Čo znamená poznať sám seba? Hneď na začiatok je potrebné pripomenúť, že tu nejde len o čisto rozumové poznanie. Človek nie je len tvorom racionálnym. Ak by to tak bolo, potom by sme robili vždy len to, čo považujeme za správne. Avšak už apoštol Pavol naznačuje, že v skutočnosti je to inak: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím“ (Rim 7, 15). Inými slovami, náš život a naše konanie ovplyvňuje aj naše podvedomie, všetko to, čo sme prežili od prvých okamihov príchodu na svet, hoci si z toho takmer nič nepamätáme. Všetko sme však už vtedy cítili a nemali možnosť to intelektuálne spracovať, keďže citový rozvoj predchádza intelektuálnemu o niekoľko rokov, ktoré sú však veľmi dôležité, pretože majú pozitívny alebo negatívny vplyv na celý náš budúci život. Všetko, čo sme prežili počas prvých troch či piatich rokov života, načo si nespomíname, nosíme v sebe v priestoroch, ktoré by sme mohli nazvať „emotívnou pamäťou“, ktorá je akousi skrytou centrálou nášho nevedomia a podvedomia. Je neustále živou, aktívnou, reaguje rýchlo, bez času na uváženie, automaticky a dáva farbu všetkému, čo aktuálne prežívame, nášmu celému citovému životu, našim vnútorným emotívnym postojom. Tomu, čo vnímame ako pozitívne, ako sú dôvody našej radosti, optimizmu, nádeje, ale aj všetkému, čomu by sme sa radšej vyhli: pocitom smútku či hnevu, pocitom menejcennosti, ohrozenia, úzkosti a strachu.
Celý tento bohatý podvedomý emotívny svet možno negovať, nevšímať si ho, no nezájdeme ďaleko, pretože ako hovorí filozof Santayana: „človek, ktorý nepozná svoju minulosť je odsúdený ju neustále opakovať“. Zranenia z minulosti, prežité a zároveň z vedomia vytlačené pocity úzkosti, strachu, poníženia, ohrozenia, menejcennosti či nedôvery – to všetko ak ostane v tomto stave potlačenia, bude sa v našom živote neustále, opakovane vynárať, ovplyvňovať náš úsudok a postoje, vytvárať predsudky, na základe ktorých budeme odsúdení k neužitočnému zápasu „s veternými mlynmi“ a riskujeme, že z nášho života sa bude stále viac a viac vytrácať životodárna energia a spontánna radosť do takej miery, v akej budeme našu psychickú energiu investovať do „stráženia“ a potláčania v nás toho, čo z nejakého dôvodu je v nás, či sa nám to páči, alebo nie. Je na nás, či tento „poklad v nás“ budeme neustále považovať za nepriateľského cudzieho votrelca, alebo vstúpime s ním do dialógu a spýtame sa ho: kto si a prečo sa tak správaš? Veď možno tam niekde v tmavých priepastiach sa ako z hlbokej vyschnutej čiernej studne ozýva ozvenou umocnený hlas maličkého plačúceho dieťaťa, ktoré kričí a plače, lebo sa cíti opustené a potrebuje naše objatie.
Ak náš vzťah s Bohom, má byť autentickým vzťahom lásky, potom nemôžeme z neho vylúčiť ani emócie, a ani náš podvedomý emotívny poklad. Poznanie seba samého je teda výzvou pre každého, kto sa rozhodol budovať vzťah lásky k Bohu, a je dôležité aj pre duchovný rozvoj každého človeka. Osobitne pre kňazov a rehoľníkov, ktorí sa vydali na skutočne strmú cestu, keď sa pre Božie kráľovstvo zriekli niektorých prirodzených výrazov lásky, ktoré sú pre každého človeka zdrojom hlbokej radosti, pokoja, istoty a životnej pohody. Skúsenosť žiaľ dokazuje, že často za krízou v povolaní, či odchodom z kňazstva sa skrývajú dôvody zanedbania procesu sebapoznania, na rovine vlasnej ľudskej emotívnosti. Známy autor spirituálnej literatúry, dlhoročný duchovný formátor, jezuita, Thomas Green vo svojej knihe o rozlišovaní píše:
„Mnohí hovoria, že je veľmi ťažké poznať Boha, pretože nie je možné ho vidieť, počuť a dotknúť sa ho, ako by to bolo možné s ľudskou bytosťou. Toto je prirodzene pravdou, ale ja som dospel k názoru, že oveľa väčšou prekážkou pre rozlišovanie a pre skutočný pokrok v živote modlitby, nie je otázka nedosiahnuteľnosti Boha, ale skutočnosť, že dostatočne nepoznáme seba samých a ani nechceme poznať, akí skutočne sme. Takmer všetci sa skrývame za maskou, nielen pred druhými, ale aj vtedy, keď sa sami pozeráme do zrkadla“.[1] (Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).
[1] Green T., Il grano e la zizzania. Discernimento: punto di incontro tra preghiera e azione, (Pšenica a kúkoľ. Rozlišovanie: bod stretnutia medzi modlitbou a činnosťou), s. 25.
Pridaj komentár