(Zjavenie Pána, 6. 1. 2018) – Možno povedať, že celé vianočné sviatky sú predovšetkým o hodnote ľudskosti. Keď začneme od Zvestovania, vidíme, že v tom okamihu, keď sa Boží syn počal v živote človeka, v lone Panny Márie, zvláštnym pôsobením Ducha Svätého, už vtedy sa spojilo nebo so zemou, a celý vesmír sa zachvel, lebo to bolo naplnením všetkých ľudských ašpirácia, priblížiť sa k Bohu. Tu sa však Boh priblížil k človeku, veľmi zvláštnym a nečakaným spôsobom. Nie ako mocný vládca, ktorý vládne mečom, ale ako ľudské dieťa, ktoré je úplne vydané do rúk človeka. V okamihu Zvestovania a následného narodenia, sa Boh stal človekom, resp. všetko ľudské, sa stalo zároveň aj sakrálnym, posvätným, a to je skutočná revolúcia s takými možnými aplikáciami do života, ktoré myslím, že sme ešte ani zďaleka neobjavili a kde nás všetkých ešte čaká veľká cesta.
O hodnote ľudskosti, nám hovorí aj dnešný sviatok Zjavenia Pána. Dnešné biblické čítania ukazujú túto skúsenosť na nečakanom spojení, ktoré sa udialo medzi pohanmi a židmi. Podľa Matúšovho evanjelia nie predstavitelia Bohom vyvoleného národa, nie židovskí kňazi z Jeruzalema, ale cudzinci, pohania z východu našli hviezdu a prišli sa židovskému kráľovi, Mesiášovi, pokloniť. (Mt 2,11) O podobnej udalosti hovoril už prorok Izaiáš, keď sľuboval Jeruzalemu: „Poklady národov prídu k tebe…“ (Iz 60,5) Prorok zaiste nemyslel na poklonu židovstvu ako takému, ani na jeho zbohatnutie, ale na skutočnosť, ktorú neskôr vyslovil apoštol Pavol: „že aj pohania sú skrze evanjelium spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi“. (Ef 3,6)
Skúsenosť, že sa v živote nemusíme cítiť vykorenení, ale udomácnení, že nepotrebujeme moralizovať, ale vytvárať mosty k druhým, sa na sviatok Zjavenia Pána ukazuje ako zásadná úloha a kresťanská viera sa predstavuje ako tmel ľudstva. Tu nejde v prvom rade o iné náboženstvo, iné zvyky, iného Boha, ale o také zažitie ľudskosti, čo umožní spojenie rozličných ľudí. Preto Pavol povie, že rozhodujúca je viera a evanjelium, nie zákon (morálka), pôvod alebo zvyklosti. Viera a evanjelium, je to, čo nám žiari na cestu. V symbolickej reči je to hviezda, ktorá sa nám zjavuje.
Vianočné sviatky sú tak predovšetkým o našej ľudskosti, o tom, čo nás vytvára. Ľuďmi sa stávame, a v kresťanstve nejde potom o skúsenosť, že my sme tí iní, lepší ako ostatní, ale o skúsenosť, že vďaka kresťanstvu sme na ceste utvárania svojej ľudskosti – aj kvôli nekresťanom a spolu s nimi.
Túto skutočnosť som si najviac uvedomil v roku 1990, kedy som mal možnosť pol roka pracovať vo Viedni v sociálnom apoštoláte, ktorý v tom čase tam organizoval známy jezuitský páter Georg Sporschil. Moja práca spočívala v tom, že cez deň som pracoval ako barman v bare pre bezdomovcom, ktorý bol v suteréne domu pre mládež, ktorá mohla doň prísť z ulice, ak chceli začať nový život. Bolo ich tam asi 70 mladých do 30 rokov, s ktorými sme sa učili novým životným a pracovným návykom. Môj bar v suteréne bol akousi prvou zastávkou pre mnohých, ktorí prichádzali z ulice. Bolo sa v ňom možno jednoducho len stretnúť s inými ľuďmi, zahrať biliárd, najesť sa za lacný peniaz, ale tiež oprať veci a pod. Ale hlavne, ak som u niekoho videl skutočnú túžbu začať nový život, poslal som ho na 1. poschodie domu, kde býval 2 týždne. Tam sa musel preukázať, že dokáže žiť „čistý“ totiž bez drogy či alkoholu. Ak to dokázal, mohol sa presťahovať do vyšších poschodí domu, kde v malých komunitách do 8 ľudí, žili mladí ľudia s ulice, spolu s dobrovoľníkmi, ktorí sa im snažili pomôcť svojou blízkosťou, radou a podporou. Niekedy to nevyšlo, a tak sme našich „kamarátov“ navštevovali aj vo väzení, alebo opäť na ulici – to bola druhá časť tohto sociálneho projektu, kedy som spolu s ďalšími dobrovolníkmi po obede navarili 80 litrov polievky, a potom sme každý deň chodili autom po 5 hlavných staniciach vo Viedni, kde nás už čakali bezdomovci. Boli to pre mňa, v tom čase ako 23 ročného chalana, veľmi silné a nezabudnuteľné okamihy. Cítil som sa medzi týmito ľuďmi veľmi šťastný a boli mi veľmi blízki – ako skutoční bratia a sestry. Bolo jedno či sú katolíci, evanjelici, židia alebo moslimovia, bolo jedno, čoho v živote sa dopustili, tu to boli jednoducho ľudia vyzlečení do úplnej nahej ľudskosti, a to bolo to krásne a čarovné. Vtedy som si po prvý krát v živote uvedomil, že v takejto, zo všetkého vyzlečenej ľudskosti, skutočne prebýva Boh, boli to doslova „božské stretnutia“, cítil som sa vtedy veľmi, veľmi šťastný, a zažíval som aj pravdivosť tých Ježišových slov, kedy hovorí, že kto podá pohár vody jednému z mojich najmenších, mne samému ho podal. A ja som skutočne zažíval, že v týchto biednych ľuďoch na okraji spoločnosti naozaj stretám samého Krista, že cez nich prúdi do môjho života akási tajomná, zvláštna Božia láska. Vyvrcholením týchto „božsko – ľudských“ zážitkov, potom bola v nedeľu sv. omša pre bezdomovcov, v krypte kostola sv. Petra Kanízia, kde prichádzalo azda okolo 50 bezdomovcov a ĺudí, ktorí s nimi počas týždňa pracovali. Opäť bolo pre mňa silným zážitkom, keď viacerí z bezdomovcov vyznali, že najprv sem chodili preto, aby dostali najesť, potom aj preto, že sa tam stretli s inými svojimi kamarátmi, ale nakoniec objavili ešte niečo iné, že „totiž, nielen z chleba žije človek“, a nakoniec tam chodili preto, lebo objavili neobyčajnú posilu pre svoj život v stretnutí s eucharistickým Kristom.
Potom prešli roky, a veľmi som sa potešil, keď mi pred nejakým časom členovia jedného zo Spoločenstiev kresťanského života (CVX), povedali najskôr o túžbe potom o projekte, pomoci pre bezdomovcov v Piešťanoch. Keď mi o tom hovorili, „zablykali mi oči“, lebo som si spomenul na skúsenosti vo Viedni z takmer pred 30 rokov, a tak som sa od decembra do tejto služby zapojil aj ja. A tak, keď len trochu môžem, vždy urobím všetko preto, aby som tam každú stredu a v sobotu bol, a delil sa s polievkou s bezdomovcami v Piešťanoch. Tieto chvíle, aj dnes, takmer po 30 rokoch sa stali pre mňa opäť zdrojom veľmi krásnych a šťastných chvíľ. Neviem to vysvetliť slovami, možno sa to ani vysvetliť nedá, to asi treba len jednoducho zažiť. Ale často idem do klubu Svornosť pri kruhovke, unavený či bez nálady, ale potom, keď odtiaľ odchádzam, cítim v sebe novú silu a energiu a cítim sa veľmi šťastný. Je to jednoducho skúsenosť Vianoc, skúsenosť „nahej, ničím nemaskovanej ľudskosti“, ktorá je však zároveň aj tajomným božím dotykom, stretnutím s Kristom a jeho zjednocujúcou a celý vesmír prenikajúcou láskou. Je to také tajomstvo o ktorom hovorieval svojho času aj sv. František z Assisi, keď hovorieval o tom, že najskôr išiel k chudobným preto, aby ich niečím obdaril, ale neskôr spoznal, že v skutočnosti ho Boh obdaril skrze chudobných.
Nuž drahí bratia a sestry, vianočné obdobie sa zajtra skončí, ale ich odkaz, môžeme prežívať stále – totiž že Boh sa stal človekom, a vtedy keď sa stretneme so skutočnou nahou ľudskosťou či už v nás samých, alebo v iných, vždy sa tiež stretneme so samotným Bohom.
6. januára 2018 at 22:27
Krásne napísané, aj ako osobné vyznanie, aj ako inšpirácia pomoci ľuďom, ktorí okrem seba nič iného nemajú…