(23. cezročná nedeľa, 10. septembra 2017) – Drahí bratia a sestry, ako viete, každý rok počas letných školských prázdnin, venujem spolu s oddychom aj čas skúmaniu toho, kde to vlastne žijeme a premýšľam, aké sú najakútnejšie výzvy dnešných čias, na Slovensku i v Európe, do ktorej patríme. Zdá sa mi, že na prahu nového školského roka, kedy začíname niečo nové v našom živote, je dobré sa pozastaviť a zorientovať sa. Nuž pred akými výzvami sa ocitáme. Pre časovú limitovanosť spomeniem aspoň tri:

  1. Otázka migrácie: To, čo ma  počas môjho tohtoročného pobytu v Taliansku asi najviac prekvapilo, že média tam žijú úplne inými problémami ako u nás, na Slovensku. Ide o nový „migračný exodus“ z Afriky do Európy. Je pravda, že sa nás zatiaľ vôbec nedotýka. V súčasnosti je to hlavný problém hlavne Talianska, ale je len otázkou času, kedy sa to stane aj našim problémom. Rád by som sa však na túto otázku pozrel z pohľadu otázky spravodlivosti:
    1. Čo je jasné, že pokiaľ ide o utečencov z Afriky, tak nejde o utečencov, ktorí by utekali pred hrozbami vojny vo svojej krajine, ako to bolo v Sýrii.
    2. Je však jasné, že ide o organizovanú migráciu, ale nie je jasné, kto za ňou skutočne stojí a s akými cieľmi, pričom sa zdá, že už práve v tomto bode, v tejto nejasnosti sa rodí prvá vrstva nespravodlivosti. – V každom prípade je však veľavravný fakt, že na poslednom júlovom sumite krajín G 20, v okamihu, keď Taliansko podalo návrh vytvorenia prostriedkov na organizovaný boj proti prevádzačským mafiánskym skupinám, prvými, kto sa postavil proti tomuto návrhu boli USA a Rusko.
    3. Čo je tiež jasné, a čo je ďalšou vrstvou nespravodlivosti v otázke africkej migrácie, že z nej profitujú mafiánske skupiny, ktoré zistili, že popri drogách, prostitúcii a inej kriminálnej činnosti, sa práve na prevádzačstve utečencov do Európy, dá najviac zarobiť.
    4. Taliansko ochotne spolupracuje na tomto obchode, lebo tak, ako Slovensko dostáva Eurofondy na obnovu hospodárstva, tak Taliani dostávajú eurofondy práve na záchranu migrantov, čo aj vysvetľuje fakt, prečo talianske lode zbierajú migrantov už od brehov lýbijskeho mora.
    5. Je však tiež jasné, že Taliani už nemajú nato potrebné kapacity, že im to prerastá cez hlavu a nedokážu prichádzajúcich imigrantov integrovať do spoločnosti (vlani to bolo 150 000 a tohto roku doteraz už okolo 100 000), – o to viac, že podobne ako na Slovensku, tak aj v Taliansku panuje veľká korupcia, a tak peniaze určené na pomoc imigrantom, sa k nim často vôbec nedostanú.
    6. A v tomto bode rozličné predošlé vrstvy nespravodlivosti nadobúdajú už viditeľné ovocie, keď na Sicílii sa vytvárajú celé černošské getá, kde tisíce ľudí žije v otrasných podmienkach, a opäť sú vykorisťovaní mafiou na nelegálny obchod. Možno povedať, že ide o zrod novodobého otrokárstva a zdá sa, že sme zabudli, koľko bolesti takáto skúsenosť priniesla ľuďom, keď sa to v minulosti stalo na americkom kontinente.
    7. Už teraz, všetky tieto nespravodlivosti, pre tisíce ľudí z Afriky, namiesto sľubovaného raja, prinášajú nespokojnosť a možno ešte horšie životné podmienky, ako mali v Afrike. Čo spôsobí táto ich nespokojnosť v budúcnosti? Aké ovocie prinesie táto viac vrstvová nespravodlivosť, ktorá sa tu uskutočňuje?
    8. Otvorene hovoriť o týchto veciach nie je strašenie, ale múdra predvídavosť, motivovaná zodpovednosťou. Možno tu v súčasnosti pozorovať aj nový fenomén – v Čehách ich nazývajú tzv. „sluničkáři“, v Taliansku „per benisti“ – sú známi, ako ľudia ktorí šíria pseudohumanizmus, bez primeranej múdrej prezieravosti a zodpovednosti. Máme však viacero negatívnych príkladov z modernej histórie, kam pseudohumanimzus vedie: koľko tisícov nevinných ľudí skončilo pod gilotínou počas francúzskej revolúcie, v mene krásnych humanistických hesiel, ako sú: sloboda, rovnosť a bratstvo, alebo aké zverstviev sa ľudia dopustili v koncentračnych táborov, v mene budovanie tzv. čistej, dokonalej rasy. Alebo koľko ľudí trpelo za komunizmu – je to vždy vtedy, keď humanizmus sa stane ideológiou bez Boha, alebo keď sa stane nekritickou projekciou vlastných túžob po dobre a harmóni, odtrhnutej od reality, bez primeranej zodpovednosti a múdrej prezieravosti. Nakoniec sa takýto pseudohumanizmus, vždy obráti proti človeku.

Pokiaľ ide o Slovensko, pred 20 rokmi, tu bolo 10 percent tzv. neprispôsobivých občanov, z ktorých mnohí žijú na sociálnej podpore. Dnes ich je vraj už 15 percent, pričom priemerná nezamestnanosť je okolo 13 percent, a oficiálne mzdy na Slovensku, aj vzhľadom na veľkú mieru ničivej korupcie, v porovnaní so západnými krajinami neustále zaostávajú o 200 – 300 percent.

Zdá sa, že múdra prezieravosť, zodpovednosť a opatrnosť sú naozaj na mieste – hoci sa našej krajiny tento problém ekonomických migrantov zatiaľ vôbec nedotýka. Ale čoskoro sa bude. A je tu na mieste už teraz otázka, ako my ako kresťania budeme vedieť tomu čeliť. – V tejto súvislosti mi prichádza na myseľ rok 1948 – v tom čase žilo na Slovensku približne 90 percent kresťanov. Kladiem si otázku, ako je možné, že sa vtedy v krajine presadil komunistický režim s jeho silným proticirkevným bojom? Kde boli kresťania? Zredukovalo sa ich kresťanstvo len na chodenie do kostola, bez aktívnej účasti na spoločenskom živote? A ako je tomu teraz?

Kde hľadať orientáciu? Pápež František nám ju podáva dosť jasne. Osobitne sa témou imigrantov zaoberal počas svojej apoštolskej cesty vo Švédsku:

  1. Je našou morálnou povinnosťou snažiť sa pomôcť trpiacim, teda aj migrantom, ktorí utekajú zo svojich domovov, pred hrozbami vojny a prenasledovania.
  2. Je však potrebné rozlišovať medzi utečencami a ekonomickými imigrantmi.
  3. Krajina môže prijať len toľko ľudí, koľkých dokáže plne integrovať do spoločnosti.                                                                                                                                                                                            ————————–                                                                                                                                                                  2. Otázka korupcie: žiaľ možno ju pozorovať na všetkých úrovniach v našej dnešnej slovenskej spoločnosti – myslím, že je to aj jedna z hlavných príčin, prečo je minimálna mzda u nás, aj po takmer 30 rokoch slobody, tak veľmi nízka. Ako sa dokážeme vysporiadať s korupciou? Stav bez korupcie však nie je utópiou – stačí sa pozrieť na ekonomicky najvyspelejšie krajiny Európy, ako sú: Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko, Švédsko či Francúzsko – sú príkladmi, že to ide aj inak. Ale asi  to nepôjde inak, ako prijať základnú zásadu v živote, pokiaľ ide o postoj k úplatkom, je nutný postoj „nulovej tolerancie“ to znamená postoj, „nikdy nedám úplatok a nikdy ani úplatok neprijmem“.

Aké máme východiská? Máme ich vôbec? Určite áno. Pán Ježiš o nás povedal, že sme to práve my, kresťania, ktorí máme byť pre tento svet opravdivým svetlom, soľou a kvasom. Je však potrebné ísť verne za Ježišom, nechať sa naplniť Jeho Duchom a držať sa v živote evanjeliových hodnôt. Bude tiež potrebné objaviť a integrovať do svojho života prostriedky, ktoré nám Ježiš ponúka a Cirkev počas storočí overila ako efektívne: autentický život sviatostí, živá osobná modlitba a v neposlednom rade prežívanie života Cirkvi ako spoločenstva Ježišových učeníkov. Nedávno som videl film s názvom Nikita – zaujala ma tam myšlienka, že vo svete existujú rozličné skupiny, v ktorých sa spájajú ľudia, aby dosiahli moc a mohli presadiť svoje, často morálne zlé ciele. Nuž Cirkev ako spoločenstvo, resp. ako sieť mnohých malých spoločenstiev, môže byť práve opozíciou, môže byť ako liekom, môže byť ako sieťou „spoločenstiev, resp. „spoločností dobra“, ktoré sú pretkané niťkami Kristovho ducha túžby po láske, pokoji, dobre a spravodlivosti. A to je v našom živote reálna nádej, že žiadne zlo nás nepremôže, tak ako Kristus povedal, že ani Cirkev, žiadne pekelné brány nepremôžu. To je aj nádej, ktorá nás spája v tomto chráme na začiatku nového školského roka.

(Pokračovanie ohľadom otázky konzumizmu, v pokračovaní o týždeň).