1(2. pôstna nedeľa, 21. 2. 2016) – V evanjeliu na začiatku Veľkého pôstu sme počuli, že Ježil bol štyridsať dní na púšti, kde sa postil od jedla. Aj my sme vstúpili do štyridsaťdňového pôstu. Pôst je neodmysliteľnou súčasťou životného štýlu toho, kto uveril v Boha. Už v Starom zákone sa veriaci postili dva krát do týždňa – v pondelok a vo štvrtok. Prví kresťania prevzali túto tradíciu pôstu, ale dali mu nový obsah. Začali sa postiť tiež dva krát v týždni, v stredu a v piatok, ako spomienku na Kristovo zatknutie a ukrižovanie. Pôst patril v celých dejinách Cirkvi k dôležitej súčasti života kresťana. Hlboký zmysel pre pôst prežívali kresťania v čase Cirkevných otcov, v období mníšsva, v stredovekých kláštoroch. Dnes musíme povedať, že i keď dnes máme tendenciu silu pôstu podceňovať, pôst má aj v 21. storočí svoj hlboký význam.

Cirkev a teda my všetci prežívame veľkú krízu pôstu, jednoducho, s pôstom to príliš nepreháňame. Pokiaľ ide o pôst, mnohí nás predbehli – ľudia dnes využívajú pôst ako liečebnú procedúru pri liečení chorôb, iní sa postia vrámci svojich odtučnovacích kúr – aby boli krásni a iní zas preto, lebo sa stali ctiteľmi východných náboženstiev a tak prijali pôst, ako niečo samozrejmé; ďalší zase držia hladovky za mier, za život, za dosiahnutie rozličných záujmov – avšak kresťania dnes stoja zväčša stranou. Ak sa ešte niekto postí, tak je to často preto, že to vníma ako zvyk, povinnosť, ktorú mu ukladá Cirkev; avšak je málo kresťanov, ktorí by dnes objavili skutočnú silu pôstu. Prečo je to tak? Nemecký benediktín Anselm Grün vo svojej knihe Pôst ako modlitba telom a dušou hovorí o dvoch hlavných dôvodoch dnešnej krízy pôstu v Cirkvi:

           Prvým je zduchovnenie pôstu. Po stredoveku, v čase osvietenstva sa kresťania vzdialili od biblického prežívania svojho života, stratili živý kontakt so Svätým Písmom. A tak sa do ich života často vkradol duch filozofického gnosticizmu a dualizmu. Človeka prestali chápať v jeho integrite – ako jednotu tela, duše a ducha, ako ho chápe Biblia, ale začal prežívať dualizmus, teda oddelenosť duše a tela. V praxi a v pohľade na pôst to potom znamenalo, že pôst sa začal prežívať čisto ako duchovný postoj, ktorý mal človeka priviesť k duchovnému oslobodeniu sa od vecí tohto sveta. To by nebolo zlé, avšak zároveň sa na telesný pôst začalo pozerať pohŕdavo, akoby na niečo menejcenné – pričom si nikto nevšimol, že časom s telesným pôstom zmizol aj duch pôstu, totiž, že pôst nám pomáha prečistiť náš vzťah k Bohu a k sebe samým.

Ako druhý dôvod krízy pôstu uvádza Grün legalizmus. Cirkev pred II. vatikánskym koncilom sa uspokojovala s mnohými pôstnymi prikázaniami, ale venovala málo pozornosti zmyslu a cieľu pôstu. Zo zákonných príkazov potom vyplynulo veľa dišpenzov, výnimiek, avšak duch opravdivého pôstu sa vytratil. A takéto vnímanie vládne často v našich mysliach aj dnes. Položme si ruku na srdce a odpovedzme si na otázku: Kto z nás Popolcovú stredu prežil v duchu skutočného pôstu a kto sa iba striktne držal cirkevného predpisu, ktorý hovorí, že je potrebné sa zdržať mäsitého pokrmu a dosýta je možno sa najesť len raz do dňa?

Vo svojej knihe o pôste Anselm Grün udáva ešte jeden dôvod, prečo sa dnes ľudia nepostia, totiž že „často podliehame predsudku, že ten, kto chce dobre pracovať, musí aj dobre jesť”. Myslím, že ten, kto sa skutočne postí o chlebe a o vode, dá iste za pravdu Grünovi, ktorý hovorí o tomto falošnom predsudku. Je pravdou, že keď veľmi rýchlo urobíme skok z normálneho stravovania do pôstu, že to telesne pocítime a možno nás prvý deň rozbolí hlava, to však neznamená, že by sme ohrozovali svoj život. Svedčí o tom aj skutočnosť, že na posledných majstrovstvách sveta v biatlone v Nórsku štartovala žena, trpiaca na mentálnu anorexiu  – odpadla; no to, že sa tam vôbec dostala, svedčí, že velmi dlhý čas musela velmi tvrdo trénovať, tvrdo pracovať i pri malom množstve jedla, ktoré počas prípravy konzumovala.

Okrem iného nemecký benediktín o pozitívnych učinkoch pôstu hovorí nasledovné: „Každý kto sa postí, spozoruje pozitívne zmeny vo svojej duševnej konštitúcii. Zostrí a z intenzívni sa vnímavosť. Fantázia je živšia. Koncentrácia ostáva nezmenená. Zmysly sú bystrejšie. Človek sa stáva jemnocitnejším a akoby prichádzal viacej sám k sebe, prežíva jasnešie svoju integritu, objavuje akýsi svoj vnútorný kľúčový bod, metacentrum – totiž svoj vnútorný domov.”

Prosme, aby sme nanovo objavili hlboký zmysel duchovného aj telesného pôstu ako zdroja milosti, ktoré môžu náš život priblížiť k Bohu.

(Fotografia: Robert Stadler, Otáznik, kostol sv. Pavla, Paríž (Biela Noc), 2007)