Keď začneme premýšľať nad miestom túžob v duchovnom živote, možno si hneď uvedomíme, že práve ony nás ohrozujú, pretože až príliš často sú v rozpore s objektívnymi hodnotami, pre ktoré sme sa rozhodli žiť. Vzápätí si možno spomenieme na chvíle, keď sme im popustili uzdu, čo i len v predstavách, a potom sme sa museli trpko spamätávať. Tieto horké pocity v nás možno evokujú spomienky na túžbu po láske, ktorá nebola opätovaná, po priateľstve, ktoré niekto zradil, či po otvorenosti, keď sme sa chceli podeliť s tým najvzácnejším a najradostnejším, pričom sme zažili len odmietnutie a sklamanie. Nečudo, keď po takýchto skúsenostiach niekto povie, že už nemá žiadne očakávania, že už po ničom netúži, lebo vraj život bez očakávaní a túžob je pokojnejší a bezpečnejší. Ak vraj doň nevstupujú príliš pocity, ľahšie ho možno kontrolovať a na prvý pohľad sa zdá, že je vyrovnanejší. Nebýva zriedkavosťou, že takýto postoj k životu a osobným túžbam podporia aj čisté rýdze spirituálne prostriedky, niekedy však, žiaľ, nesprávne ponímané, ako napríklad umŕtvovanie, askéza či odumieranie sebe samému. Takýto pohľad na život dnes často podporujú aj rozličné východné spirituálne prúdy. Spomeňme napríklad budhizmus, ktorého jedným z hlavných cieľov života je dosiahnuť stav nirvány, teda stav akéhosi „vyhasnutia“, bez osobných túžob, pocitov a očakávaní.

Skutočné kresťanstvo však nepopiera nič, čo je ľudské – ak je pozvaním k láske, tak potom aj k hlbokému citovému životu. Je však potrebné rozlišovať medzi túžbou a psychickou potrebou.

To, čo pochádza z nás samých a čo je upriamené na nás samých, to sú psychické potreby, napríklad potreba byť milovaný, uspokojený, pochopený… Sú síce dôležité, ale nemusia byť vždy naplnené: napríklad aj človek, ktorý sa postí, dokáže byť šťastný. Psychické potreby sú nostalgiou dieťaťa v nás po stratenom raji, po uspokojení, po túžbe byť stredobodom vesmíru…

Ako však odlíšiť hnutia od Boha od toho, čo pochádza iba z nás samých? V termínoch psychológie možno povedať, že to, čo od nás žiada Boh, sa prejavuje v našich túžbach. Túžba je niečo duchovné, povznášajúce, energizujúce, oslobodzuje nás od nás samých, vedie nás k takej realizácii, ktorá nás presahuje, presahuje naše ego. Možno povedať, že Božie túžby v človeku sú vždy realizáciou opravdivej Božej lásky v nás.

Ešte výstižnejšie a konkrétnejšie rozdiely medzi túžbou a potrebou opisuje vo svojej knihe Žiť ideály – medzi strachom a túžbou jeden z prvých študentov psychologického inštitútu na Gregorovej univerzite, taliansky jezuita Alessandro Manenti: „Túžbu chápeme ako schopnosť usmerňovať všetky naše energie k takému objektu, ktorý má pre nás hodnotu a stojí v strede nášho záujmu. Nie je to teda slepý impulz, bezhlavá sila, nekontrolovateľný inštinkt, ale je to príťažlivosť k niečomu, čo má v sebe hodnotu. Neznamená to byť jednoducho zasiahnutí, vzrušení niečím, čo je príjemné tu a teraz, ale znamená túžiť po niečom, čo má hodnotu v sebe samom.“

Je teda evidentné, že na rozdiel od fyziologickej alebo psychickej potreby, ktorá je charakteristická svojím priamym, bezprostredným a naliehavým nárokom na vlastné, zmyslové uspokojenie, túžba v sebe zahŕňa aj svet hodnôt, spojený so skutočnosťami, ktoré nemožno dosiahnuť ihneď a priamo, ale zahŕňajú aj nárok plánovania, sebazaprenia, odriekania sa a veľa ďalších vôľových vlastností. Predstavme si napríklad túžbu mladého človeka stať sa lekárom. Koľko síl, času, odriekania a premáhania musí vynaložiť na ceste k jej dosiahnutiu? Túžiť teda znamená dať niečomu symbolický význam, čím sa dostávame za svet potrieb, ktoré si robia nárok byť automaticky či slepo uspokojené, a ocitáme sa vo svete hodnôt, ktoré nie sú len hodnotami „pre mňa“, ale sú aj objektívnymi hodnotami. Túžiť teda neznamená privlastniť si niečo, ale prežívať radosť z toho, čo túžba dosahuje: bezpečie, sebarealizáciu, plnosť života. Túžba vedie človeka k sebatranscendencii a je tiež akousi tvorkyňou jeho budúcnosti. Nedáva človeku stagnovať, ale pozýva ho do budúcnosti, k presahovaniu seba samého, pohýna ho prekonávať ťažkosti a prekážky.

Zároveň si uvedomujeme, že túžba je výsostne emotívnej povahy, a preto je aj zdrojom energie a sily v ľudskom živote. A tým sa stáva neodmysliteľnou súčasťou toho, čo nás uvádza do pohybu, teda našej vôľovej činnosti, ako o tom píše Rollo May vo svojej knihe Láska a vôľa: „Túžba dodáva vôli teplo a vrúcnosť, obsah, fantáziu, detskú hravosť a sviežosť. Vôľa zasa poskytuje túžbe nasmerovanie a zrelosť. Vôľa chráni túžbu tým, že jej umožňuje napredovať bez príliš veľkých rizík. Bez túžby však vôľa stráca svoju životnú miazgu, svoju vitálnosť a smeruje k vyhaseniu v sebakontradikcii. Ak máte iba vôľu bez túžby, máte sterilného viktoriánskeho puritána. Ak máte iba túžbu bez vôle, máte človeka uväzneného vo svojej infantilnosti, dospelého, ktorý zostal dieťaťom.“

Túžby spolu s emóciami tvoria základ vitálnosti ľudskej osobnosti, sú základnými aspektmi psychického života a jeho dynamiky, sú tým, čo dodáva životu energiu a silu, chuť a farby a spolu s intelektuálnymi a vôľovými schopnosťami dodávajú človeku odvahu, vytrvalosť a potrebnú orientáciu a cieľ. Ak sa však z tejto mozaiky vytratí svet túžob, ľahko sa môže stať, že hoci budeme všetko robiť presne a verne, tak to bude len a len z povinnosti, kde niekde v pozadí bude hlavnou hnacou silou strach z trestu, pričom sa z nášho života vytratí schopnosť tešiť sa z neho.

Stránky: 1 2