prijatie a ocenenie. 14 -ročný chlapec odpovedal na otázku „Čo je rodina?“, takto: „Rodina je tam, kde nás nevyhodia ani vtedy, keď sme niečo zlé vykonali.“ V odpovedi 14 – ročného chlapca je hlboká pravda. Rodina je miestom, kde sa človek učí láske, kde sa učí milovať a byť milovaným. Veď každý človek potrebuje z času na čas počuť od druhého: „…som rád, že si, som skutočne rád, že existuješ…“. A práve rodina je tým priestorom, kde by sme to mali počuť… Rodinu netvoria domy, záhrady, nábytok, porcelán. To, čo robí rodinu rodinou, sú predovšetkým živé osoby. Si to ty, otec, si to ty, matka, si to ty, dcéra či syn, dedko či starká… Vy máte prijímať a odovzdávať to najpodstatnejšie v ľudskom živote, čo sa nazýva „Láska“. Otec nemá byť osobou, pred ktorou sa celá rodina trasie a obáva, keď prichádza v nočných hodinách „v nálade“. Otec nie je ten, ktorému sa musia prispôsobiť všetci členovia rodiny, jeho povahe a jeho náladám. Otec nie je ani policajt, ktorý dáva len príkazy a povely. Otec nie je ani ten, kto si myslí a aj koná tak, akoby jeho manželka bola iba na varenie, pranie, žehlenie, aby sa postarala o deti, poprípade vždy bola poruke, keď muž má chuť naplniť si svoju žiadostivosť. Otcovia, mnohí z vás mi povedia: „Ja nie som takýto, o mne tieto slová neplatia.“

Ak si to niekto z vás myslí, môžem sa opýtať aj inak:„Kedy naposledy si ty, otec, našiel niečo pekné na svojej manželke? Kedy si ju pochválil za dobrú večeru alebo za to, že uložila deti, pokiaľ si sledoval televíziu? Kedy naposledy si jej kúpil kvet možno len preto, že si jej chcel spraviť radosť? Kedy naposledy si jej aj povedal, že ju máš rád, že si jednoducho rád, že je pri tebe, že existuje? Kedy naposledy si jej prejavil pozornosť, či dal darček, ktorého by cena bola 0 euro, ale na ktorom by si sa musel doslova natrápiť svojou tvorivosťou a ktorý by ťa stal veľa strategického uvažovania o tom, čo by manželke urobilo naozaj radosť, a do čoho by si pri jeho tvorbe musel vložiť veľa času?
A matka? Nemusí mať vždy posledné slovo v rodinných rozhovoroch. Matka nedáva pocítiť svojmu manželovi, aký je neschopný, nemotorný. Matka nie je matkou, ak nedá priestor v rodine nikomu inému okrem seba. Keby sme sa na chvíľku stíšili, počuli by sme možno tieto slová: „…ale predsa ja takáto nie som…“ A ja sa opýtam už len jednou vetou: „Cíti tvoj manžel to, že si rada, že je, že existuje? Že nie je zbytočný? Kedy naposledy si ho pochválila a ocenila? Niekto povedal, že pokiaľ ide o ocenenie a pochvalu, ktorú manželka môže poskytnúť manželovi, vraj nikdy to nemôže byť dosť…

Počas svojho parížskeho pobytu chodil básnik Rilke každý deň okolo poludnia v spoločnosti mladej Francúzky okolo jednej žobráčky. Francúzka tejto žene vždy hodila mincu. Básnik jej nikdy nič nedal. Keď sa ho na to mladá Francúzka opatrne opýta, Rilke odpovedá: „Je potrebné obdariť srdce ženy, a nie ruku.“ Na ďalší deň sa Rilke objavil s nádhernou ružou. „Ach, kvetina pre mňa…“ – pomyslela si dievčina. Rilke však vložil ružu do rúk žobráčky. Tu sa stalo čosi podivuhodné. Žobráčka vstala a aj s ružou odišla. Celý týždeň sa na ulici neukázala. Potom opäť sedela na svojom mieste. „Z čoho tá žena celý týždeň žila?“ Básnik odpovedá: „No predsa z ruže!“

Bratia a sestry, určite je potrebné zarábať či variť pre rodinu. Ale najpotrebnejšia pre žobráčku bola ruža – vedomie, že som tu pre niekoho, že si ma niekto všimol. Krátky životný príbeh parížskej žobráčky nám prezrádza, že každý vo svojom živote potrebuje lásku. Tak, ako ju potrebovala ona, potrebujeme ju aj my: naše deti, váš  manžel, manželka, priatelia, blížni… Veď nič nerobí človeka šťastnejším ako vedomie, že je milovaný. Beznádej, opustenosť nesmie byť tam, kde žijú ľudia s ľuďmi. My sme tu na to, aby sme z našich vlastných rodín vyháňali beznádej, opustenosť. Čím? Tým, že nám ten druhý nebude ľahostajný, že bude pre mňa niečím najcennejším, veď je človekom.

Seneca povedal: „Ak chceš byť milovaný, tak miluj!“ Ak chceme byť milovaní, milujme v prvom rade my sami. Naučiť sa milovať vyžaduje vystúpiť na cestu odovzdania sa druhému. Dnes, na sviatok Svätej rodiny každého z nás Ježiš povoláva, aby sme pretrhli čiernu niť nelásky. Veď láska stavia mosty, kde je priepasť. Máme byť staviteľmi mostov lásky medzi sebou navzájom. Len život, ktorý žijeme pre druhých, stojí za to.

Prosme teda, aj pri dnešnej sv. omši, aby sa naše rodiny stávali Bez rodiny, ktorá je „svätyňou lásky“, priestorom, kde sa učíme milovať a byť milovaní, kde môže zakúsiť dôveru, prijatie a lásku, kde sa človek naplno rozvíjať v tom najdôležitejšom – v ľudskosti.

(Nedeľný príhovor inšpirovaný homíliou vdp. Zemka)