Sv. Ignác bol spirituálny revolucionár svojej doby, niet divu, že sa aj viackrát dostal pred inkvizičný súd, vždy však odišiel bez akejkoľvek dokázanej viny. A skutočnosť, že jeho nasledovníci, jezuiti sa o krátky čas stali najväčšou rehoľou na svete a začali pôsobiť na všetkých kontinentoch, vrátane Zakázaného mesta v Číne, hovorí, že aj ignaciánska spiritualita sa stala revolučnou a príťažlivou hlavne pre toho, kto hľadal popri klasickej farskej pastorácii, akúsi živú a autentickú alternatívu, ktorá by ho priviedla k Bohu, v modernom svete.
Ja naozaj zaujímavé, že sv. Ignác už v 16. storočí mal odvahu zrušiť dva znaky, ktoré najviac charakterizovali vtedajší rehoľný a mníšsky život. Odmietol rehoľné rúcho a taktiež chórovú modlitbu, na ktorú sa rehoľníci schádzali niekoľko krát za deň a každý deň tak strávili na spoločných modlitbách päť – šesť hodín. Naproti tomu sv. Ignác prikázal svojim nasledovníkom, že sa môžu modliť maximálne jednu hodinu, nie v chóre a ani nie spolu, ale sami a takým spôsobom, aby im tá jedna hodina umožnila načerpať toľko Božej energie, aby mohli všetky svoje sily venovať tvorivej službe lásky pre svojich blížnych. Je pravdou, že Ignác ako dobrý vojnový stratég a bývalý rytier „vymyslel“ také spôsoby modlitby, ktoré sa stali efektívnejšími k dosiahnutiu cieľa, teda Božej prítomnosti a sily lásky.
Od sv. Ignáca spoznala spiritualita aj nový výraz, „kontemplácia v činnosti“, ktorý nás pozval k tomu, aby sme neoddeľovali život a modlitbu, ale aby sme sa stávali kontemplatívni v činnosti, totiž, aby sa náš život stával modlitbou a chválou Pánovi. Preto máme Boha objavovať v každých okolnostiach nášho života a vo všetkom čo nás obklopuje a stretáva.
(Fotografia: Norman O´Neal SJ: Sv. Ignác)
Pridaj komentár