(3. cezročná nedeľa, 21. januára 2018) – Na začiatku každej sv. omše, v úkone kajúcnosti, vždy vyznávame, že sme zhrešili myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Niekedy nám iné jazyky a preklady pomáhajú lepšie chápať hĺbku významu týchto slov. V susedných Čechách napríklad hovoria namiesto „zanedbávaním dobrého“ „…a  nekonám, čo mám konať“. Nejde teda len o vedomie zanedbania dobrého skutku ale upriamenie na otázku: Čo mám konať? A to je dôležitá otázka. V reči ateizmu by sme ju možno položili: Čo mi káže konať táto chvíľa? Čo mi káže konať život? V reči viery by sme ju mohli preložiť: Čo mi káže konať Boh?

Túto otázku nájdeme vo všetkých troch dnešných čítaniach. – Je to výzva k ohlasovaniu evanjelia, nového života v Ježišovi Kristovi. On svojim nasledovníkom dal príkaz, aby „šli do celého sveta a ohlasovali evanjelium“. A toto pozvanie a povolanie sme dostali aj my pri krste, dostali sme účasť na Kristovom učiteľskom, prorockom i kňazskom poslaní. Dar tzv. všeobecného kňazstva, pozýva každého z nás stávať sa prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi v tomto svete.

V prvom čítaní nás k tomu Bohu pozýva prostredníctvom príbehu poslania Jonáša, keď ho posiela s výzvou k obráteniu obyvateľov pohanského mesta Ninive. V druhom čítaní sme počuli, že toto ohlasovanie je naliehavou požiadavkou, „lebo čas je krátky“, nuž a nakoniec o tom čítame aj v evanjeliu, keď sám Ježiš začína svoje verejné vystupovanie ohlasovaním radostnej zvesti evanjelia, a zároveň si  volí  k tomu aj pomocníkov, apoštolov.

Povolanie prvých apoštolov pre dnešného človeka môže znieť zvláštne, že štyria muži plní sily, pracujúci pre svoje rodiny, ľudia, ktorí majú svoje zamestnanie…, zrazu zanechajú svoje siete a nasledujú učiteľa, ktorý ich oslovil.  A predsa ich Ježiš volá. K čomu? Dnes by sme to nazvali, že išlo o zaangažovanie sa. Zaangažoval ich do hlbšieho premýšľania, nasledovania, do zaangažovania sa do tvorivého zápasu o dobro v tomto svete.

Zaangažovanosť na Božích veciach je vec, o ktorú ide aj dnes. A tak Ježiš volá aj každého z nás, do zaangažovanosti sa na Božích veciach. A ako to robí Ježiš? – Najskôr si volí apoštolov, pozýva ich a vytvára z nich spoločenstvo. V tomto spoločenstve sa im venuje 3 roky a potom ich posiela, aby sa stali skutočnými osobnosťami, aby tvorivo a odvážne sa stali ohlasovateľmi nového života mocou Ducha Svätého.

Nuž ak chceme „nezanedbávať dobro, ku ktorému nás Pán pozýva“, ak chcem „konať to, čo máme konať, čo chce odo nás Boh, potom sa učme od Ježiša. Vidíme, že spoločenstvo bude nevyhnutným prostriedkom k tomu, aby sme sa stali osobnosťami, ktoré by toto angažovanie sa za evanjelium a dobro sveta, tvorivo a odvážne, v spolupráci s inými dokázali.

 Schopnosť vytvárať spoločenstvo a spolupracovať s inými, v tom sme my Slováci naozaj veľmi slabí. Prečo je tomu tak? Prečo nedokážeme spolupracovať na veľkých projektoch a nedokážeme vytvárať väčšie dobrá? Výstižným príkladom tejto našej typickej neschopnosti je história KDH. Je to jediná politická strana na Slovensku s jasným kresťanským programom, v krajine, kde je okolo 80 percent kresťanov, sú to určite skvelí, morálne bezúhonní ľudia, ale ako je to možné, že od začiatku svojej existencie sa neustále rozdelovali, drobili, až sa nakoniec sami vylúčili z politického života, teda z možnosti urobiť niečo dobré pre krajinu, keď sa vôbec do parlamentu ani nedostali. Prečo je tomu tak? Hoci je to len jeden z príkladov, určite by sme tento fenomén, neschopnosť sa do niečoho zapojiť a spolupracovať, vytvoriť väčšie dobro, našli aj v iných oblastiach nášho života na Slovensku, a určite aj tu v Piešťanoch.

Pochopiť tento problém nám môže pomôcť psychologická veda. – Jedným z vysvetlení bude asi aj to, že sme jednou z postkomunistických krajín. Tiež je zrejmé, že u ľudí v týchto krajinách všeobecne možno pozorovať vyššiu hladinu tzv. paranoidných čŕt. To sme si so spolužiakmi všimli aj pred rokmi, keď som študoval na Pápežskej Gregorovej univerzite psychológiu a do konzultačného centra nám chodili študenti z celého sveta, kde sme im robili psychologické hodnotenie osobnosti na poznanie seba samých. Študenti z postkomunistických krajín mali vyššiu úroveň paranoidných čŕt. Čo to značí? Napr. to, že medzi najsilnejšie pocity u takýchto ľudí sú pocity nedôvery, a pocity ohrozenia. Tieto súvisia zasa s najsilnejšou psychickou potrebou a tá je potreba  autonómie, inými slovami slobody. Možno povedať, že pre takéhoto človeka je potreba vnútornej autonómie, slobody, nesmierne dôležitá – a ak sa cíti niekým ohrozený v tejto potrebe, tak má takýto človek tendenciu uzatvárať sa do maličkej bezpečnej skupinky,  – pričom vieme, že najcharakteristickejšou jeho obranou je podvedomý obranný mechanizmus nazývaný projekcia, čo znamená, že takýto človek, ak ho niekto na niečo upozorní, či postaví pred istý nárok,  tak si svoju chybu väčšinou nedokáže priznať, alebo bude ju projektovať do svojho okolia, len aby si uchránil práve svoju autonómiu. Nuž a samozrejme spolupráca tu je takmer nemožná alebo len veľmi ťažká. A to je určite náš veľký, možno povedať slovenský tieň, či národný limit a obmedzenie.

Indický filozof Satanaya  povedal, že to, „čo si neuvedomujeme, to sme odsúdení opakovať.“ Inými slovami, ak si veci, ktoré nás hýbu neuvedomujeme, stávame sa ich otrokmi, a nič zmeniť v sebe nemôžeme. Ale ak si naopak dokážeme uvedomiť, aká je pravda o nás samých, aké sú naše skryté tiene a limity, potom môžeme rásť a prekročiť i vlastný tieň, vlastné obmedzenia a limity. A to sa deje práve v spoločenstve, preto je spoločenstvo pre dozrievanie v kresťanskom živote také dôležité. Podobne ako Pán Ježiš prežíval s apoštolmi v spoločenstve 3 roky, aj my môžeme práve v malom spoločenstve sa otvoriť voči iným v dôvere, môžeme rásť v dôvere, môžeme sa spolu otvárať pre uzdravujúcu moc Kristovu, a stávať sa osobnosťami, aby nás, podobne ako Ježiš svojich apoštolov, po 3 rokoch mohol poslať do sveta ohlasovať jeho radostnú zvesť a aby sme boli schopní spolupracovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle pre dobro tohto sveta.

Jedným z takýchto apoštolov, takouto veľkou osobnosťou bol, – aj tu v Piešťanoch, možno povedať, že len v nedávnej minulosti, popri Ľudovítovi Winterovi, mne až do tohto týždňa neznámy človek, ktorý pôsobil v Piešťanoch ako kňaz a dekan 17 rokov, ale čo je veľmi zaujímavé, že 7 rokov aj ako starosta Piešťan. Bol ním Alexander Šindelár. V minulosti som si myslel, že to, prečo sa Piešťany stali takým známym mestom, bolo zásluhou pána Wintera. Áno, je pravdou, že Ľudovíť Winter sa jedinečným spôsobom zaslúžil za rozvoj piešťanských kúpeľov, no o rozvoj samotného mesta Piešťan, sa zaslúžil, (čo som objavil len tento týždeň)  neobyčajný, piešťanský kňaz Alexander Šindelár. Popri svojej dušpastierskej činnosti, práve v rokoch 1931 – 1938, kedy bol aj starostom Piešťan, sa uskutočnili práve tie veľké premeny v živote Piešťan, ktoré jedinečným spôsobom pozdvihli toto mesto. Vymenujem aspoň niektoré z nich:

  • Zriadil prvé gymnázium v Piešťanoch, práve na tomto mieste, kde teraz my stojíme.
  • Hoci bolo v Piešťanoch viacero malých cintorínov, ktoré však z hľadiska budúcnosti kapacitne neyhovovali rozvíjajúcemu sa mestu, zriadil prvý obecný cintorín, ktorý existuje do dnes,
  • Dal vybudovať hrádze ako ochranu pred devastujúcim nebezpečenstvom rozvodneného Váhu,
  • Boli vybudované oba mosty, ako ich poznáme dnes – Krajinský i Sklený most,
  • Dal vybudovať mestskú kanalizáciu, nasledovalo asfaltovanie ulíc a tvorba chodníkov,
  • Vybudoval sa obecný vodovod s vodou zo Striebornice,
  • V roku 1934 zriadil prvú piešťanskú nemocnicu,
  • Založený bol plavecký klub a vybudované kúpalisko Eva.
  • Spolu s pánom Winterom plánovali príchod jezuitov do Piešťan, pričom srdcom „sídliska Floreát“ – čo v preklade znamená „Nech kvitne“, sa mal stať veľký jezuitský kostol, spolu s gymnáziom a internátom.

Aj tajomná, násilná ale možno povedať, že aj mystická smrť, potvrdzuje jeho výnimočnosť a svätosť – keďže po vojne chýbali zvony, (keď ich vojaci použili na výrobu zbraní), zohnal finančné prostriedky a dal vyhotoviť zvon, ktorý posvätil 2. novembra 1947, pričom vraj vyslovil otázku: „Kto vie, komu asi prvému zvon zazvoní“ – Nuž zazvonil práve jemu, nakoľko bol v ten istý deň, večer zastrelený, a páchateľ tohto činu sa nikdy nenašiel.

Vstúpme do školy Ježiša Krista, do školy Jeho spoločenstva, aby sa aj z nás stali takéto osobnosti, ktoré pozitívne poznačia a pretvoria nielen naše milé Piešťany ale aj svet za jeho hranicami.Toto som sa dočítal o takomto veľkom človekovi v histórii nášho malého a milého mestečka, v knihe od Stanislava Žlnaya s názvom: Komu asi prvému zazvoní?

Nuž máme tu naozaj príklad svätosti a skutočnej angažovanosti sa za dobro sveta, podobne ako u Krista, angažovanosti až do krajnosti. Skutočne jedinečný príklad hodný nasledovania.