Ak hovoríme o formácii vzhľadom na svet ľudských túžob, na prvom mieste rozhodne pôjde o rozlišovanie, o ktorom sme už hovorili. Otázka je však, ako konkrétne toto rozlišovanie robiť? Na duchovné dedičstvo sv. Ignáca v tejto súvislosti poukazuje taliansky jezuita a psychológ Giovanni Cucci vo svojej knihe „Sila slabosti“.[1]
Učiť sa čítať vlastné túžby – spytovanie svedomia
Podľa neho, ako prvý krok na tejto ceste je potrebné sa učiť „čítať“ vlastné túžby a z tohto hľadiska bude nevyhnutné pozastaviť sa v tichu a získať si určitý odstup od vlastného vnútra. Samotné „cítenie“ ešte nie je synonymom pravdy. Ak chceme získať správny pohľad na celok mesta, musíme sa z neho vzdialiť. Sv. Ignác práve pre tento cieľ poskytuje vhodnú metódu: „spytovanie svedomia“,[2] ktoré sa môže stať chvíľkou pozastavenia sa počas dňa, alebo na jeho konci a pozvaním k retrospektívnej reflexii nad vlastným životom. Takáto retrospektíva môže pomôcť k rozpoznaniu toho, čo cítime a po čom v hĺbke srdca túžime. Podobne ako hovorí filozof Santayna, že človek, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať.
Význam, takejto sebareflexie spočíva aj v tom, že ak sa človeku podarí objaviť symbolickú hodnotu nejakej túžby, ktorá sa predstavovala ako „zlá“, tá paradoxne stratí svoju „magickú“ kompulzívnu moc, ktorá tiahla k zlu, a zjaví to dobro, ktoré vždy hľadala.
„Raz, keď sa základná túžba stala obnaženou – ktorá je vždy túžbou po absolútnej láske – spolu so svojim utrpením, neoddeliteľne pochádzajúcim z frustrácie, ktorá pramení v jej nenaplnení, keď raz táto túžba bola vypočutá a ocenená do takej miery, ako to bolo len možné, vtedy tisícky malých túžob zdanlivo zlých, ktoré slúžili ako návnada, stratia svoju fascinujúcu moc a nie sú viac zakúšané ako „nebezpečné“ a vzbudzujúce „závrat“, oproti tomu ako prv vytvárali takéto zdanie.“[3]
Takto prežívané spytovanie svedomia sa môže stať jedným zo spôsobov, ako možno rozpoznať vlastné hlboké túžby srdca a stať sa vnútorne slobodnejším pre autentické prežívanie ideálov a hodnôt, pre ktoré sme sa rozhodli žiť.
Kontakt s emotívnym svetom v nás
Častý problém súčasného človeka je však mať kontakt so svojim citovým svetom, a tak osobitne aj so svojimi túžbami. Vo veľkej miere k tomu prispieva aj dnešná moderná kultúra priveľmi zameraná na vysoký výkon, ktorý si vyžaduje značnú sebakontrolu, čo na druhej strane prináša permanentné potlačovanie vlastného emotívneho sveta. Nezriedka sa stáva, že úspešní manažéri fungujúci počas celého dňa či týždňa na záver týždňa holdujú v prehnanej miere alkoholu, či hazardným hrám, aby aspoň čiastočne pocítili svoje emócie. V zozname psychických chorôb takto len nedávno pribudla nová diagnóza v taliančine nazývaná „Alexitimia“. Ľudia, ktorí trpia touto poruchou, sú paradoxne nazývaní „normopatici“, teda ľudia, ktorí normálne až výborne fungujú v spoločnosti, avšak za cenu, že nedokážu prežívať vlastné emócie. [4]
Hoci u ľudí, ktorí túžia autenticky prežívať svoj duchovný život sa s takouto diagnózou pravdepodobne nestretneme, predsa sa len možno častejšie stretnúť s ťažkosťami s autentickým kontaktom s vlastným emotívnym svetom a osobitne so svojimi túžbami. Niekedy to ľudia vyjadria tým, že necítia božiu blízkosť v modlitbe, alebo je im ťažko napredovať v modlitbe, pretože prežívajú prázdnotu a suchotu. Často tieto ťažkosti žiaľ vedú k zanedbávaniu, dokonca až k zanechaniu modlitby a vyhľadávaniu rozptýlenia v prehnanej aktivite v práci či oddaním sa rozličným formám zábavy a rozptýlenia. Na tejto rovine to však nie je problém len dnešných moderných čias. Svätý Ignác naň poukázal už viac ako pre 450 rokmi, keď vo svojich duchovných cvičenia píše o možných príčinách takéhoto stavu, v rámci pravidiel o rozlišovaní duchov pre prvý týždeň duchovných cvičení:
„Deviate pravidlo. Sú tri hlavné príčiny, pre ktoré upadáme do neútechy. Prvá je, že sme vlažní, leniví a nedbalí vo svojich duchovných cvičeniach. A tak pre naše nedostatky sa vzďaľuje od nás duchovná útecha. Druhá príčina je, že Boh nám chcel ukázať, čo sme a ako ďaleko dôjdeme v jeho službe a chvále bez toľkej štedrosti útechy a toľkých milostí. Tretia príčina je, že nám chce dať nahliadnuť a spoznať, aby sme si živo uvedomili, že nie je v našej moci nadobudnúť alebo si zachovať veľkú nábožnosť, prenikavú láskou alebo inú duchovnú útechu, ale že toto všetko je dar a milosť od Boha, nášho Pána, aby sme si nestavali hniezdo na cudzom dome a nedvíhali svoj rozum k pýche a k márnosti pripisujúc samým sebe nábožnosť alebo iné prejavy duchovnej útechy.“[5]
Duchovná útecha, či neútecha v slovníku sv. Ignáca predstavuje vnútorné hnutia emotívneho charakteru, , , ku ktorým zaiste patrí aj svet ľudských túžob. Ak prežívame duchovnú neútechu, inými slovami, ak sa cítime vnútorne prázdni, ak neprežívame kontakt s našim emotívnym svetom, potom podľa sv. Ignáca môže byť príčina v našej vlažnosti alebo nedbanlivosti. Teda v zanedbaní toho, čím sa môžeme predisponovať pre božie pôsobenie v nás vlastnými, aktívnymi intelektuálnymi a vôľovými schopnosťami. Ale nielen to. Zdá sa, že príčinou našej vnútornej prázdnoty môže byť aj božie pôsobenie v nás. Podľa sv. Ignáca, pedagogické božie pôsobenie spočíva v tom, aby sme si uvedomili, že bez Boha nedôjdeme ďaleko „bez toľkej štedrosti útechy a toľkých milostí“. V tomto bode však je implicitne dôležitý aj iný princíp v našom duchovnom živote, princíp tzv. „aktívnej pasívnosti“, teda emotívnej nastavenosti na božie pôsobenie, ktoré spočíva v tom, že naše aktívne intelektuálne a vôľové schopnosti sú pasívne, teda, ako hovorí sv. Ignác „aby sme si nestavali hniezdo na cudzom dome a nedvíhali svoj rozum k pýche“. Ale zároveň to nie je stav absolútnej pasívnosti, ale stav „aktívnej pasívnosti“, totiž, že prežívame kontakt s našim emotívnym svetom, ktorý je pasívneho charakteru v tom zmysle, že ho nemôžeme ovládať. Môžeme sa však usilovať mať s ním kontakt, byť s ním spojení a toto spojenie je dôležité preto, lebo Boh vstupuje do nášho života práve cez tento emotívny svet. Preto, ak chceme prežívať stretnutie s Bohom, nemôžeme si ho vynútiť, nemôžeme sa „vlámať“ do Božej prítomnosti, ale môžeme sa pre ňu disponovať. Jednak aktívnymi intelektuálnymi a vôľovými schopnosťami nášho vedomia, ale tiež tým, že sa disponujeme pre toto stretnutie na emotívnej rovine, inými slovami, že si „ustrážime“ živý kontakt s našim emotívnym svetom, či už s tým, ktorý v nás vzbudzuje negatívne emócie, od ktorých by sme najradšej utiekli, alebo s pocitmi, ktoré sú spojené so svetom našich túžob a tvoria tak vitálny princíp nášho duchovného života, ktorý nás pohýna vpred.
Duchovné vedenie či sprevádzanie
Ďalším dôležitým aspektom pokiaľ ide o orientáciu sa a tiež formáciu sveta ľudských túžob je duchovné vedenie. Zdôrazňovala to aj svätá Terézia z Avily, keď povedala, že ak by si mala na cestu svojho duchovného života vybrať, radšej by chcela vzdelaného teológa, ako svätého muža, ktorý by nebol ničím iným len svätým mužom. O tom, aké miesto má duchovný vodca v duchovnom živote a osobitne pokiaľ ide o formáciu sveta túžob, píše vo svojej knihe „Duchovné cvičenia a psychológia“ bývalý rektor Pápežskej Gregorovej Univerzity a jeden zo spoluzakladateľov Inštitútu psychológie na tej istej univerzite, jezuitský páter Franco Imoda:
„V hlbokom duchovnom rozhovore, v nasmerovaní, ktoré dosahuje srdce, tam, kde je rozdelené a uniká sebe samému, duchovný vodca by mohol pre nás predstavovať akéhosi sprostredkovateľa. Takýto sprostredkovateľ by však mal vedieť jednak čítať a tiež interpretovať jazyk niektorých skrytých túžob a tiež byť v stave pomenovať niektoré pochmúrne pokušenia, ktorých nie sme pánmi, avšak zároveň by mal vedieť tým istým sprostredkovateľským spôsobom umožniť v nás prijatie tej, často emotívnej časti v nás, ktorá sa odcudzila nám samým a našej zodpovednosti. Je to dlhé putovanie, možno príliš dlhé pre toho, kto by chcel rýchle a technické riešenia, v konečnom dôsledku je však toto putovanie aj sľubné, vo svojej podstate hlboko evanjeliové.“[6]
Duchovné vedenie teda nemá za cieľ dosiahnuť rýchle odpovede a riešenia, nedajú sa tu robiť skratky či niečo len naštudovať z kníh, nejde len o intelektuálne vedomosti. Je to cesta pomalého napredovania na vždy novej, nepoznanej a tajomnej ceste, keďže sám Boh a tiež človek, ktorý je jeho obrazom sú tajomstvom. Duchovné vedenie môže byť jedným z účinných spôsobov, ako možno kráčať po tejto ceste k plnšiemu sebapoznávaniu, poznaniu svojich ťažkostí, limitov, ale aj túžob a silných zdrojov autentických motivácií pre život v súlade s tými najušľachtilejšími hodnotami. Úloha duchovného vodcu nie je v prvom rade úlohou „vševeda“, ktorý na všetko vie poskytnúť správnu odpoveď. Mal by predovšetkým vedieť počúvať a uľahčovať proces postupného stále hlbšieho sebapoznávania, a tak zároveň aj otvárania sa pre božie pôsobenie, čo sa deje prostredníctvom verbalizácie vlastných vnútorných hnutí v atmosfére dôvery a prijatia. V konečnom dôsledku tu ide o oslobodenie tých najhlbších ľudských túžob, ktorých pôvodcom je Boh sám, ktorá sa stávajú zároveň najhlbším zdrojom opravdivej radosti. Takto je človek pozvaný, ako o tom hovorí Ježiš v podobenstve nájsť v sebe poklad, zdroj života, zdroj opravdivej sily, lásky, pokoja a radosti: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi“ (Mt, 13, 44 – 46). (Uryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).
[1] Cucci G., La forza della debolezza, (Sila slabosti), s. 56 – 62.
[2] „Spôsob všeobeného spytovania svedomia obsahuje päť bodov. Prvý bod. Ďakovať Bohu, nášmu Pánovi, za prijaté dobrodenia. Druhý bod. Prosiť o milosť poznať hriechy a ich odstrániť. Tretí bod. Vyžadovať od duše počet počínajúc od hodiny vstávania do prítomného spytovania, z hodiny na hodinu alebo z času na čas, a to najprv o myšlienkach, potom o slovách a nakoniec o skutkoch, v tom istom poriadku, ako sa pripomenulo pri osobitnom spytovaní svedomia. Štvrtý bod. Prosiť Boha, nášho Pána, o odpustenie chyby. Piaty bod. Zaumieniť si, že sa s jeho pomocou polepšíme.“ (Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, čl. 43).
[3] Louf A., Generati dallo Spirito, (Zrodení z Ducha), s. 99.
[4] Porov. Cantelmi T., Gli analfabeti delle emozioni, Alexitimia, (Analfabeti pocitov), s. 40 – 48.
[5] Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, čl. 322.
[6] Imoda F., Esercizi Spirituali e psicologia. L´altezza, la larghezza e la profonditá, (Duchovné cvičenia a psychológia. Výška, šírka a hĺbka), s. 56.
Pridaj komentár