Vietor ako prírodná sila bol pre Židov známou a viacvýznamovou skúsenosťou, pričom v sebe skrýva aj určité tajomstvo. Často je to tajomstvo neskrotného násilia, keď rúca domy, váľa cédre, rozbíja lode na šírom mori (Ez 13,13; 27,26); alebo vysuší svojím horúcim dychom zem na dne morskom (Ex 14,21; Iz 30,27-33). Inokedy sa tento víchor zmení na lahodný šum (1 Kr 19,12), alebo rozprestrie na zem zúrodňujúcu vodu, ktorá dáva vyklíčiť životu (1 Kr 18,45). Vietor sa takto stáva obrazom Božieho pôsobenia, pričom niektorí biblisti vidia tento obraz hneď v druhom verši prvej kapitoly Knihy Genezis. Sloveso „vznášať sa“ možno chápať ako pohyblivú kozmickú silu, ktorá je obrazom Božej prítomnosti, vznášajúcej sa nad chaosom a tmou; ďalej ako prísľub poriadku a svetla v tomto chaose a temnote, ako prísľub a tiež nádej života a Božej starostlivej lásky. Tento obraz zároveň pripravuje aj porozumenie iného obrazu víchra, ktorý zostúpi na Kristových učeníkov v deň Turíc (porov. Sk 2,2).
Vietor sa teda v Starom zákone chápe ako prírodná sila, ktorá vychádza z Boha, Boh ňou vládne a v nej pôsobí. V ranom stupni chápania sa o Božom ruah uvažovalo skôr ako o nadprirodzenej moci ovládanej Bohom než z pohľadu morálneho – ruah od Boha mohol pôsobiť nielen dobré, ale aj zlé veci (Sdc 9,23; 1 Sam 16,14-16; 1 Kr 22,19-23). Nie je tu ešte reč o svojbytnom Duchu, rozdielnom od Jahveho, ani náznak alebo predobraz Ducha Svätého. No je to už príprava na Božie tajomstvo, ktoré v tom čase ešte nemohlo byť vyslovené, aby nevznikla nejaká predstava mnohobožstva, pričom až vo svetle neskoršieho zjavenia tu môžeme nájsť obrazy, ktoré predchádzajú zjavenie plnej skutočnosti a pravdy o Bohu a Duchu Svätom. – (Pokračovanie zajtra…)
(Úryvok z knihy: Ruah – Pneuma – Duch,…)
Pridaj komentár