Obsedantno-kompulzívne povahové črty ovplyvňujú aj vzťah k Bohu. Podrobnejšie sa touto témou zaoberá taliansky kňaz a psychológ Nico Dal Molin vo svojej knihe Smerom k nebu, keď píše, že vzťah jednotlivca k Bohu Otcovi je ovplyvnený skúsenosťou rigidnosti a prísnosti, ktorú osoba prežila v detstve voči rodičovským postavám.[1] Takýto človek je schopný uveriť v Božiu lásku a milosrdenstvo, má však ťažkosť veriť, že práve on by mal byť objektom tejto lásky. Vo vzťahu k Bohu prevažuje pocit viny, ktorý má často podobu úzkostných škrupúľ. Jeho modlitba je tiež silne poznačená rigidnosťou, to značí, že sa modlí prevažne z povinnosti, nehľadá skutočne vzťah s Bohom, ale dobrý vzťah so sebou samým, svoje vlastné uspokojenie či upokojenie prostredníctvom modlitby.
Povahové črty tohto typu nesú so sebou izoláciu a kontrolu emócií, čo sa odráža nielen v medziľudských vzťahoch, ale aj v duchovnom živote, v ktorom dominujú vôľové, intelektuálne a niekedy aj moralistické a dogmatistické aspekty. Izolácia či vylúčenie emócií z duchovného života ho však očividne ochudobňuje a uberá mu z jeho plnosti.
Práve o tomto aspekte hovorí aj Radliffe, pričom poukazuje na východisko: „Šťastie, ktoré spočíva v živom spoločenstve s Bohom, nie je iba vnútorným mentálnym stavom. Ak má byť prežívané v plnosti, musí nájsť aj svoje telesné vyjadrenie.“[2] Keďže náš emočný svet je veľmi úzko spojený so všetkým, čo je telesné, osobitne s ľudskou sexualitou, je zrejmé, že vyjsť z izolácie a kontroly vlastného emočného sveta bude znamenať poskytnúť väčší priestor prejavom ľudského tela. Radliffe v tomto zmysle zdôrazňuje spojenie telesných vyjadrení v modlitbe, keď poukazuje na sv. Dominika, ktorý hovorí o deviatich možných vyjadreniach tela pri modlitbe: ležanie, státie, s roztvoreným náručím a pod. Zároveň tvrdí, že rozličné polohy tela pri modlitbe sú nevyhnutné pre celostnú duchovnú formáciu. A zase naopak, vnútorný stav prežívaný v modlitbe sa odráža na vonkajšom telesnom výzore a tiež na fyzickej kráse. V tomto zmysle predstavený komunity z Bóz Enzo Bianchi uvádza: „Osobne som presvedčený, že duchovný život má hlboký vplyv na telesný výzor človeka, ktorý sa odráža hlavne na jeho tvári. Grécka tradícia hovorí o duchovne zrelých mníchoch ako o »kalógeroi« – »krásni starci«.“[3]
Aj svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach pokladal kontakt s vlastným emočným svetom za veľmi dôležitý, čo naznačuje hneď v úvode, v druhej poznámke, kde píše: „Lebo nie mnoho vedomostí nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie vecí.“[4] Sv. Ignác zdôrazňuje tiež význam pocitov, zmyslového a telesného vnímania v modlitbe aj v časti, keď vedie toho, kto sa modlí, k tzv. „aplikácii zmyslov“, napríklad v kontemplácii o Ježišovom narodení v betlehemskej maštali:
„Prvý bod. Vidieť očami obrazotvornosti, rozjímať a nazerať podrobne zvlášť na ich okolnosti a vyťažiť z toho pohľadu nejaký osoh. Druhý bod. Počúvať, čo hovoria alebo môžu hovoriť, a aplikovať to na seba a vyťažiť z toho nejaký osoh. Tretí bod. Ovoniavať a ochutnávať čuchom a chuťou nekonečnú ľúbeznosť a sladkosť božstva, duše a jej čností a všetkého podľa osoby, na ktorú nazeráme. Potom to obrátiť na seba a vyťažiť z toho nejaký osoh. Štvrtý bod. Dotýkať sa hmatom, ako napr. objímať a bozkávať miesta, kde tie osoby kráčajú a sedia, usilujúc sa vždy z toho vyťažiť nejaký osoh.“[5]
Aj v ďalších usmerneniach sv. Ignáca v jeho Duchovných cvičeniach môžeme nájsť pokyny, ktoré vedú exercitanta ku prehĺbenému zmyslovému vnímaniu, a tým ku prebudeniu jeho emočnej dimenzie, načo poukazuje napríklad štvrtá poznámka pre druhý týždeň duchovných cvičení: „Natoľko treba zachovávať predpisy o tme a o svetle a využívať príjemné alebo nepriaznivé počasie, nakoľko exercitantovi to môže osožiť a byť na pomoci, aby našiel to, po čom túži.“[6] Možno povedať, že všetky tieto poznámky sv. Ignáca smerujú k dosiahnutiu skúsenosti, ktorá je výrazom celistvosti ľudskej osoby, na rovine intelektuálnej, vôľovej ako aj pocitovej, a ktorá sa v tejto harmónii vo svojej celistvosti, integrite otvára voči Božiemu pôsobeniu.
Obsedantno-kumpulzívne črty osobnosti na jednej strane poskytujú osobnosti kvality, ktoré sú zárukou jej úspešnej profesionálnej sebarealizácie, na druhej strane však ochudobňujú život človeka, pretože mu bránia plne prežívať svoju ľudskosť, svoj citový poklad. Žiaľ, v tomto smere spôsob života dnešnej postmodernej spoločnosti, zameranej na sebakontrolu, výkon a úspech, neuľahčuje človeku jeho plnú realizáciu vlastnej ľudskosti, citového života, a teda aj vnútorného šťastia. Ba práve naopak, ako o tom hovorí Timothy Radliffe vo svojej knihe Spievajte novú pieseň, spoločnosť so svojou silnou tendenciou ku fragmentácii života toto oddelenie citového od profesionálneho života len umocňuje.[7] Sviatočný deň je oddelený od pracovného, práca od voľného času, čas pracovného života od toho v dôchodku. Tak sa stáva, že cez deň je človek napríklad učiteľom dejín, v noci rodičom a v nedeľu kresťanom. Duch takejto fragmentácie ľudského života navonok privádza človeka aj k jeho vnútornej fragmentácii, vnútornému rozdeleniu. K plnosti ľudského života, teda ku šťastiu však vedie cesta iným smerom, smerom k integrácii všetkého, čím je a čím disponuje. Tak ako nám to ukázal Ježiš Kristus, ktorý ako Boh prijal celú ľudskú prirodzenosť, „aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti“ (Jn 10,10). (Pokračovanie zajtra….)
(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života).
[1] Porov. DAL MOLIN, N.: Verso il blu (Smerom k nebu), s. 270 – 271.
[2] RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 141.
[3] RADCLIFFE, T.: Il punto focale del cristianesimo: Che cosa significa essere cristiani? (Ohniskový bod kresťanstva: Čo znamená byť kresťanmi?), s. 147.
[4] Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, čl. 2.
[5] Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, čl. 122 – 125.
[6] Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, čl. 130.
[7] Porov. RADCLIFFE, T.: Cantate il canto nuovo (Spievajte novú pieseň), s. 117.
Pridaj komentár