(24. cezročná nedeľa, 17. septembra 2017) – Drahí bratia a sestry, minulú nedeľu, keďže začal nový školský rok, venoval som sa dvom výzvam našich čias: otázke migrácie, korupcie, ale nestihol som venovať pozornosť tretej otázke: konzumizmu, ale ale zároveň by sme mohli povedať, že aj otázke zápasu o čisté srdce.
Možno povedať, že duch konzumizmu v našej západnej spoločnosti je ako démon, ktorý zvádza a vedie ľudí do úplnej záhuby. Je to ako šelma, spomínaná v Apokalypse, kde ľudia majú vyrytý znak na čele, ktorý ich bude spájať. Je asi pravdou, že najčastejšie sa prejavuje honbou za vlastnením a nestriedmym užívaním všetkých pozemských dobier, a to často až do takej miery, že ľudia sa stávajú závislými: na peniazoch, na pôžitkoch, na alkohole, na drogách a pod.
Skutočný duch konzumizmu však presahuje len čisto túto materiálnu sféru života, vedie nás totiž do otroctva „mať“, ktoré preniká celú našu mentalitu. Veď ako často hovoríme: „Nemám čas“, alebo „mám veľa práce“, „mám plný program“, „mám plnú hlavu starostí“, a ako málo je to o tom „byť“. Byť tu naozaj pre seba, v kontakte so svojim vlastným vnútrom, „byť tu pre Boha“, „byť tu pre rodinu, pre druhých“. A osobitne „byť sám so sebou“ – keď som sa nedávno stretol s priateľmi a uvažovali sme o tom, čo dnes najviac charakterizuje nás a ľudí okolo nás, tak sme sa zhodli, že je to práve táto charakteristika – nedokážeme byť sami so sebou, čo je základná podmienka byť tu pre Boha a potom aj pre iných. Aj keď máme voľný čas, cítime sa hneď nespokojní, a hneď máme tendenciu sa niečím zamestnať a odreagovať sa, lebo začneme v sebe cítiť prázdnotu, ktorá sa nedá vyplniť materiálnymi stimulmi. A toto je najväčšie nebezpečenstvo ducha konzumizmu – že nás vyprázdni z vnútra, otupí naše túžby po Bohu, po skutočnom dobre a kráse, čo sú atribútmi ducha. Staneme sa jednoducho prázdnymi ľuďmi, neschopní sa nadchnúť ideálmi dobra, pravdy a krásy a končí to tak, že po vybičovaní materiálnymi stimulmi, ktoré sa po čase opotrebujú, alebo priamo skončia závislosťou, ktorá úplne zničí náš život, nakoniec sa stávame ľuďmi bez ducha, bez schopnosti radovať sa zo života a z maličkostí – inými slovami, nie sme schopní viac vidieť Boha v sebe a okolo nás.
A tom práve hovorí Pán Ježiš, keď vraví: že „Blahoslavení sú tí, ktorí majú čisté srdce, lebo oni uvidia Boha“. Čistota srdca – tú je potrebné si chrániť, lebo najhoršie znečistenie nie je znečistenie ovzdušia, vody a celej prírody, ale znečistenie srdca. Odborníci dnes hovoria napr. o tzv. „mediálnom smogu“, ktorý je jednou z príčin znečistenia našich sŕdc. Je potrebné si dávať pozor, čo nechám vpustiť do srdca – je dôležité, čo počúvam a načo sa pozerám. A ešte dôležitejšie je, aby som rozumom, teda pri vedomí rozhodoval, čo vpustím do srdca a čo nie. Zaspávanie pri televízií alebo zapnutá televízia, ktorá vytvára akýsi permanentný podmaz v domácnosti, ktorá je spustená bez toho, aby sme ju vyložene pozorne sledovali a rozumne zvažovali a rozhodovali, čo vpustíme do vlastného vnútra, môže byť príkladom takéhoto mediálneho smogu, ktorý útočí a znečisťuje práve naše srdcia, útočí na naše podvedomie, kedy bez rozumového spracovania vpúšťame do nášho podvedomia posolstvá, ktorú ovplyvňujú a formujú naše citové vnímanie a citové postoje. Inými slovami, znečisťujú naše srdcia, a otupujú pre vnímanie v sebe túžby po Bohu, ktorý jediný je pre nás zdrojom skutočného života, spokojnosti a šťastia.
O niečom podobnom sa dnes zaoberá aj psychológia. Poznáme smer, ktorý sa nazýva „mindfulness“, čo prekladáme ako „všímavosť“. Totiž aj odborníci na dušu hľadajú, ako pomoc tým, ktorí si duchom konzumizmu nechali otráviť a znečistiť srdcia až do takej miery, že si ich úplne vyprázdnili od schopnosti vnímať Božiu prítomnosť všade okolo nás a radovať sa znej.
Aké máme východiská? Máme ich vôbec? Určite áno. Pán Ježiš o nás povedal, že sme to práve my, kresťania, ktorí máme byť pre tento svet opravdivým svetlom, soľou a kvasom. Je však potrebné ísť verne za Ježišom, nechať sa naplniť Jeho Duchom a držať sa v živote evanjeliových hodnôt. Bude tiež potrebné objaviť a integrovať do svojho života prostriedky, ktoré nám Ježiš ponúka a Cirkev počas storočí overila ako efektívne:
- autentický život sviatostí, – osobitne sviatosť zmierenia, ktorá očisťuje naše srdcia od hriechov a sv. eucharistie, ktorá v nás uzdravuje jazvy po hriechoch.
- živá osobná modlitba – spojená s čítaním slova. Áno, slovo je reprezentantom ducha, jeho aktivity, sily a kreativity, pričom naopak obraz je reprezentantom pasivity a postupného odumierania. Sv. pápež Ján Pavol II. hovorieval v tomto zmysle o kultúre smrti, ktorá je úzko spojená práve s mediálno-pasívne-konzumným obrazom a kultúrou života, ktorá vychádza z kontaktu so slovom. – A ako je to s nami? Aký je náš kontakt so slovom? Nedávne štatistiky ukázali, že my Slováci najmenej čítame zo všetkých krajín v Európe. A keď som toto leto niekoľko krát cestoval vlakom, až z hrôzou som zistil, že som nenašiel ani jedného človeka, ktorý by vo vlaku čítal knihu. Mladí sú zavesení na mobiloch a starší ak si niečo aj prečítajú, tak sú ta žiaľ, len bulvárne noviny typu „Plus 1 deň“, alebo „ Nový čas“. Ale opakujem, východisko k posilneniu ducha poznáme – osobná modlitba prežívaná a inšpirovaná slovom, ktoré je reprezentantom ducha.
- a v neposlednom rade prežívanie života Cirkvi ako spoločenstva Ježišových učeníkov. Nedávno som videl film s názvom Nikita – zaujala ma tam myšlienka, že vo svete existujú rozličné skupiny, v ktorých sa spájajú ľudia, aby dosiahli moc a mohli presadiť svoje, často morálne zlé ciele. Nuž Cirkev ako spoločenstvo, resp. ako sieť mnohých malých spoločenstiev, môže byť práve opozíciou, môže byť ako liekom, môže byť ako sieťou „spoločenstiev, resp. „spoločností dobra“, ktoré sú pretkané niťkami Kristovho ducha túžby po láske, pokoji, dobre a spravodlivosti. A to je v našom živote reálna nádej, že žiadne zlo nás nepremôže, tak ako Kristus povedal, že ani Cirkev, žiadne pekelné brány nepremôžu. To je aj nádej, ktorá nás spája v tomto chráme na začiatku nového školského roka.
1. októbra 2017 at 23:13
Veľmi pekné a pravdivé vysvetlenie o konzumizme v súčasných životných podmienkach, asi najvystihujúcejšie, čo som doteraz čítala. O tom kam až siaha jeho neviditeľný účinok do nášho ľudského vnútra. Že nás oberá o naše hlboké vnútorné bohatstvo – o kvalitu priestoru v našom vnútri, kde sme sami so sebou; kde je všetko tiché a kde nikto nemá prístup; kde máme možnosť pocítiť pokoj,slobodu a všetko ostatné vrátane našich emócií sa relativizuje; kde máme možnosť sa započúvať a len vnímať, že Boh je; kde máme tú jedinečnú možnosť pocítiť prijatie a sebaprijatie.. Je to uzdravujúca a napĺňajúca skúsenosť, ktorú potrebuje individuálne každý z nás. A to nás aj uschopňuje byť pripravených pre riešenie reálnych problémov okolo nás. Výstižná a krásna je metafora-zápas o čisté srdce. Okrem vonkajšieho zázraku nemožno inak uvidieť Boha bez toho, že by človek bol sám so sebou v tomto tichom priestore, že by mal tú skúsenosť.
Podobne o takomto priestore v ľudskom vnútri píše najznámejší spirituálny autor Anselm Grün vo svojej knihe Zastavenie môjho života. Nazýva ho vnútorný priestor ticha. Poďakovala som mu listom, že o tom napísal, lebo vedomie tohoto vzácneho priestoru v nás je to, čo môže dnešnému človeku pomôcť prežiť v podmienkach konzumných, v podmienkach hlbokých zranení, v podmienkach nedostatku času… Bolo mi aj veľmi vzácne, že mi tento autor obratom listom odpovedal, a že mi venoval aj to vzácne – svoj úprimný čas..