Páter Manuel Ruiz Jurado píše, že Spoločnosť Ježišova sa zrodila v Ríme. Verejne vyšla na svetlo v roku 1540, ako nový náboženský rád, pripravený bojovať v Cirkvi pod zástavou kríža, slúžiac iba Pánovi a byť k dispozícii jeho Vikárovi na zemi, Rímskemu biskupovi.  Zrod alebo príprava však prebiehali dlhšie predtým.

Zaujímavé miesto pri zrode Spoločnosti Ježišovej zohráva pobyt prvých ignácových spoločníkov na Montmartre, kde môžeme objaviť niekoľko základných čŕt spirituality Spoločnosti Ježišovej.

Môžeme rozpoznať štyri črty spirituality:

  1. Oduševnená láska k Ježišovi Kristovi.
  2. V chudobe a pokore.
  3. V postoji rozlišovania.
  4. Komunitné puto.

Prvá črta – Oduševnená láska k Ježišovi Kristovi

Najprv musíme rozpoznať, že sa všetci rozhodli pre spoločný projekt života, nazvaný ako „instituto de vida – forma de vida“. Tak to nazval aj sv. Ignác. Napríklad sv. Peter Fabro sa odvoláva na svoje rozhodnutie vysvätiť sa na kňaza, aby sa mohol venovať Pánovi „in instituto vitae“, ako o tom hovoril sv. Ignác. Spôsob života, pomoc dušiam v chudobe a pokore, kráčať pod zástavou Krista, nášho Pána, bol živený oduševnenou láskou k Ježišovi Kristovi, usporiadanú v „pravom učení“, ktoré On ukazuje svojím príkladom. Sv. Ignác toto pravé učenie spomína priamo aj vo svojich Duchovných cvičeniach: „Prosiť o to, čo chcem…o poznanie opravdivého života, ktorý nám ukazuje najvyšší a pravý Vodca…“ (DC 139) alebo „Pozorovať, ako si Pán celého sveta vyberá toľké osoby, apoštolov, učeníkov, atď. a rozposiela ich do celého sveta, aby rozsievali jeho sväté učenie medzi ľudí všetkých stavov a životných podmienok.“ (DC 145)

Sv. Ignác v osobnom kontakte a duchovnej konverzácii zanechal u svojich spoločníkov živé stopy spirituality Vtelenia, ktoré prenikali do všetkých prejavov jeho každodenného života. Jeho láska k najsvätejšiemu človečenstvu Krista a jeho oduševnenosť ísť do Svätej zeme a tam zotrvať, boli veľmi nákazlivé. Sv. Ignác už mal osobitné živé spomienky z prvej návštevy vo Svätej zemi. Tak sa vôbec vysvetľuje jednomyseľné rozhodnutie putovať do Jeruzalema, dokonca, aj keby to urobil každý jeden sám.

Ignácov duchovný kristocentrizmus nemal romantický podtón. Sama živá viera, ktorá ho ukotvila v realizme Vtelenia, obsahovala v sebe osvojenie si vnútorných postojov Krista, aby ho lepšie mohol nasledovať. Od druhého týždňa DC sa opakuje exercitantovi v kontempláciách o Kristovi prosba, ktorá hovorí o vnútornom poznaní Pána, ktorý sa pre mňa stal človekom, aby som ho viac miloval a viac nasledoval. (prov. DC 104) Okrem toho obsahovala aj prijatie jeho neviditeľnej prítomnosti vo viditeľných sviatostiach a v Cirkvi.

Všetci tak boli rozhodnutí stať sa kňazmi. Začali aj navonok ukazovať zmenu, ktorá sa im prihodila v ich životoch a to tým, že viac pristupovali k sviatostiam, najmä k pokániu a k eucharistii. Podobne, častejšie navštevovali aj kostol. Osobitne do popredia sa dostal Kristus prítomný v eucharistii. Ignácovu spiritualitu tak môžeme nazvať eucharistickou spiritualitou. O týchto mystických zážitkoch bude písať neskoršie v Ríme.

Táto eucharistická črta, ktorá nesie so sebou aj duchovnú skúsenosť fyzickej prítomnosti Krista, Kráľa, ktorý nás volá osobitne v eucharistii, je to čo, ich zhromaždilo na Montmartre a doteraz zhromažďuje jezuitov. Kristus v eucharistii, ústredný bod a okruh slávenia na Montmartre, bude vždy charakterizovať jedinečný obrad skladania rehoľných sľubov v Spoločnosti ako osobitný znak vlastný jezuitskej spiritualite: skladanie rehoľných sľubov v prítomnosti Najsvätejšej sviatosti pred svätým prijímaním.

Ponúknutie sa a obetovanie jezuitu Kristovi, prítomnému v jeho Vikárovi, aby mohol byť poslaný tam, kam on určí na väčšiu slávu Boha, je slávnostne naznačené na Montmartre pod známou podmienkou: „A tak urobili všetci sľub ísť do Jeruzalema, ak v priebehu roka po príchode do Benátok, by tam mohli ísť… V prípade, že byť tam nemohli ísť, schválili, že sa predstavia Pápežovi, ako Vikárovi Krista, aby jeho Svätosť ich poslala tam, kde by myslela, že by bolo Bohu najlepšie slúžiť.“ (FN I, 185) Objavila sa tak možnosť, že by mali vytvoriť základný princíp Spoločnosti.

Pamiatka na Montmartre zjednocuje Ježiša a Máriu. Dobre v ich mysli zostal zapísaný mariánsky dátum, spojený s duchovným zážitkom materskej ochrany Márie ich začínajúceho diela. Pravdepodobne bola celá ceremónia pred Máriiným obrazom. Neskôr sa rozšíril titul Kráľovná Spoločnosti Ježišovej.

Ignác pravdepodobne už urobil svoj prvý sľub čistoty pred Paňou v Aránzazu, na ceste do Montserratu. Na Montserrate, pred Pannou počas vigílie Zvestovania, bdel celú noc už s novou výzbrojou Krista – nové šaty, palica v rukách. (Porov. Autobiografia 17, 18) Toto je dôležitá črta, ktorá zostane v duchu Spoločnosti Ježišovej. V žiadnom z formúl sľubov, ktoré ponúkajú a navrhujú Stanovy Spoločnosti Ježišovej sa nevynecháva zmienka o Najsvätejšej Pani, v ktorej prítomnosti sa robia. (Porov. Stanovy 527, 532, 535, 540)

Náš páter generál Kolvenbach v jednom zo svojich listov zdôraznil, že prvou črtou posolstva, na ktorú dnes ukazuje Montmartre je kristocentrický aspekt: pred Telom Ježiša Krista. Tam sa osobitne jezuita cíti byť pozvaný postupne objaviť utrpenie Pána, ako o tom píše sv. Ignác v treťom týždni DC. (Porov. DC 190, 289) a želá si prísť k živému obetovaniu sa Bohu a obetovaniu sa pre ľudí. Montmartre nám tak ukazuje, aký silný musí byť duchovný hlad po eucharistii a po veľkonočnom tajomstve, ktoré je v eucharistii zrealizované.

(Spracoval Ján Benkovský SJ, podľa Manuel Ruiz Jurado SJ: A la luz del carisma ignaciano, s. 162-165)