Jedným z pravidiel rozlišovania je časové trvanie túžby. Zo skúsenosti sv. Ignáca vidno, že hlboká túžba, ktorú v srdci človeka vzbudzuje Boh sa nestráca rýchlo, ako keď mu prichádzali myšlienky na svetskú slávu. Ale naopak, postupom času zosilnieva podobne, ako horčičné zrnko, ktoré sa stane stromom, o ktorom hovorí Ježiš vo svojom podobenstve (porov. Mk 4, 31 – 32). Ak je Boh pôvodcom takejto túžby ani čas, ba ani ťažkosti ju neuhasia, ale naopak ju ešte viac posilňujú a túžba rastie na svojej intenzite.
Taktiež ťažkosti, s ktorými sa človek stretáva na ceste realizácie svojich túžob, sú ďalším dôležitým kritériom rozlišovania, či ide o túžbu, ktorej pôvodcom v našom srdci je Boh, alebo je naša túžba, len našou fyziologickou či psychickou potrebou.
V prvom prípade totiž, ťažkosti spôsobia, že človek ide ešte húževnatejšie za naplnením túžby. V druhom prípade, naopak pri strete s ťažkosťami, túžba v nás zoslabne.
Ďalším kritériom rozlišovanie je bod, ku ktorému túžba človeka nakoniec vedie. Otázka tu je, či túžba zintenzívňuje vzťah s Bohom, napomáha plniť Božiu vôľu a privádza k veľkorysejšej službe voči blížnym, alebo naopak všetko toto oslabuje? Ak je túžba dobrá, spôsobuje kvalitatívny rozvoj vlastného života. Takáto túžba vedie človeka k väčšej stálosti, plnosti, kreativite, k iniciatíve a vytrvalosti v každodennom živote, pričom ťažkosti a prekážky v konečnom dôsledku neoslabujú intenzitu túžby.
Dôležité je tu pozorovať aj vzťah medzi túžbou a modlitbou. Zaiste možno povedať, že modlitba a falošná túžba, teda túžba, ktorá nie je v súľade so životným nasmerovaním považovaným za správne, nemôžu spolu zotrvať, nakoniec buď sa zanechá jedno alebo druhé. Napríklad je prakticky nemožné, aby niekto prežíval autentický život modlitby a zároveň by túžil po hriešných a nezriadených veciach. Podobne o tejto kontradikcii hovorí aj sv. Ignác vo svojich Duchovných cvičeniach, v časti o „rozlišovaní duchov pre prvý týždeň“:
„Prvé pravidlo: Osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše podnecujúc ich, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše, aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch. V tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným súdom rozumu hryzenie svedomia. Druhé pravidlo: Osoby, ktoré sa horlivo usilujú očistiť sa od svojich hriechov a v službe Boha, nášho Pána, postupujú od dobrého k lepšiemu, stáva sa všetko naopak ako v prvom pravidle. Je vskutku vlastnosťou zlého ducha hrýzť, zarmucovať a klásť prekážky tým, že rozličnými klamnými dôvodmi znepokojujú dušu, aby nepostupovala ďalej, kým vlastnosťou dobrého ducha je dodávať duši chuti a sily, útechy, slzy, vnuknutia a pokoj, všetko obľahčujúc a odstraňujúc všetky prekážky, aby v konaní dobra postupovala dopredu“.[1]
Možno tiež povedať, že dobrá túžba, alebo slovami sv. Ignáca – túžba, ktorú do srdca vnuká Boh, spôsobuje, že človek si chce urobiť „poriadok v živote“. Týmito slovami sv. Ignác uvádza aj jeden z hlavných cieľov svojich Duchovných cvičení: „výrazom duchovné cvičenia označujeme (…) všetky spôsoby, ako si pripraviť a naladiť dušu, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše“.[2] O podobnej funkcii túžby v živote človeka hovorí v psychologickej rovine aj psychológ Kubie, ktorý tvrdí, že túžba má schopnosť uskutočniť v živote človeka jedinečnú transformáciu, ktorá je trvalou, a to je: „meniť schopnosť sa meniť“, čo umožňuje privádzať do neusporiadaného stavu poriadok.[3] (Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).
[1] Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné čvičenia, čl. 314 – 315.
[2] Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, čl. 1.
[3] Porov. Kubie L. S., The proces of Evaluation of Therapy in Psychiatry, (Hodnotiaci proces terapie v Psychiatrii), s. 880 – 884.
Pridaj komentár