Túžby a limity, ich vzájomná interakcia a dialektika tvoria akýsi „základný paradox“ tvorivého napätia v našom ľudskom a spirituálnom raste. Napríklad pre rehoľníka autenticky prežívania chudoba, ako nedostatok, frustrácia a teda limitácia toho, čo môže poskytnúť materiálne uspokojenie, je zároveň pozvaním k otvoreniu sa v túžbe o naplnenie voči Bohu. A čím je silnejšia a intenzívnejšia táto túžba voči Bohu, o to viac On sám, môže v jeho živote konať. V tomto bode sa duchovná a ľudská zrelosť zároveň prelínajú, ako to naznačuje Lynch: „Sila túžby a konania na jednej strane a schopnosť zotrvávať v očakávaní na strane druhej, tvoria možnú definíciu psychologickej zrelosti“.[1]
Aké je teda miesto túžob v duchovnom živote?
Ak si prečítame Evanjelium z perspektívy tejto otázky, určite neunikne našej pozornosti Ježišov pohľad na ľudskú túžbu. Hneď v úvode Jánovho evanjelia sa Ježiš obracia na svojich budúcich učeníkov s otázkou: „Čo hľadáte?“ (Jn 1, 38). Mohli by sme túto otázku aj parafrázovať: O čo vám ide? Po čom túžite? Určite to nie je akademická otázka, naopak, je to existenčná otázka, mierená k srdcu, v ktorom sa túžba rodí. Podobným spôsobom Ježiš kladie otázku aj predtým, než urobí zázrak: „Chceš ozdravieť?“ (Jn 5, 6). Zdá sa, že pre Ježiša je ľudská túžba prirodzeným predpokladom k tomu, aby on sám mohol konať.
Svet túžob a jeho dôležitosť môžeme pozorovať aj v živote svätých. Je zaujímavé sledovať priebeh obrátenia sv. Ignáca z Loyoly. Jeho vlastná skúsenosť, vyrastajúca z pozorovania a rozlišovania rozličných túžob, ktoré sa mu vynárali v srdci, sa neskôr stala základom pre jeho rozlišovanie božieho pôsobenia v ľudskom živote:
„Keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný. Ale keď som myslel na to, ako pôjdem boso do Jeruzalema a budem jedávať iba zeleninu a konať všetky prísnosti, ktoré robievali svätí, vtedy nielen že som pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý. Ale vtedy som si to nevšímal, ani som sa nezastavoval, aby som uvažoval o tomto rozdiele, kým sa mi raz neotvorili trošku oči a nezačal som sa diviť tomuto rozdielu a premýšľať o ňom, keďže z vlastnej skúsenosti som vedel, že jedny myšlienky ma robili smutným, iné zasa veselým. Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali: ducha diablovho a ducha Božieho.(...) V tejto dobe sa mi vzbudzovali v srdci túžby nasledovať svätých, pričom som nehľadel na okolnosti, ale som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to, čo oni urobili. Najviac však som túžil po tom, aby som hneď po uzdravení mohol ísť do Jeruzalema, ako som už spomenul a aby som mohol zachovávať pôsty a robiť pokánie, aké zvyčajne vnuká šľachetné srdce, roznietené láskou k Bohu.“[2]
Sv. Ignác pozorujúc hnutia vo svojom srdci, prichádza k zisteniu, že myšlienky na svetskú slávu s určitou ľahkosťou a tiež rýchlosťou vzbudzujú v srdci dobré pocity, ale netrvajú dlho a nakoniec zanechávajú v srdci prázdnotu. Myšlienky na Boha sa do srdca dostávajú pomalšie, s istou ťažkosťou a námahou, avšak prinášajú zo sebou hlboký pokoj, ktorý je zdrojom veľkých a ušľachtilých túžob. Táto Ignácova skúsenosť sa neskôr stáva základom pre pravidlá na rozlišovanie duchov, a osobitne aj pre rozlišovanie túžob v ľudskom srdci. (Uryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života.)
[1] Lynch W. F., Images of Hope: Imagination as Healer of the Hopeless, (Podoby nádeje: Predstavivosť ako liečiteľka beznádeje), s. 178.
[2] Sv. Ignác z Loyoly, Rozhovory pútnika, čl. 8 – 9.
Pridaj komentár